Prvýkrát v živote od svojho narodenia v roku 1948 som vydal knihu. Vo všeobecnosti existujú seriózne knihy na témy ako politika, ekonómia, veda, história a literatúra, ale aj beletria, knihy venované športu, cestovaniu, eseje atď., ktoré sa dajú ľahko čítať.

Ja som si vybral eseje. Vždy si nájdem tému, ktorá je pre mňa významná alebo zaujímavá, a opíšem svoj názor na túto tému. Niektoré eseje sa týkajú histórie, iné vedy a politiky. Bol by som rád, keby som mohol v každej eseji povedať pravdu, vtesnať sa do tej-ktorej témy eseje a rozlúštiť alebo zistiť problém pravdy.

Existuje niekto, kto sa narodil a ukončil svoj život bez toho, aby vôbec klamal? Určite nie. Keď som bol dieťa, raz alebo dvakrát som klamal malé a nevinné klamstvo, ale keď som klamal, cítil som sa nepríjemne. A pamätám si, že keď bola lož v určitej chvíli odhalená, moje pocity boli vtedy trápne a nezvládnuteľné.

Názov tejto knihy je Nahá pravda a ako viete, „nahá“ pochádza zo skutočnej úprimnosti, bez toho, aby ste mali navrchu a naspodku nejaké oblečenie alebo spodnú bielizeň. Slová, ktoré vychádzajú z oblečeného človeka, môžu byť postupne zmenené vo svojich skutočných zámeroch dvojitým alebo trojitým oblečením. V tomto zmysle som dal knihe názov „Nahá pravda“. Počas písania môžu byť niektoré veci ako fakty a presvedčenia, teda to, čo som si predstavoval, trochu mimo pravdy. To sa tiež týka vecí, o ktorých píšem z iných oblasti ako je moja špecializácia, politika a ekonomika, môžu byť trochu mimo skutočnosti. Bol by som však veľmi rád, keby čitatelia pochopili pravdu z vyznania, ktoré mi vyšlo zo srdca. Tiež by som rád dodal, že celý obsah tejto knihy je založený na mojich osobných myšlienkach a pocitoch.

V minulosti som žil dvakrát v Európe. Prvýkrát to bolo postgraduálne štúdium na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave v rokoch 1974 až 1976. V tom čase bolo Československo ešte socialistickou krajinou a bol som prekvapený veľa vecami, ktoré som v Japonsku nemohol zažiť. Druhýkrát to bolo v rokoch 1992 až 1998, keď japonská spoločnosť, pre ktorú som pracoval, odkúpila britskú spoločnosť. Naša rodina žila vo Veľkej Británii a v dôsledku toho veľa vecí malo vplyv na náš rodinný život. Počas tohto obdobia som tiež pracoval krátkodobo vo Francúzsku v sesterskej spoločnosti, ktorá poskytovala obchodnú podporu firme v Británii. V tom čase som bol dosť zaneprázdnený dohľadom nad distribúciou produktov firmy na väčšinu európskeho trhu. Z tohto dôvodu sú v tejto knihe aj štyri eseje o Británii a iných európskych krajinách.

Na záver musím poznamenať, že je tu ešte jeden aspekt, ktorým sa ako manželsky pár líšime od bežných japonských párov. Sme medzinárodné manželstvo. To, že moja manželka je cudzinka, s ktorou som sa spoznal počas štúdií v zahraničí na Slovensku, a pozná zvyky európskych krajín, mne a mojim deťom pri cestovaní do iných európskych krajín veľmi pomohlo.

Samozrejme, milujem eseje o Japonsku, ale keď píšem, tak cítim dopad skúseností zo zahraničia, najmä vo vzťahoch európskych krajín a Japonska. V Japonsku žijeme dlhšie ako v Európe a keďže sme medzinárodná rodina, tak sa musíme na veci často pozerať z oboch strán. Nehovorím, ktoré eseje v texte sú dobré a ktorým trochu chýba pôsobivosť, ale všetky eseje v tejto knihe sú pravdivé „nahé vyznania“.

Bude mi veľkou cťou, ak si túto knihu prečítate.

16.05.2021

Poznámky k prekladu:

V hranatých zátvorkách […] sú poznámky prekladateľky.

Dátum pod esejou je dátum, kedy autor esej dopísal.

Šíry svet

Moja mladosť: „Ťažké dni“

Vo všeobecnosti, koľko rokov znamená mladosť? Niektorí môžu povedať, že som mladý, pokiaľ môj život trvá. To je neobmedzené, pretože to definuje celý život ako mladosť podľa vôle toho-ktorého človeka. Vzhľadom na fyzický úpadok si však myslím, že volať ľudí po 50-ke ešte mladými je trochu iné ako realita. Inými slovami, ľudia vo veku 20, 30 a 40 rokov sú tým správnym vekom na to, aby si užili mladosť.

Skôr než som v mladosti myslel na užívanie, veril som, že ak do života dáte všetku svoju silu, vyriešite tým väčšinu vecí. Zhodou nešťastných okolnosti v mojich dvadsiatich rokoch sa pretriasal univerzitný spor a zrušenie prijímacích skúšok na niektoré vysoké školy, a to mi prinieslo smolu, ktorej sa nedalo vyhnúť. Myslel som si však, že mi to otvorí cestu a pomôže urobiť krok vpred bez ohľadu na nepriaznivú situáciu, do ktorej som sa dostal a postaviť sa novým výzvam ako nechať súčasnú nepriaznivú situáciu pôsobiť na môj osud. Predtým som chodil na odbornú strednú školu založenú firmou, no po dvoch rokoch bol finančný stav firmy nevyhovujúci a škola zatvorili. Preto som musel túto školu predčasne ukončiť a nastúpiť na miestnu strednú školu o dva roky neskôr ako všetci ostatní. Preto keď som sa o dva roky neskôr dostal k bráne prijímacích skúšok na univerzitu, následne boli zrušené prijímacie skúšky na Tokijskú univerzitu a Tokijskú pedagogickú univerzitu (v súčasnosti University of Tsukuba) a náročnosť úrovne prijímacích skúšok klesala. Podarilo sa mi však dostať na inú vysokú školu. Moje financie na životné náklady na univerzite nestačili, ale bol som vďačný, že finančnú podporu mi poskytli dobrovoľníci v mojom rodnom meste a na túto láskavosť im nikdy nezabudnem. Existoval aj štátny štipendijný fond. Môj otec povedal, že by bolo dobré, keby som mohol ísť na vysokú školu s vypätím všetkých síl, ale s tým, že svoje životné náklady zvládnem sám. Bolo však pre mňa ťažké pokračovať štyri roky bez toho, aby som z domu dostal nejaké peniaze. Keď som sa pýtal spolužiakov, nikto nepovedal, že z domu nedostáva žiadne peniaze. Isté je, že som sa narodil v tejto vysokoškolskej ére, aby som bol úplne finančne nezávislý, nech sa deje čokoľvek. Aj v súčasnosti míňam peniaze na dôležité veci, ale už nie toľko na iné triviálne veci.

Po tom, ako som konečne nastúpil na univerzitu, som si myslel, že by som mohol tvrdo študovať a užívať si univerzitný život. Asi pol roka po nástupe na univerzitu bola moja univerzita zatvorená v dôsledku študentského aktivizmu. Tento študentský aktivizmus začal v Tokiu a pomerne rýchlo sa rozšíril aj na našu univerzitu. S ohľadom na to som mal študovať sám, no nevedel som sa zbaviť školného a tak som oslovil zamestnancov univerzity, aby som si mohol nájsť brigádu. Začal som pracovať na čiastočný úväzok vo výrobni kovových misiek na ryžu, kde ľudí ľahko prijímali. Táto brigáda napokon trvala až do skončenia sporu o univerzitu, teda asi pol roka. Za tento čas musela každá špecializácia na fakulte podať len výkaz a skrátka som za štyri roky na vysokej škole mohol študovať niečo vyše troch rokov.

Spomínajúc si, že som nastúpil na strednú školu o dva roky neskôr ako moji spolužiaci na nižšej strednej škole, že potom zrušili prijímacie skúšky na Tokijskú univerzitu a Univerzitu Tsukuba a do pol roka po nástupe na univerzitu bola aj táto zatvorená kvôli univerzitného konfliktu, začal som si uvedomovať, že postupne dvíham hlavu a hovorím si, že nemôžem robiť nič obyčajné. Žil som na vysokej škole ako každý iný, no pamätám si, ako som sa snažil zistiť, akým smerom by som sa mal vydať, aby som toto opakované utrpenie zmenil. Moji spolužiaci na strednej boli o dva roky skôr ako ja a myslím, že nemali také problémy ako ja. Myslel som si, že musím nejako zmeniť toto utrpenie na niečo, v čo môžem dúfať.

Spor o univerzitu sa napokon urovnal a na konci tretieho ročníka na univerzite predo mnou viseli tmavé mračná pracovných ťažkostí v dôsledku recesie. Tejto opakovanej nešťastnej kontinuite už nebolo pomoci a ja som bol naplnený túžbou držať sa Boha z hĺbky srdca. Moja mladosť bola o útrapách a zdá sa, že som sa snažil tieto útrapy prekonať. Keď som mal 17 rokov, asi za 7 rokov od kolapsu strednej školy do 4. ročníka vysokej školy, sa mi do tela predierali rôzne veci jedna za druhou takto:

1) Keď som bol v druhom ročníku na strednej škole, vrátil som sa do školy v rodnom meste z dôvodu zatvorenia školy, ktorú vlastnila spoločnosť, ktorá zbankrotovala.

2) O dva roky neskôr som znovu nastúpil na strednú školu, ale v čase prijímacích skúšok na univerzitu mi zase skomplikovalo plány zrušenie prijímacích skúšok na Tokijskú univerzitu a Tokijskú pedagogickú univerzitu v dôsledku konfliktu na univerzitách.

3) Keď som bol v prvom ročníku štátnej univerzity, nastal polročný štrajk. Môj sen o štúdiu na vysokej škole bol napoly zmarený. Bolo ťažké zabezpečiť školské financie.

4) Keď som bol v 4. ročníku vysokej školy, mal som problémy s nájdením zamestnania.

Tak som si myslel, že moja mladosť je o neustálom utrpení. Samozrejme, študoval som a cestoval, kamarátil som sa s dievčatami a robil som to, čo by robili obyčajní vysokoškoláci. Konečne som sa naozaj zbavil útrap, ktoré som doteraz mal a obracal som sa na nové výzvy.

Pri zamestnaneckej skúške bolo rozhodnuté, že sa zamestnám u výrobcu zdravotníckych pomôcok v Tokiu. Dostal som pochvalný posudok od vysokoškolských pedagógov, spriaznených osôb z rodného mesta a všetkých, ktorí mi poskytli štipendijné prostriedky na túto neľahkú prácu. Celkové ročné tržby spoločnosti boli stále malé, okolo 10 miliárd jenov, ale mala potenciál v budúcnosti rásť. Bol som pridelený na oddelenie technologického vývoja na vývoj biomateriálov, ktoré sú pre telo šetrnejšie. Po nástupe do tejto spoločnosti bolo naozaj zábavné vyvíjať nové veci s mojimi šéfmi. Pokračovať v doterajšej práci bolo možno mojou ambíciou. Po siedmich rokoch boja od nástupu na strednú až po ukončenie univerzity som sa však rozhodol prijať výzvu a pokúsiť sa lietať sám so svojimi myšlienkami. Študovať v zahraničí na postgraduálnej škole chemický odbor som mal namierené do Nemecka alebo Španielska. Dôvod, prečo som chcel ísť ďalej, bol ten, že čas plynul pomaly a ja som cítil, že chcem znovu získať svoje pravé ja. Inými slovami, posledných sedem rokov bolo tak bolestivých, že sa v polovici mohli stratiť zo zreteľa. Dôvodom štúdia na vysokej škole v zahraničí bolo, že som si chcel trochu viac sadnúť a tvrdo pracovať na štúdiu. Zo štyroch rokov vysokej školy som dokázal študovať niečo vyše troch rokov. Z uvedených dôvodov som sa pripravoval na štúdium v zahraničí a rozhodol som sa zatiaľ počkať na informácie od ministerstva školstva o štúdiu v Nemecku a Španielsku v Európe. Potom ma však kontaktoval človek z ministerstva školstva a povedal: „Mám ponuku na skúšku do Československa, tak by ste ju mal urobiť.“ Je to tá istá Európa, ale mal som obavy, pretože to bola iná ako krajina, ktorú som pôvodne chcel, ale rozhodol som sa, že tú šancu vezmem.

Výsledky skúšky boli úspešné a tak som sa rozhodol staviť svoju mladosť na dva roky štúdia v Československu, komunistickej krajine. Toto rozhodnutie, ktoré potom výrazne zmenilo môj život, bolo mojím osobným rozhodnutím bez toho, aby som niekoho žiadal o radu alebo názor. Keď som s firmou konzultoval tento študijný program v zahraničí, spočiatku som si myslel, že musím skončiť pracovný pomer, ale pri stretnutí s prezidentom firmy ma tento povzbudil a povedal: „Vezmite si špeciálnu dovolenku a nech sa Vám darí.“ V roku 1974, vo veku 26 rokov, som prvýkrát dostal príležitosť otvoriť sa novej vyzve a zavesloval som do neznámeho oceánu. Už sa nebudú opakovať rôzne útrapy, ktoré som zažil za posledných sedem rokov. Možno však čaká ďalšie utrpenie odlišné od týchto. V tom čase som už sedel v lietadle do Európy s tým, že by som to mal riešiť ešte raz.

20.06.2018

Narodený na krásnej a nezameniteľnej zemi

23. apríla 1948 sa v meste Mihama, Hidaka gun, v prefektúre Wakayama, narodil chlapec. Volal sa Osamu Minoo a keďže bol siedme dieťa, jeho otec ho pomenoval Osamu, znak, ktorá má význam „nechať ho vládnuť”. Čo sa týka výberu mien, nebol otec veľký odborník. Pýtal som sa otca, prečo mal toľko detí? Odpovedal mi, že je to preto, že počas vojny sa stále ozývali výkriky „rodiť, pribúdať“. Zo siedmich súrodencov som sa však po vojne narodil len ja a vyššie uvedené heslo neplatilo. Namiesto toho, že vo vojne zahynulo veľa ľudí a bolo treba veľa ľudí, aby ich „zaplnili“. Inými slovami, nahradil to iný slogan.

Keď som bol malý, nebol som voči vonkajšiemu svetu taký otvorený, ale skôr introvertný a bojazlivý. Jasne si pamätám, ako som hrával bejzbal s bratom a deťmi zo susedstva, keď som bol na prvom stupni základnej školy. Keď som bol na rade, aby som udrel, nadhadzovačov brat ma trafil bez toho, aby hodil dobrú loptu. Plakal som kvôli tomu, šiel som domov a stále som plakal na matkinej hrudi. Taktiež, keď som bol v druhom alebo treťom ročníku na základnej škole, v škole bol turnaj v sumo. Prehral som so súperom, o ktorom som si myslel, že nad ním ľahko vyhrám utiahnutím bedrového pása a za toto som doma vzlykal. Nikdy som nesníval, že budem mať také chlapčenské roky a neskôr sa ožením so vzdialenou Európankou.

Potom, ako som postupoval zo základnej školy na strednú, sa moje ego posilnilo a formovanie mojej osobnosti sa dokončilo. Najväčší problém bol, keď som bol v treťom ročníku na strednej škole. Môj brat, o štyri roky starší ako ja, sa krátko po skončení strednej školy zamestnal. Nemyslím si, že by sa hovorilo o tom, že pôjde na univerzitu. Možno sa s otcom nerozprával preto, že bol výborný študent... O tomto stále neviem pravdu. [Brat zomrel pri nehode vo veku 27 rokov.]

Môjmu otcovi som nemohol ľahko povedať, že chcem v budúcnosti ísť na vysokú školu. V tom čase ma kontaktovala moja triedna učiteľka, že v Osake je odborná stredná škola, ktorú postavila významná chemická spoločnosť a kto má záujem, nech sa ozve učiteľke. Táto škola je na druhom stupni a je úplne zadarmo. Taktiež po absolvovaní dvoch ročníkov je ešte dva roky kurz na získanie špecializovaných vedomostí a myslel som si, že je to perspektívna budúcnosť. Po preberaní rôznych problémov s otcom som sa nakoniec vzdal prijatia na všeobecnú prefektúrnu strednú školu a prešiel som stredoškolskou bránou tejto významnej chemickej spoločnosti. Ísť na túto strednú školu, ako vysvetlím neskôr, výrazne ovplyvnilo môj pohľad na život. Svetová ekonomika sa od druhého ročníka nástupu na strednú školu zhoršila a len o dva roky neskôr bola táto stredná škola zatvorená a ja som bol nútený vrátiť sa do rodného mesta a o dva roky neskôr ako moji spolužiaci som opäť nastúpil na prefektúrnu strednú školu.

Na strednú školu som nastúpil o dva roky neskôr ako všetci ostatní a moje srdce bolo viac ponížené a v rozpakoch. Vtedy som si povedal: „Po skončení strednej školy určite pôjdem na vysokú školu“ a na strednú som išiel so stratou dvoch rokov. Pred nami sa však objavila udalosť, ktorá ešte viac pridala k takémuto dvojročnému hendikepu smerujúcemu na vysokú školu. V tom čase študentské hnutie začalo byť ostré a prijímacie skúšky na Tokijskú univerzitu a Tokijskú pedagogickú univerzitu boli vtedy v roku, keď sme ich mali robiť, zrušené. Dostal som sa však na Shinshu University. Nadšenie zo štúdia odborov slobodných umení, akými sú právo, filozofia a nemčina, rýchle pominulo, lebo tentoraz študentský aktivizmus sa odohral na mojej vlastnej univerzite a dni bez prednášok pokračovali pol roka... Už som nevedel, čo mám robiť, pretože som mal pocit, že som opäť na začiatku svojho ťažko vybojovaného vysokoškolského života. Nakoniec sa mi podarilo dostať z vysokej školy za štyri roky. Po skončení vysokej školy som sa zamestnal, no chcel som študovať viac, túžil som sa ďalej vzdelávať. Navyše som chcel robiť výskum skôr v zahraničí ako doma. Ďalšie štúdium a poznatky a zvyky získané v zahraničí budú veľkým prínosom. Keby som nemal tie dve prijímačky na strednú školu a problémy s triedou na vysokej škole, teda zmätok a dočasné zatvorenie, možno by som neštudoval na zahraničnej postgraduálnej škole. Život je zaujímavý. (Absolventský výskum je opísaný v eseji Prvý pobyt v Európe.)

Ako teda súvisí obsah tejto eseje s názvom „Narodený na krásnej a nenahraditeľnej zemi“? Dva roky na strednej škole založenej významnou firmou, tri roky stredoškolského života, štyri roky vysokoškolského života, spolu deväť rokov, pre mňa je to ako beh po uličkách môjho života... prehnané, ale bolo to ako žuvanie piesku každý deň. Aby som to vykompenzoval, myslel som si, že pre mňa by bola najlepšia výzva štúdiom v zahraničí na postgraduálnej škole. Celkove som mal tri šance ísť do Európy. Jednou bolo toto štúdium v zahraničí, druhou manželstvo s Európankou a treťou služobná cesta na dlhodobý pobyt v Anglicku. (Túto dlhodobú pracovnú cestu do Anglicka nájdete v časti Druhý pobyt v Európe). Z tohto dôvodu existovalo toľko spiatočných ciest medzi Japonskom a Európou, že je ťažké spočítať, koľkokrát. Keď letíte lietadlom, priestor medzi Japonskom a Európou je skutočne široký a krásny a môžete cítiť nádheru zeme, na ktorej žijeme. Slnko zapadajúce na obzore, vychádzajúce slnko na obzore, nádherné more, ktoré nás víta, ľahký make-up snehu na vrchole hôr a pšeničné polia akoby tancovali vo vetre. Je to let, ktorý sa dotýka rôznych zmien v každom ročnom období a dáva nám pocit, že sme sa narodili na jednej zemi bez akýchkoľvek hraníc. Bez tých bolestivých a bezcitných deviatich rokov by som asi nezažil tento pocit, že som sa narodil na takej krásnej zemi. Dokonca aj teraz, keď niekam letím, cítim, že ľudské bytosti sa narodili v dome zeme a sú vzácnymi stvoreniami, ktoré hľadajú šťastie.

04.01.2018

Prvý pobyt v Európe. Štúdium v zahraničí – Slovenská technická univerzita

Celkove som prežil v Európe vyše 8 rokov svojho života. Dva roky na československom medzivládnom výmennom štúdiu a šesť rokov v britskom biznise. Najprv si pripomeniem dni z dvoch rokov v Československu (1. časť), keď Československo bola ešte socialistická krajina a skladala sa z Česka a Slovenska.

Na prvé dva roky môjho štúdia v zahraničí mi spoločnosť, pre ktorú som pracoval, udelila neplatené voľno a prezident firmy ma tiež povzbudil do ďalšieho štúdia. Prečo som si teda za zahraničnú destináciu vybral Československo, v tom čase ešte drsnú komunistickú krajinu? Nebol som oddaný marxista a pôvodne som chcel ísť do Španielska alebo Nemecka. Keď mi však ministerstvo školstva, kultúry, športu, vedy a techniky odpovedalo, že na výmenný pobyt majú už len Československo, bolo rozhodnuté. Odteraz sa už príbeh rozvíja jednoducho. Ponúknutá univerzita má fakultu s názvom Papier a celulóza, čo je podobné téme, ktorú som študoval na vysokej škole. Československo je navyše preslávené svojimi hydrofilnými polymérmi a je všeobecne známe, že patentovalo napríklad kontaktné šošovky.

Takto som sa v roku 1974 ako 26-ročný rozhodol študovať v zahraničí na Slovenskej technickej univerzite ako vládny výmenný študent na postgraduálnom štúdiu.

Keď som prišiel do Bratislavy, bolo to prvýkrát, čo som vkročil na pôdu v cudzine a na druhý deň ráno, keď som sa pozrel z okna hotela, uvedomil som si, že to bol úplne iný výhľad ako v Japonsku. Fascinovalo ma všetko, čo som videl, napríklad vlasy ľanovej farby, belšia farba pleti ako u Japoncov a dobrý štýl u ľudí. Taktiež, keď som obrátil oči k budovám, neboli tam žiadne reklamy, ktoré by vyzerali zvláštne ako v Japonsku a väčšinou ma prekvapili kamenné budovy.

Výskum prebiehal v anglickom jazyku – bez vyučovania, o výskum, ale aj o môj študentsky život sa starala jedna asistentka, mala okolo 33 rokov.

Internát bol vzdialený 30 minút vlakom od univerzity a obedňajšia prestávka s cestou na internát a späť trvala najmenej hodinu a pol, čakanie na obed trvalo dosť dlho. Dobre si pamätám, že keď som išiel na obed na internát, najviac som sa tešil na zastavenie sa na vrátnici, kde mi moja obľúbená pani vrátnička dala poštu z izby číslo E-304.

Budovy sú krásne bez reklám, no v noci, keď sa stmieva a keď si spomeniem na Tokio, cítim sa osamelo, aj keď kráčam po meste. Keď sa pozriem do baru, vyzerám ako robotník oblečený v modrom saku aj nohaviciach a kladiem pred seba krígeľ s pivom a pijem sám. Pivo je robotnícky nápoj, takže si pamätám, že bolo veľmi lacné. Ako je to aj dnes, ľudia v západnej a strednej Európe pijú alkohol veľmi dobre a neotravujú ostatných. V porovnaní s tým, keď pomyslím na to, akí sú Japonci ľahko opití, je to totálne úbohé.

Vtedajší komunistický systém kontroloval všetko, či už politiku, hospodárstvo, kultúru a väčšina výrobkov, surovín bola výmena medzi komunistickými krajinami. Napríklad ropa pochádza z Ruska (vtedy Sovietsky zväz), električky sa väčšinou vyrábali v Československu. Z Československa sa do iných komunistických krajín vyvážali aj textilné výrobky, obuv a ropné medziprodukty. Veľa poľnohospodárskych produktov pochádzalo zo susedného Poľska.

Keďže tu nie je more, v lete si môžu ľudia vyraziť do Bulharska a Rumunska, ktoré sú rovnako komunistické krajiny, a užiť si more tam. V Maďarsku je prekvapivo populárna jazerná oblasť známa ako Balaton. Juhoslávia bola medzi československými ľuďmi tiež veľmi obľúbená, ale ťažšie sa tam dostali kvôli ťažkopádnym imigračným procedúram aj napriek tomu, že bola v tom istom komunistickom bloku.

Komunistická ekonomika sa formuje ako bloková ekonomika. Ak sa však ponoríte hlbšie do obsahu, je tam veľa rozporov a často je ťažké to pochopiť. O komunistických spoločnostiach sa hovorí, že sú to najlepšie inštitúcie na svete a sú na ideálnej ceste, ak nie dokonalej, čo sa týka svojej ekonomiky, spoločnosti, kultúry a národnej bezpečnosti. V skutočnosti, ak sa pozriete na priechody/podchody veľkých miest v Japonsku a iných kapitalistických krajinách, vždy uvidíte tulákov. Ale tu v Československu som žiadneho nevidel. Platy ľudí nie sú až také vysoké, ale ceny sú vládou držané nízko, hlavne za potraviny, ktoré sa dajú kúpiť veľmi lacno a tiež za komunálne služby ako plyn a elektrina a vlakové cestovné. Tak toto musí byť komunistická spoločnosť. Ceny boli tak nízke až sa mi nechcelo veriť, že sa to dalo vyrobiť.

Nasleduje príbeh o protirečení. Ako som už spomenul, komunistická spoločnosť sa zdá byť najvyspelejšou a najľudskejšou politikou na svete. Prečo títo ľudia napriek takej úžasnej spoločnosti nemôžu slobodne vstúpiť do kapitalistickej krajiny? Len 30 minút jazdy od Bratislavy, kde som býval, by ma zaviedlo do susedného Rakúska. Tiež z Českej republiky do západného Nemecka je to pozdĺž hraníc na skok. Nedá sa nič robiť, ale hraničné prechody sú mimoriadne prísne. Ak v niečom porušíte príkaz, možno sa už nikdy nebudete môcť vrátiť do vlastnej krajiny.

Navštíviť kapitalistickú krajinu z Československa je extrémne obmedzené a široká verejnosť si myslí, že je to normálne? Roky po mojom návrate domov si obyčajní ľudia uvedomili, že to, že nemožno ísť do západných krajín, je klamlivý spôsob manipulácie vládou. V každom prípade má československá vláda veľmi úzky akčný a myšlienkový rádius. Tiež sa dá povedať, že chýbajú aj pokročilé informácie zo západnej strany.

Kamarát mi povedal, že priemerný Čechoslovák má často chatu a on ma tam u neho nechal aj prenocovať. Aj keď je jeho rodina obyčajná kancelárska rodina, často sa chválil ako že: „Chodím do hôr a cez prázdniny si užívam druhý dom.“ Keď som sa opýtal, koľko percent ľudí má takúto chatu, nemohol som zabudnúť, že ma zarazila odpoveď – vysoké percento, 40-50%.

29.05.2016

Mojou ženou sa stala cudzinka

Než sa rozpíšem o mojej žene, musím sa vrátiť k príbehu mojej prvej lásky. Bol to druhý ročník strednej školy? Ona bola študentkou prvého ročníka na tej istej nižšej strednej škole, kde som ju videl prvýkrát. Keď som bol na základnej škole, nepoznal som ešte žiadne pocity lásky.

V druhom ročníku na nižšej strednej škole som však začal túžiť mať niekoho pre seba. Ja som bol v tretej triede a ona v druhej a keď si na to teraz spomeniem, napadá mi nezabudnuteľné rande.

Páčila sa mi, lebo bola vysoká, mala pekné oči a vyzerala, akoby bola o jeden alebo dva roky staršia. V tom čase som ešte nemal mobil ani osobný počítač a keď som nemohol priamo komunikovať, hľadal som spôsob, ako nájsť nejakého spojenca, pomocou ktorého sme mohli komunikovať.

Toto bolo pre mňa najpríjemnejšie obdobie asi rok a pol, nebol som si istý, či som ju mal rád alebo nie. Vyštudoval som strednú školu a prial som si, aby mi niekedy patrila.

Toto je poslednýkrát, čo som sa s ňou stretol, ale mal som ešte raz jednu možnosť ju stretnúť v blízkosti domu mojich rodičov. Bola z tej istej dediny ako moji rodičia a jej rodičia bývali neďaleko môjho domu.

Odvtedy prešlo 10 rokov a stala sa udalosť, ktorá zmenila môj osud. Bol to dvojročný zahraničný študijný program v Československu.

Zatiaľ čo som bol v Japonsku, ale aj keď som študoval v Československu, nemyslel som na možné medzinárodné manželstvo a bol som plný túžby vrátiť sa po štúdiu v zahraničí bezpečne domov. Preto som si pred odchodom z Japonska zaspomínal na udalosti asi spred 10 rokmi a myslel som si, že je to moja posledná šanca a tak som jej zavolal z Tokia do jej rodného mesta. Telefón zdvihla jej matka, ktorá si ma pomýlila s jej manželom. Nezmohol som sa ani na slovo a hneď som zložil. Bola to moja vina, že som sa jej neozval 10 rokov, ale zostal som ako obarený správou, že sa vydala.

Štúdium v Československu bolo zábavné. Zdalo sa, že na smutnú udalosť v Japonsku som zabudol. Keďže som bol ašpirantom, veľa ľudí na internáte som nepoznal, no cez víkendy som si mohol užiť tanečné zábavy. Tiež som mal možnosť ísť sa korčuľovať aj s kamarátmi.

Jedného dňa mi jeden kamarát povedal, že dve vysokoškoláčky na tej istej fakulte sa rady korčuľujú a keďže sa navzájom poznali, tak sme boli tiež zaradení do partie. Sám som sa o korčuľovanie až tak nezaujímal, takže mi to veľmi nešlo, no medzitým sme sa dali dokopy s jednou priateľkou. Volala sa Viera Nováková.

V skutočnosti bola na inej katedre ako ja, ale inými slovami, študovala na tej istej fakulte, ale ako študentka, nie ašpirantka. Keď sme začali spolu chodiť, požiadal som ju, aby mi preložila nejaké články. Vierina znalosť angličtiny bola v tom čase o niečo slabšia ako moja, ale začala študovať angličtinu intenzívnejšie v snahe lepšie vzájomne komunikovať. A zase, odkedy som s ňou začal chodiť, ja som sa naučil veľa o Československu. Štúdium v zahraničí je obohacujúce. Môžem sa napríklad dozvedieť veľa o dlhej histórii Slovenska s Maďarskom, prvej svetovej vojne, politike druhej svetovej vojny, komunistickej spoločnosti a kultúre.

Československo bolo v tom čase komunistickou krajinou a musím sa o tom trochu zmieniť, ale väčšina z toho je napísaná v eseji Prvý pobyt v Európe: Štúdium v zahraničí na Slovensku, takže to tu vynechám.

Keď som s ňou chodil, nerozmýšľal som o svadbe. Medzinárodné manželstvo bola téma, ktorá v tom čase ďaleko presahovala moje schopnosti. Preto bolo zaujímavejšie myslieť na to ako na stránku mladosti a užívať si každodenný život na Slovensku v dosť úbohej angličtine. Viera bola stredná z troch sestier a obe staršie sestry už boli vtedy vydaté. U Viery som bol asi trikrát. Jej rodisko je malá dedinka s počtom obyvateľov asi 600 ľudí. Ich dom bol postavený vo vidieckom štýle. Kedysi sa tu darilo ľuďom živiť baníctvom, ale teraz sa obyvateľstvo živí drobným poľnohospodárstvom či lesníctvom. Jej otec pracoval v kancelárii v blízkom meste na lesníckom úrade a jej matka bola učiteľkou na základnej škole. V komunistických krajinách je väčšina párov, kde sú obaja zamestnaní. Vierini rodičia žili pomerne dobre a auto aj televíziu mali v dedine ako prví.

Pri mojich návštevách som nikdy nemal dojem, že som zo špeciálnej krajiny, čo bolo obzvlášť zriedkavé a cítil som sa tam príjemne.

Bola tam však jedna osoba, ktorá ma veľakrát povzbudzovala, aby som si vzťah s Vierou vážil. Bola to babička z matkinej strany. Neskôr o tej babičke porozprávam trochu viac.

Po škole som sa s Vierou často prechádzal. Raz večer, keď sme sa prechádzali po brehu rieky Dunaj, začal som vážne rozprávať o tom, ako ďalej a ako žiť. O manželstve medzi ňou a mnou sa však nehovorilo. Ja som práve končil štúdium v zahraničí a tak sme len hovorili všeobecne o vzťahu ženy s mužom. Bol som vtedy mladý a nevedel som, ako urobiť takýto príbeh krásnym, a aj keď skončím štúdium a rozlúčim sa s ňou, budeme aj naďalej žiť a pokračovať príbeh lásky v Československu a Japonsku? Muž, nie žena, musí ukázať jasný postoj.

Keď mi do konca štúdia zostávali asi tri mesiace, mal som možnosť porozprávať sa o manželstve. Je to rovnaké, ako keď sme spolu chodili, a nepoznám nič iné, ako pohľad do hĺbky svojho srdca. V tom čase som bol zaneprázdnený zostavovaním dizertačnej práce a nemal som možnosť sa s ňou často stretávať.

Vzhľadom na tému manželstva stále existoval starý japonský zvyk a ja som musel dodržiavať konvenciu a získať súhlas svojich rodičov.

Z mojich siedmich súrodencov štyria sa vzali z lásky a žili spokojne, no musím pripomenúť, že na konci bolo požehnanie od rodičov. Pri takomto uvažovaní by bolo zvláštne, že najmladší súrodenec sa rozhodne oženiť a vráti sa domov bez akéhokoľvek kontaktu s rodičmi. Samozrejme, existoval spôsob, ako im to vysvetliť vopred z Československa telefonicky alebo listom, ale nie je ľahké vysvetliť medzinárodné manželstvo.

Na moje štúdium v zahraničí zostával necelý mesiac a čas sa nemilosrdne odškrtával. Najprv som kvôli veciam spomenutým vyššie vyjadril svoje pocity, že chcem ukončiť lásku, ktorú som doteraz miloval. Upadol som do nepokoja. Mlčky mi zovrela ruku, akoby chcela zabiť svoj smútok. Držal som jej mäkkú ruku, aby som jej odpovedal. Nebolo tam ani slovo a bol to najbolestivejší moment roka a pol, čo sme boli spolu.

Asi dva týždne po návrate do Japonska som svoje pocity vyjadril nasledovne. „Máš ešte jeden rok do skončenia štúdia. Snažme sa rozvinúť našu lásku ešte viac. Určite po teba prídem o rok.“ Pamätám si, že počet listov za posledný rok bol až 50-60.

Napísal som záverečnú prácu, ukončil štúdium a bol som na ceste domov. Tváre mojich rodičov a súrodencov, ktoré som po dlhom čase videl, boli plné úsmevov a potešilo ma, že som v bezpečí. Potom som im podrobne vysvetlil medzinárodné manželstvo, ale záver bol taký, že neexistuje iná odpoveď, len že sa musím rozhodnúť sám. Viera tiež ťažko presviedčala jej rodičov. Súhlas dali len 1-2 mesiace pred sobášom. Z pohľadu rodičov, keď sú ich obe dcéry vydaté za Slovákov, je neúnosné, keď jedno chce ísť desaťtisíce kilometrov ďaleko. V tom čase to bol možno pocit, že ľudia na vidieku si nevedeli predstaviť, aký život Vieru čaká v neznámej krajine.

Okrem toho, keďže to bola v tom čase komunistická krajina, výdavky na vzdelanie, ktoré študent dostane, sa musia pred odsťahovaním do zahraničia krajine vrátiť.

Ešte je tu jeden špeciálny človek, ktorého musím ešte raz spomenúť. Je to Vierina stará mama, ktorá jej veľmi duševne pomohla. Ona dobre chápala, aké to je, keď rodičia bránia láske a bez jej pomoci by bolo asi ťažké presvedčiť jej rodičov.

Takže 23. júla 1976 sme s Vierou konečne prekonali všetky útrapy a s požehnaním všetkých bolo spečatené medzinárodné manželstvo medzi Česko-Slovenskom a Japonskom. Sľúbil som, že sa o túto jednu Slovenku budem dobre starať do konca života.

30.08.2016

Manželský život s cudzinkou

Toto si môžete predstaviť ako pokračovanie eseje Mojou ženou sa stala cudzinka“.

Pred vyše štyridsiatimi rokmi nebolo veľa ľudí zosobášených s cudzincami. Naše prvé „hniezdočko lásky“ bolo zriadené v Tokiu pri stanici Tama Reien na vlakovej linke Keio. Veľkosť bytu bola 2k [asi 50 m2] a najprv som musel kúpiť posteľ. Okrem toho, keďže štýl stolovania bol západný, mali sme stôl a stoličky pre štyri osoby. Keď prišiel hosť, bolo neslušné sedieť na tatami, tak som si myslel, že to bude dobrá jednoduchá rozkladacia pohovka, no nemal som peniaze, tak som sa rozhodol to odložiť. Životné náklady ledva stačili a ja som rozmýšľal, ako by som mohol uživiť rodinu, keby sme mali deti. Odteraz mi veľa vecí chýbalo, no môj začiatok života s Vierou bol plný snov.

Viere sa úplne zmenil dorozumievací jazyk, bola to záplava japončiny, tak som sa rozhodol, že bude navštevovať japonskú jazykovú školu v Shinjuku. Vlastne by tu mala študovať asi 4-5 rokov, ale asi po pol roku zistila, že je tehotná a cestovanie vo vlaku jej nerobilo dobre. Taktiež naše financie nestačili pokrývať náklady na štúdium. Prial by som si, aby mala viac času na štúdium japončiny. Rovnako ako Viera žije vo Fuchu, len dve stanice od nás, ešte jedna Slovenka, taktiež vydatá za Japonca. Stali sa dobrými priateľkami a sú v kontakte doteraz. V tom čase tu neboli iní Slováci, takže to bolo šťastie, že sa mohli takto zísť.

V mojom rodnom meste Mihama-cho v prefektúre Wakayama som sa na pobrežie dostal pešo asi za 10 minút. Celé okolie je obklopené vysadenými borovicami, ktoré vytvárali krásny výhľad na more. Ako to zapôsobilo na Vieru, ktorá sa narodila a vyrástla na Slovensku, ktoré nemá morské pobrežie?

Všetci moji bratia a sestry žili v meste Wakayama a v Osake a ja som bol jediný, kto žil v Kanto [oblasť okolo Tokia]. Krajina okolo Wakayamy nie je taká vyspelá ako mestá, teda Tokio, Osaka, Jokohama a Kobe. Sú však veci, s ktorými môžu srdcia ľudí komunikovať, či už sú cudzinci alebo nie. Len čo sa bratia a sestry stretnú s Vierou, objímu sa a prejavia svoju náklonnosť, hovoriac: „Vítame Ťa z ďalekej krajiny.“ Moji rodičia sú rovnako viac než spokojní.

Najprv sme mali jednoduchý neoficiálny svadobný obrad v rodnom dome, aby sme Vieru zoznámili s našimi príbuznými. Bolo to ťažké, pretože to nebol typický svadobný obrad medzi Japoncami. Najprv som potreboval pre ňu stoličku na sedenie. Keďže dom vo Wakayama má len tatami, pre ľudí nezvyknutých na takéto sedenie v japonskom štýle to je po chvíli unavujúce. Tak som jej priniesol malú sedačku [taký taburet], ale ani stolovanie na tatami (súprava – podnos s jedlom tiež položená na tatami) nebolo veľmi pohodlné. Je smutné spomínať na vtedajší stav Viery a zdá sa, že sa vtedy ani z chutného jedla veľa nenajedla. Vierina japončina bola v tom čase taká minimálna, že som bol celý čas tlmočníkom.

Keď som sa oženil, môj plat bol asi 100,000 jenov mesačne a zúfalo väčšinu pohltili výdavky na nájomné, elektrinu, plyn, vodu atď. [len za nájom sme platili 60.000, takže na prežitie veľa nezostávalo].

Po desaťročiach som sa od Viery dopočul, že dosť dlho si požičiavala pred koncom mesiaca peniaze od Slovenky žijúcej vo Fuchu, aby sme nejako vyšli. Samozrejme, hneď po výplate pôžičku splácala a tak sme vždy začínali nový mesiac v mínuse. Aký trápny pocit som v nej vyvolal. Myslím, že Viere bolo hneď jasne, že keď sa mladí Japonci vezmú, nemôžu vyžiť z jedného mesačného platu. Ako dlho tento nedostatok financií trval? Veľmi podrobne som o tom nepočul, no zdá sa, že Vierin hrudník bol plný otrasov.

Naše prvé dieťa sa narodilo necelý rok po Vierinom príchode do Japonska. Bol to chlapec menom Ryo a mal veľmi roztomilú tvár. V tom čase mal manžel počas pôrodu zakázaný vstup, ale keďže manželka bola cudzinka a mala problém s jazykom, tak ma mimoriadne pustili na sálu. Tešil som sa, že to bude roztomilé dievča, ale zistil som, že chlapec je rovnako roztomilý. Je to typický miešanec, ale s dlhším a rovnejším nosom ako mám ja.

Niet pochýb o tom, že pre Vieru bolo ťažšie ako pre mňa vychovávať deti v cudzej krajine. Normálne sa žena pri narodení dieťaťa na všetko pýta mamy, no v prípade Viery sú rodičia ďaleko desiatky tisíc kilometrov a tak sa všetci musíme spoliehať na vlastné skúsenosti a rozhodnutia. Vtedy boli veci ťažšie, napríklad neexistovali jednorazové plienky a museli sa stále prať. Slovenčinu sme používali na dorozumievanie s Ryom tak do 2-3 rokov, no potom už majú deti viac možností rozprávať po japonsky. Vo veku piatich rokov sa vzťah stáva zvláštnym, matka sa učí japonsky od svojho dieťaťa. V tomto čase už začala prevládať v rodine japončina.

Moji rodičia radi vidia svoje vnúčatá, no keďže bývajú ďaleko, neprišli za nimi ani raz. Keďže som bol najmladší zo svojich súrodencov, zaujímalo by ma, či sa roztomilosť ich jedenásteho vnuka znížila na polovicu. Keďže v okolí Tokia, kde sa Ryo narodil, neboli žiadni príbuzní, tak sme si cestu museli vydláždiť sami. Naozaj to bol náš osamelý rodinný boj.

Na druhej strane sme sa mohli sústrediť na výchovu našich detí a založenie rodiny podľa vlastnej politiky bez toho, aby nás niekto kritizoval. Čo sa týka našich životov a výchovy našich detí, rozdiel názorov medzi Vierou a mnou môže byť niekedy hlava-nehlava, ale dá sa to vyliečiť tak, že budete mlčať, ako keby ste prechladli.

Prvýkrát nastal čas, aby sa vrátila domov. Navyše to bola cesta so svojím milovaným synom Ryom. Keďže neboli peniaze, kúpili sme najlacnejšie letenky a lietadlo letelo dlhou trasou na juh s medzipristátiami v Manile, Bangkoku, Dubaji, Karachi, Frankfurte, Prahe a Bratislave. Trvalo to spolu viac ako 40 hodín. Je to viac ako dvakrát toľko ako teraz. Starí rodičia ich vyzdvihli na letisku a prvýkrát videli vnúča zo zahraničia a tým zabudli na nesúhlasné názory pred medzinárodným sobášom. Je to ich piate vnúča a neviem, ako veľmi sa tešili, keď prišiel z diaľky viac ako 10-tisíc kilometrov. Československo bolo stále komunistickou krajinou a široká verejnosť chodila len do blízkych komunistických krajín ako Poľsko, Maďarsko a Bulharsko. Japonsko bolo navyše geograficky a duchovne ďaleko od ich predstáv. Japonsko je teraz vedecky založená krajina, ale mladosť môjho svokra bola v čase nacistického Nemecka a Nemecko a Japonsko spolu bojovali. Vzhľadom na to bolo Japonsko nepriateľskou krajinou. Môjho svokra počas druhej svetovej vojny zajali Nemci a chystali sa ho poslať do pracovného tábora v Nemecku, no našťastie sa mu podarilo ujsť počas transportu. Keby to bolo dopadlo inak ako to bolo, asi by sme sa s Vierou nepoznali. Nevieme, kde a ako sa zmení ľudský život. Keď som počul tento príbeh, uvedomil som si, že odvaha môjho svokra a posadnutosť spravodlivosťou boli výnimočné. Nebolo by prehnané povedať, že úspech takéhoto svokra viedol k samostatnosti Česko-Slovenska. A činy týchto ľudí viedli k skorému ukončeniu 2. svetovej vojny. Prial by som si, a oneskorene som veľmi ľutoval, že som sa na tieto udalosti nespýtal svojho svokra trochu viac.

Moji svokrovci sa tešili, že ich dcéra a vnúča sa vrátili z ďalekej krajiny, Japonska. V tom čase mal Ryo len asi dva roky a nie veľmi si pamätá, koľko lásky sa mu dostalo od starých rodičov. Pre Rya bolo skvelé, že sa mohol na Slovensku zoznámiť nielen so starými rodičmi, ale aj s tetami, strýkami a sesternicami a bratrancom. Je sebecké chcieť žiť trochu bližšie k tejto rodine na Slovensku?

Ako som už spomenul vyššie, keď má dieťa 3-4 roky, materinský jazyk ide do pozadia a dieťa sa viac preorientuje na jazyk, ktorým je denne obklopené. Prirodzene, pre socializáciu s deťmi bola japončina potrebná a aj matkina japončina sa zlepšila. Otec by mal viac rozprávať po slovensky, ale už začínal byť lenivý.

04.04.2017

Medzinárodná rodina

Prišiel čas, keď som chcel druhé dieťa. Ak máte jedno dieťa, mrzí vás osamelosť toho dieťaťa, a ak máte dve deti, je ľahšie nájsť rovnováhu medzi rodičmi a deťmi. Avšak aj keď som si od Boha niečo prial, on ma nevyslyšal. V čase keď sa Ryo narodil, som dával pozor na Vierinu požiadavku, že vzhľadom na našu ekonomickú situáciu hneď nemôžeme mat ďalšie dieťa, no v jednom momente otehotnela. Vtedy som sa ešte snažil vychovať len jedno dieťa, tak sa ho musela vzdať.

Nie som si istý, čím to bolo, ale potom bolo narodenie druhého dieťaťa takmer nemožné. Až keď Viera jedného dňa povedala, že sa necíti dobre, tak sme šli do nemocnice, kde nám doktor poblahoželal k tehotenstvu. Bol som prešťastný a ďakoval som Bohu, že ma tentoraz vyslyšal.

Konečne prišiel čas pôrodu. Teraz sa dá rozlíšiť pohlavie dieťaťa pred pôrodom, ale v tomto čase to bolo, až keď sa dieťa narodilo. Keď mi zavolali z nemocnice, že sa nám narodilo dievčatko, cítil som sa ako v oblakoch. Bola to ideálna rodinná štruktúra s jedným chlapcom a jedným dievčaťom. Viera a čerstvo narodené dieťa, ktoré som videl v nemocnici, boli v poriadku. Čo sa týka mena dieťaťa, Vierina sestra sa volala Emília a zvuk tohto mena sa mi páčil tak, že sme jej dali meno Emily. Viera s tým tiež súhlasila.

Keďže Vierina krvná skupina je Rh- a v niektorých prípadoch hrozia komplikácie s krvácaním a je potrebná aj transfúzia, tak sme na pôrod vybrali veľkú štátnu vojenskú univerzitnú nemocnicu.

Prišiel deň, keď sa moji svokrovci prvýkrát stretli so svojimi vnúčatami a ich dcérou. Viera a jej dve deti po prvý raz vkročili na pôdu Slovenska (Ryo druhýkrát). Ja som s nimi nemohol kvôli práci cestovať, ale prišiel som neskôr a zúčastnil som sa tejto radosti, ktorú rozvediem neskôr.

Moji svokrovci Japonsko ešte nenavštívili, tak som veľmi chcel, aby ho videli, kým budú v poriadku.

Svokor vo veku 62 rokov, svokra 56 rokov prvýkrát vkročili na japonskú pôdu. Rodičia mali asi obavy a zaujímalo ich, ako žije ich dcéra v tejto vzdialenej krajine.

Mimochodom, keď boli v Japonsku, môj svokor veľa pozeral televíziu a zaujímal o sumo zápasníkov. Ja som mu zo žartu povedal, že aj on by mohol byť sumo zápasník, lebo mal veľké brucho. Dobre sa na tom pobavil. Ľutujem, že som ho vtedy nevzal na skutočný sumo zápas. Bolo by sa mu to veľmi páčilo.

Ešte je tu jeden dôvod, prečo prišli do Japonska, a to bolo osobne sa stretnúť s mojimi rodičmi. Svokrovci a moja rodina sme cestovali spolu do môjho rodiska vo Wakayame. Obaja rodičia si nerozumeli ani slovo, no ak ste sa na nich pozreli, zistili ste, že sa chápu. Po tomto stretnutí som cítil, ako mi konečne spadol kameň zo srdca. Myslím, že moji svokrovci sa cítili dosť stiesnení, pretože v našom dome vo Wakayame nebola žiadna posteľ ani obývačka na európsky spôsob, všetko len izby s tatami a vstávanie a sadanie bolo pre nich nepohodlné a obťažné. Keď som ich však zaviedol ku krásnym borovicovým lesom a ukázal som im výhľad na more, myslím, že ich očarila krása, ktorú Československo nemá. Môj otec a matka tiež veľmi potešene skonštatovali, že svokrovci sú dvaja dobrí ľudia.

Raz sa stala jedna vec, ktorá ma trápila. Keď som raz kráčal so svokrovcami v Tokiu, svokor zrazu povedal, že ho pri stúpaní do schodov v metre bolí v hrudi a potreboval si trochu oddýchnuť. Myslel som si, že je to v poriadku, pretože sa hneď cítil lepšie. V tom čase nikto nemohol tušiť, že o šesť mesiacov to povedie k veľkej nehode.

So svokrovcami sme navštívili Kjóto a Naru a tak spoznali aj starobylé hlavné mesto Japonska. Tu sa musím zmieniť o jednom vzácnom človeku, ktorý žil v Kjote a bol veľmi nápomocný pri tejto návšteve mojich svokrovcov v Japonsku. Volal sa pán Hiraoka a som mu veľmi zaviazaný za finančnú podporu ohľadom tejto návštevy svokrovcov aj leteniek. So svokrom si veľmi dobre rozumeli. Neviem, či by sa táto návšteva Japonska bola uskutočnila bez jeho pomoci.

Počas svojho vyše mesačného pobytu v Japonsku sa moji svokrovci zoznámili s tunajšou exotikou na vlastné oči, čo je lepšie ako iba cez suveníry. Myslím, že sa vrátili domov spokojní, ale môj svokor asi po pol roku náhle zomrel. Vtedy som si spomenul na moment, keď mi povedal, že ho bolí hrudník a nakoniec to bol asi spúšťač, lebo zomrel na infarkt. Ryo si pamätá jeho tvár, ale Emily pravdepodobne nie. Bolo to naposledy, čo som ho videl živého. Neskôr som veľmi ľutoval, že som sa viac nedozvedel z jeho rozprávania o jeho mladosti.

Čas plynul a Viera a ja sme pracovali, Ryo a Emily rástli, mali sme priateľov a tešili sme sa z bežného života, keď nás jedného dňa zaskočila prekvapivá správa v mojej firme. Tu sa začal príbeh o pobyte v Európe, vo Veľkej Británii. Zaoberal som sa polymérmi spomaľujúcimi horenie a rozvíjal som marketingový trh v Japonsku. Keďže počet výrobcov japonských televízorov, kopírovacích mašín, kancelárskych prístrojov a podobne sa v Európe rozširoval, pre japonských výrobcov bolo výhodnejšie vyrábať tieto ohňovzdorné súčiastky v Európe a predávať ich tam priamo výrobcom týchto lisovaných dielov.

Viera bola nadšená perspektívou sťahovania do Anglicka najmä preto, že môžeme žiť v krajine, ktorá je bližšie k jej domovskej krajine a deti lepšie spoznajú európsku kultúru a naučia sa jazyk. Deti toho veľa o Anglicku nevedeli a mali trochu obavy, ako sa bude vyvíjať ich každodenný život v novej krajine. Ich angličtina bola minimálna, takže začínali takmer od nuly. Pre mňa to bolo druhýkrát, čo som žil v zahraničí a tentoraz som mal pocit silného ducha – bola to nová výzva, pretože to bol biznis a cítil som, že sa do toho pustím, pretože to bola životná šanca, ktorú nie je hodné prepásť.

Prvýkrát v živote sme tak všetci štyria začali v zámorí čeliť novým výzvam.

Náš nový domov bol na juhozápad od Londýna, v meste Woking, kde žije veľa ľudí strednej vrstvy. Aj keď tu žije veľa ľudí strednej triedy, z pohľadu Japonska ide o vysokú triedu alebo vyššiu triedu. Nie, správnejšie je povedať, že v Japonsku také miesto ani nie je. Celková veľkosť každého domu je okolo 400-500 tsubo [Japonci merajú veľkosť domov v tzv. jednotkách „cubo“ – jedno cubo je veľkosť jedného tatami, čo je asi 3,3 m2, 400-500 cubo je asi 1 300 -1 650 m2. Priemerný japonsky rodinný dom je postavený na rozlohe 50-60 cubo, čo je asi 130-165 m2 a je tam len nepatrná alebo žiadna záhrada]. Tiež veľkosť zadnej záhrady je mimoriadne veľká. Nikdy predtým som nežil v takom dome.

Vo Veľkej Británii je viac rodinných domov ako kondomínií, s výnimkou mestských oblastí, ako je Londýn, čo vytvára veľmi príjemný pohľad. Podrobnosti o Anglicku by som rád vynechal, pretože je to opísané v eseji Druhý pobyt v Európe.

Prvý rok to mali deti hlavne v škole s angličtinou ťažké, ale po tom, ako sa zdokonalili, tak dobre zapadli medzi miestnych spolužiakov. Vynára sa mi jeden zaujímavý príbeh. Raz večer som pozeral s deťmi televíziu. Dávali nejakú komédiu a deti zrazu vybuchli od smiechu. Ale ja som vôbec netušil, čo je tam vtipné, lebo ja som tomu vôbec nerozumel, ale deti už dávno pochopili význam.

Vzdialenosť medzi Anglickom a Československom bola viac ako hodina lietadlom, a tak nás niekoľkokrát navštívila svokra. Myslím si, že som si zbožne prial, aby nás navštívila aj moja matka. Moja svokra nevedela po anglicky, ale tešila sa pri nákupoch, s Vierou a deťmi to bolo jednoduché. Počas našich častých dovoleniek sme navštívili mnohé turistické miesta a historicky známe miesta v rôznych krajinách Európy. Stalo sa z toho veľké štúdium histórie.

Bolo to v období niečo vyše dvoch rokov po tom, čo sme odišli do Anglicka, keď som počas obeda dostal medzinárodný hovor, že moja milovaná matka zomrela na mozgovú príhodu. Ani po 23 rokoch mi nezmizne táto chvíľa z mysle, keď mi slzy kvapkali do obeda, ktorý mi pripravovala moja manželka. Každopádne som sa vrátil do Japonska a stihol pohreb načas. Naposledy som si zaboril tvár do matkinej hrude a rozplakal som sa. Celá rodina sa po návrate z Anglicka tešila na mamu, ale táto nádej už zmizla.

Na šesť rokov mimo vlasti v Anglicku si spomínam ako na najkrajšie dni môjho života, či už ako administratívneho pracovníka, či už verejne alebo súkromne. Nie že by tam svietilo slnko po celé dni, ale lepšie je povedať, že tam svieti inak. Nie je nič zlé na tom pracovať do konca života ako firemný zamestnanec v Japonsku, ale keďže sme medzinárodná rodina, je lepšie rozšíriť si obzor a našim deťom sa to v budúcnosti bude určite hodiť. Viera prežila tie roky šťastne ako ryba vo vode, akoby sa vrátila do svojej krajiny.

Dovoľte mi tu stručne spomenúť, že Británia uspela v koloniálnej politike počas 17. a 20. storočia a ovládla svetové oceány. Ako človek môže pochopiť z dlhoročnej skúsenosti života v Anglicku, Angličan často nevnucuje druhému svoje vlastné myšlienky. Ale napríklad, keď vedie diskusiu s cudzincom, ako sme my a počúvate príbeh toho druhého, niekedy to trvá dlho, ale nakoniec často vyhrá ten druhý (Brit).

Británia, pán sveta, teraz odovzdala Spojeným štátom všetky aspekty ekonomiky, vedy, kultúry a vojenskej sily. Kde zmizlo staré britské impérium? Nie, pravdou je, že Britské impérium nezmizlo. Pokiaľ viem, je tu 50-60 krajín vrátane bývalých kolónií Austrálie, Nového Zélandu, Malajzie, Mjanmarska, Indie, Južnej Afriky, Kanady, Egypta, Írska atď., ktoré stále tvoria Britské spoločenstvo. Kde inde je taká krajina? Aj keď sa status Británie znížila, moc podporiť Britániu je všade na svete. Jadrový útok Spojenými štátmi nie je ani zďaleka taký dokonalý, ale žiadna krajina nemá takú moc utiahnuť svet napravo ako Británia.

Ale Británia má aj prefíkané prostriedky. Napríklad India a Južná Afrika boli v skutočnosti kolonizované skôr Portugalskom a Holandskom. Okolo 18. storočia Británia vytlačila Portugalsko, Holandsko, Španielsko atď. a spolu s prvou priemyselnou revolúciou na svete si vybudovala základy ako najsilnejší národ. Hoci je Británia malá ostrovná krajina, vyniká schopnosťou voľne manipulovať s priemyselnou revolúciou a vyššie spomínanými ľudovými hnutiami. Hongkong, Austrália, Nový Zéland atď., ktoré nezabudli na vplyv Británie ani po získaní nezávislosti od Británie, vytvorili aj Britské spoločenstvo.

Celá rodina sa tešila, že v Anglicku bezpečne prežili šesť rokov a že sa im nadobudnuté skúsenosti budú hodiť v budúcom živote. Ryovi zostalo ešte zopár rokov študentského života, takže jeho návrat do Japonska sa trochu oddialil.

Tak ako funguje medzinárodná rodina? Veľa záleží, či komunikácia medzi párom prebieha dobre. Samozrejme je to rovnaké, aj keď nie ste medzinárodná rodina, ale cítim dôležitosť komunikácie medzi manželmi. A opäť čo najviac pochopiť slová toho druhého, lebo to robí porozumenie ešte väčším. Navyše, ak sa dá použiť nielen jazyk používaný medzi párom, ale aj tretí jazyk, predchádzajúci kruh sa ešte zväčší a medzinárodnosť páru porastie. To isté platí pre deti.

Prial by som si, aby sa deti naučili viac z jazyka svojej matky, ale tešme sa z ich budúceho úspechu.

28.05.2017

Dve domoviny

Aké myšlienky a sny majú deti, keď sa narodili a odmalička žili v Japonsku?

Otec Osamu, matka Viera pochádzajúca zo Slovenska (vtedy Československa), starší syn Ryo, mladšia dcéra Emily. Keďže píšem o medzinárodných vzťahoch ako sú medzinárodné rodiny a dlhodobé pobyty v zámorí, zhrňme si tentokrát príbeh o „dvoch domovinách“.

Aj keď sa narodíte s dvoma vlasťami, najväčším problémom je jazyk a myslím si, že na svete je málo ľudí, ktorí vedia perfektne čítať, písať a rozprávať dvomi jazykmi súčasne. Ak budete neskôr študovať vedu, umenie alebo čokoľvek iné, bude to ovplyvnené krajinou, v ktorej žijete. Ryo a Emily sa narodili v Japonsku a japonsky hovoria plynule, no hovorovej slovenčine rozumejú málo a čítanie a písanie takmer neexistuje. To má súvis hlavne s jazykovými znalosťami rodičov. Pre mamy a otcov je stále ľahšie zapamätať si dva jazyky, ale v našom prípade na ten druhý jazyk nestačilo štúdium. Taktiež, keď boli deti malé, ak by matka hovorila viac po slovensky, možno by deti hovorili aspoň trochu po slovensky. Problém je v tom, že ako deti rastú a trávia viac času s kamarátmi a v škole, začína prevažovať japončina. V našom prípade naše dve domoviny nie sú rozdelene vzdialenosťou niekoľko hodín vo vlaku, ale vzdialenosťou desiatok hodín v lietadle. Ak neviete po slovensky, nemôžete viesť priateľský rozhovor medzi príbuznými. Slovenskí starí rodičia by sa iste boli radi viac porozprávali so svojimi japonsko-slovenskými vnúčatami.

Dobre zvážte význam „dvoch domovín“. Mať dve domoviny má rôzne aspekty v každej kultúre, a teda aj spoločnosti, ekonomike, politike atď. Okrem toho, keď vyrastáte ako ľudská bytosť s koreňmi v dvoch krajinách, je to iné a v jednej krajine, napríklad rôzne spôsoby, zvyky, maniere a rodičia budú musieť svoje deti učiť opatrne. Keď som bol malý, moji kamaráti si ma ako dieťa často doberali. Môžem povedať, že v tomto smere mali deti šťastie. Pokiaľ si pamätám, hrávali sa s kamarátmi a chodili tam, kam chceli. Tiež sa pozerali na veci zo širšieho hľadiska ako dieťa, ktoré vyrastalo len v Japonsku v monokultúrnej rodine. Som si istý, že to bude mať v budúcnosti určite veľký pozitívny vplyv. Mať dve domoviny dáva flexibilitu rozhodnutiu, že ak nefunguje A, môže to urobiť B. Toto rozhodnutie bude ešte efektívnejšie, ak poznáte nielen dve domoviny, ale aj tretí alebo štvrtý národ a krajinu.

Ak existuje jedno presvedčenie o svojom názore alebo myšlienke, flexibilita spomínaná vyššie je často dobrou rovnováhou medzi týmto presvedčením.

Najznámejšou osobnosťou s dvoma vlasťami je bývalý americký prezident Barack Obama, ktorého otec je Keňan, matka je Američanka, v minulosti to bol napríklad Frederick Chopin, jeho otec bol Francúz a matka Poľka. Pomerne silnú „dvojku“ majú aj deti pani Marie Curie.

Počul som, že dvojitá domovina bola veľkým problémom pre tzv. „Nikkei“, čiže druhú generáciu japonských emigrantov v Spojených štátoch počas druhej svetovej vojny. Hoci sa narodili v Spojených štátoch a boli to praví Američania, mali však japonskú krv. Vláda USA sa vtedy rozhodla poslať „Nikkei“ Japoncov na bojisko a zabíjať sa navzájom. Taktiež počas vojny americká vláda držala Nikkei v táboroch za ostnatými drôtmi, aj keď to boli americkí občania. Neskôr sa rôzne ospravedlnila za túto chybu.

Sú teda prípady, keď mať dve domoviny je prínosom, ale vo vyššie uvedenom príklade to bolo naopak.

Vráťme sa však k nášmu príbehu. Bol by som rád, keby sme deti naučili o Slovensku viac a aby navštívili Slovensko veľakrát, aby videli a dozvedeli sa nové veci o ich materinskej krajine.

Malou útechou je aspoň dlhodobý pobyt v tretej krajine, Anglicku.

My ako rodičia dúfame, že sa od nás ešte niečo naučíte o vašich „dvoch vlastiach“ a dúfame, že v budúcnosti budete rozvíjať svoj život s obojstrannými myšlienkami a názormi.

19.03.2018

Moja internacionalizácia

Jeden výnimočný človek, ktorý sa o nás skvele postaral

Je toho priveľa na to, aby som spočítal, koľko ľudí sa o mňa doteraz v živote postaralo. Väčšinou išlo o pracovné záležitosti a tiež v čase, keď som bol študent. Bol tu však jeden výnimočný človek, ktorý neprejavil starostlivosť iba mne, ale celej mojej rodine. Hoci už tento človek umrel, jeho láskavá tvár a predstava sa predo mnou ešte veľakrát zjavuje. Stretnutie s ním bolo úplne nečakané a bolo to pri zvláštnej príležitosti. Keď som mal asi po tridsiatke, objavil sa v mojej firme, aby dodal nejaké súčiastky a hoci s mojou prácou nemal nič spoločné, pozdravil ma a dali sme sa do debaty. Tento obyčajný pozdrav vyústil do priateľstva pretrvávajúceho celé desaťročia a tento človek sa stal nezabudnuteľnou osobou v našich životoch.

Bol to pre mňa človek, ktorý ma dostatočne poučil o ľudskom živote. Myslím, že som sa s ním prvýkrát stretol a rozprával vo veku okolo 35 rokov a on mal okolo 55. V tom čase už prišiel o manželku a najviac sa tešil z toho, že sa mimo práce môže hrať s vnučkami svojich dvoch dcér. Moje deti boli takmer v rovnakom veku ako jeho vnučky, takže sme sa veľa rozprávali a trávili sme veľa času spolu. Medzitým mu na náhlu chorobu zomrela jedna z dcér a jeho nešťastia sa prelínali. Musela to byť pre neho veľká bolesť, keď vo veku asi 60 rokov najskôr umrela jeho manželka a o pár rokov na to jeho dieťa. Veľmi trpel, aj keď na povrchu nedával nič najavo.

Veľakrát aj s vnučkami nás navštívil u nás v Saitame. Oni bývali v Kjóte a tak tu obyčajne pobudli dva dni. Párkrát prenocovali u nás, ale potom nástojil na tom, že chcú spať v blízkom hoteli. Neskôr som sa ho opýtal prečo a on odpovedal, že nás nechce otravovať prípravami na spanie a prípravami raňajok pre neho a jeho vnučky. Skrátka, bol veľmi citlivý a ohľaduplný k iným a aj keď všetkým všemožne pomáhal, on nechcel robiť starosti nikomu.

Nie som si istý, či bojoval počas druhej svetovej vojny. Ale veľmi dobre si pamätal históriu vojny a tiež udalosti, ktoré sa udiali vo vojne a neskôr medzi Československom, Nemeckom aj Sovietskym zväzom. Možno aj preto, keď som po prvýkrát koncom mojich tridsiatich rokov pozval do Japonska mojich československých svokrovcov, tak sa veľmi potešil a veľmi mi s návštevou pomohol. So svokrom sa im ťažko rozprávalo, ale manželka bola dobrý tlmočník, tak si dobre porozumeli a nás to veľmi potešilo. Môj svokor bol počas vojny zajatý nemeckou armádou, ale podarilo sa mu ujsť. Keď tuto príhodu počul môj priateľ, do očí sa mu tisli slzy a požiadal môjho svokra o pevný stisk ruky. Neskôr som sa s ním rozprával o tom, že keby bola nemecká armáda odvliekla môjho svokra do vojnového tábora a keby tam bol prišiel o život, tak by moje manželstvo neexistovalo. Preto veľakrát povedal, že by sa chcel ísť pozrieť do Československa. Myslím, že útek môjho svokra zo zajatia nemeckej armády ho ešte viac primäl k tomu, aby sa o Československo zaujímal. Namiesto návštevy Československa nás však prišiel z Japonska navštíviť, keď sme žili v Anglicku a všetci sme ho tam s radosťou znovu privítali. Bolo to veľmi bolestné, keď asi rok po našom návrate do Japonska náhle podľahol rakovine.

Okrem cestovania s vnučkami mal ešte jednu záľubu. Vyrábal modely lietadiel s motorom na diaľkové ovládanie, do ktorého zasväcoval aj môjho syna. V jeho dome bolo niekoľko modelov lietadiel. Myslel som si, že pri pohľade na lietadlo voľne lietajúce na oblohe možno si chcel pripomenúť svoju manželku, ktorá už dávnejšie zomrela a tiež na svoju druhú dcéru.

Deťom vždy nakúpil množstvo hračiek. Keďže starý otec na Slovensku predčasne zomrel a môj otec bol príliš starý na to, aby prišiel k nám z Wakayamy, on bol pre naše deti milovaným dedkom.

Volal sa pán Hiraoka, meno, na ktoré deti nikdy nezabudnú. Bolo to prvé a posledné stretnutie na tomto svete, pri ktorom sme celá rodina stretli láskavého a nezištného človeka, ktorému robilo potešenie sa o nás starať. Chcem si pamiatku na toto stretnutie uchovať vo svojom srdci až do smrti.

23.11.2018

Niekoľko nezabudnuteľných stretnutí v mojom živote

Stretnutia sa často končia v krátkom čase, napríklad pri náhodných stretnutiach s ľuďmi, na verejnosti alebo pri tajnom randení medzi mužmi a ženami, ale tu chcem písať o stretnutiach, ktoré výrazne ovplyvnili môj život. Takéto stretnutia s tou-ktorou osobou pokračovali v priebehu času a v niektorých prípadoch som s tým človekom stále v spojení. Mnohé stretnutia tiež majú veľký význam tým, že môžu ovplyvniť pohľad človeka na život.

Prvé osoby, ktoré som v živote stretol, sú moja mama a otec. Presne povedané, asi som na svoju mamu myslel, už keď som sa v jej bruchu vznášal v plodovej vode. Prvé stretnutie v mojom živote sa začalo, keď sa oči mojej mamy a moje oči stretli, začal som kričať a ona ma vzala do náručia.

Toto stretnutie trvalo až do smrti mojej matky a ona bola vždy so mnou v časoch bolesti, smútku, šťastia aj radosti. Ďalší v rade stretnutí je môj otec, ale keďže v mojom prípade nás bolo sedem detí a ja som posledný, tak si myslím, že jeho láska k deťom sa postupne trochu zmenšovala. V každom prípade, faktom je, že človek menom Osamu Minoo sa narodil svojim rodičom na vidieku v japonskej Wakayame.

Ako som dospieval, tak dva roky po skončení vysokej školy a zamestnaní som odišiel študovať do zahraničia, do Československa. O zoznámení sa s Vierou Novákovou na Vysokej škole technickej v Bratislave, modernom hlavnom meste Slovenska, a veľkej láske končiacej sa svadbou píšem v eseji Mojou ženou sa stala cudzinka, takže tu by som to rád vynechal. Na univerzite sa o mňa starala pani Lužáková, ktorá bola šéfkou laboratória a vďaka nej na tomto zahraničnom študijnom programe v Československu atmosféra výskumu bola vždy skvelá. Okrem nej tam bol pán Georgy, ktorý sa postaral o detaily ako príprava vstupu na internát, stravovanie a podobne.

S ich pomocou som po absolvovaní postgraduálneho štúdia v Československu predložil dizertačnú prácu Modifikácia celulózy a jej chemické vlastnosti.

Nasledujúce by som rád opísal najpodstatnejšiu časť mojej práce a tú, ktorá zohrala kľúčovú úlohu v mojom živote. Bolo to asi vo veku 38 rokov, keď som hľadal výrobcu bio-kompatibilného živicového medicínskeho materiálu pre výskum v jednej spoločnosti. V tom čase jedna pobočka významnej petrochemickej spoločnosti predávala špeciálne živicové materiály a pán obchodník A mi dal niekoľko vzoriek. Toto bol osudový začiatok. Potom som sa s pánom A veľakrát stretol a rozprával som sa o svojej doterajšej práci, hlavne medicínskom výskume. Pán A tiež tomu dobre rozumel a povedal mi, že v tom čase petrochemická spoločnosť materskej firmy hľadá zamestnancov v strede kariéry a hlavnou požiadavkou bola schopnosť pracovať a mať skúsenosti z výskumu v oblasti medicíny. Podľa pána A by bol ročný príjem lepší ako na mojom doterajšom pracovisku v Tokiu. Dôkladne som si to premyslel, dal som výpoveď a rozhodol som sa prejsť do tej petrochemickej spoločnosti. Do tohto obdobia v roku 1986 sa každá spoločnosť rozvíjala a bolo bežné, že sa spoločnosti menili. Ak o tom teraz premýšľam, tento čas bol najväčší zlom v mojom živote.

V roku 1992 vo mne zosilnela túžba robiť väčšiu prácu a tak som absolvoval náborovú skúšku do významnej chemickej spoločnosti. Keď som s pomocou pána A pred pár rokmi nastúpil do petrochemickej spoločnosti, myslel som si, že tam budem dlho tvrdo pracovať. Pán A bol tiež dosť šokovaný, že som prešiel do inej spoločnosti. Naozaj som nemal žiadne ospravedlnenie pre pána A.

V tejto veľkej chemickej firme som mal na starosti premosťovacie práce medzi tímom predaja syntetických živíc a výskumným ústavom a potom som bol zaradený do predaja, kde sa mal zvýšiť predaj syntetických živíc. Ťažko vyjadriť radosť z niekoľkoročnej práce, najmä keď som spoznával nových zákazníkov, nachádzal hodnotu produktu a zvyšoval predaj. Jedného dňa mi zavolal pán S, ktorý mal na starosti manažment a povedal: „Teraz máme dcérsku spoločnosť našej firmy vo Veľkej Británii, kde zlepšujeme živicový materiál a vo všeobecnosti dodávame produkty, ktoré spĺňajú požiadavky tamojších zákazníkov. Chcem, aby ste tam využili svoje skúsenosti, aby „ste urobili to najlepšie, čo je vo vašich silách.“ Často som počúval príbehy britských dcérskych spoločností, ale nikdy som si nemyslel, že vyberú mňa. Úprimne povedané, moje srdce postupne rozkvitlo a cítil som, že som si dal veľký cieľ, trochu iný ako štúdium v Československu.

Netrvalo ani pol roka, kým ma premiestnili do práce vo Veľkej Británii. Za ten čas som trávil rušné dni chodením do výskumného ústavu zostavovať technické materiály, školeniami, chodením do továrne a zdravením japonských zákazníkov. Musel som si urobiť aj prieskum trhu vo Veľkej Británii a Európe a čakalo ma veľa práce. Doteraz si myslím, že rozhodnutie pána S znamenalo veľkú zmenu vo väčšine môjho života a som mu doteraz zaviazaný. Chcem poďakovať Bohu za tuto šancu. Do Británie sme vycestovali na šesť rokov, pre deti v najlepšom veku (starší syn mal 14 rokov, mladšia dcéra 9 rokov). Spoznali národný charakter Británie a nadobudli najlepšie skúsenosti do budúcnosti a hlavne naučili sa perfektne jazyk. Mám taký dojem, že pán S sa rozhodol odporučiť ma na tento post z viacerých dôvodov. Pretože som študoval v zahraničí a oženil sa s Európankou, že som poznal viac európskej kultúry a zvykov ako obyčajní Japonci, a teda naša rodina bola do určitej miery hotový výrobok. Iste, nie je také ľahké prekonať bariéru medzi Európou a Japonskom a stále sa pýtam, aký je medzi nimi rozdiel v každodennom živote. Niekedy to dosť cítim.

V tomto zmysle si myslím, že pán S ma vyslal do Veľkej Británie z hľadiska, kde sa na výber personálu pozeralo zo širokej perspektívy a nielen na prácu, ale aj iné veci. Ak myslíte len na prácu v laboratóriu, určite bolo okrem mňa veľa vynikajúcich kandidátov. Chcel som sa pána S spýtať trochu viac na tento výber, ale bohužiaľ som na to neskôr nemal príležitosť.

Ďalších osem rokov od roku 2003 som pracoval pre tokijskú spoločnosť v zahraničnom vlastníctve so sídlom v Európe, kde potrebovali moje schopnosti hlavne preto, že som mal veľa pracovných skúseností z Veľkej Británie. Od konateľa tejto spoločnosti som sa dozvedel, že jedným z dôvodov môjho prijatia boli aj mnohé transakcie so zámorskými spoločnosťami v minulosti.

S pánom A, ktorému som bol už predtým zaviazaný, ma dodnes spája vrúcny priateľský vzťah.

Toto sú ľudia, ktorých som pri svojej práci stretol a sú to tí najsilnejší a najviac nezabudnuteľní ľudia.

Pána Hiraoku, ktorý ma poučil o výhodách mimopracovného života, som už predtým podrobne opísal v eseji Jeden výnimočný človek.

Som vďačný všetkým, ktorí sa o mňa na mojej životnej ceste postarali, veľmi podporili a pomohli.

Druhý pobyt v Európe. Rezident vo Veľkej Británii

09.06.2020

18 rokov po postgraduálnom vládnom výmennom štúdiu v Československu v rokoch 1974 až 1976 som bol v rokoch 1992 až 1998 vyslaný mojou firmou pracovať vo Veľkej Británii.

V tom čase som pracoval pre významnú chemickú spoločnosť, ktorá už uviedla nehorľavú syntetickú živicu na japonský trh a teraz zamierili aj na európsky trh. Navyše, keďže firma disponovala technológiou na polypropylén a vystužené plasty polyamidom, ďalej sme pokračovali v ich zdokonaľovaní.

Nikdy som si nemyslel, že budem pokračovať v práci vo Veľkej Británii šesť rokov. Keď sa nad tým teraz zamyslím, naplnilo ma toto obdobie v najlepších rokoch môjho života množstvom vedomosti a neoceniteľných skúsenosti a vrátil som sa plný šťastných spomienok. Najprv musím napísať pár slov, aká je Veľká Británia krajina. Nemôžem to napísať cez noc. Všeobecne si spomínam na krásny Londýn, London Bridge, budovu parlamentu, chrám Saint Paul, Westminsterské opátstvo, Buckinghamský palác, Covent Garden, Hyde Park, Trafalgarské námestie, Regent Street a trochu ďalej Oxford, Cambridge, Greenwich, Windsor, tam nie je núdza o krásne a tradičné miesta.

Naša rezidencia mala veľmi výhodnú polohu, asi 30 minút vlakom juhozápadne od Londýna a asi 30 minút od letiska Heathrow. Moja spoločnosť sa nachádzala v mestečku Havant neďaleko prístavu Portsmouth v opačnom smere ako Londýn, teda vo výhodnej vzdialenosti ku každej významnej lokalite. Mesto Woking je obklopené krásnou zeleňou a je veľmi pokojné, v Japonsku takúto scenériu len ťažko okúsite. Asi 10 minút chôdze od nášho domu bol pomerne veľký park, kde som s deťmi hrával tenis a často venčil psa.

Celková plocha pozemku bola asi 500 tsubo [tsubo=cubo je japonská jednotka na meranie plochy – 500 tsubo je asi 1650 m2]. Z tohto je zastavaná plocha asi 260-300 tsubo [860-990 m2]. Bol to dvojposchodový dom s garážou. Keďže v Japonsku bývame v priemerne veľkom byte, táto zmena obytného priestoru bola enormná. Máme veľa pekných spomienok na chvíle strávene cez víkendy v záhrade, kde sme vonku stolovali a tiež s deťmi hrali tenis aj stolný tenis.

Asi 600-700 metrov od nášho domu je jedna samostatná ulica a keď sem vojdete, atmosféra je úplne iná ako na našej ulici. Domy sú len ťažko viditeľné, lebo ich zakrývajú husté stromy. Hranice pozemku sa nedajú odhadnúť a tieto domy-kaštiele sú také luxusné, že som tomu nemohol veriť. Mimochodom, jedna zo známych vecí je, že Briti majú veľké rozdiely v sociálnych vrstvách. Ak sa na to nezainteresovane pozriete, tak tam nie sú žiadne veľké viditeľné rozdiely. Nie je tu toľko bežných obytných štvrtí, ktoré vyzerajú ako chatrče, a kostoly často chránia chudobných.

Tu tiež chcem spomenúť rozdiel v myslení britských ľudí vo všeobecnosti. Ak napríklad požiadam niekoho o niečo, odpoveď je relatívne slušná, ale ak požiadavka nemá zmysel, tak jasne prejavia nesúhlas. Aj keď pre Japoncov niekedy niečo nedáva zmysel, zvyčajne prianie akceptujú a niekedy to prejde bez ďalšej diskusie. Ale pre Britov je ťažké súhlasiť s niečím, keď to nedáva zmysel.

V čase nášho pobytu v Británii sa vyskytla choroba šialených kráv, ktorá bola v tom čase prvou v živočíšnom priemysle. To úplne zastavilo vývoz hovädzieho mäsa na európsky kontinent, čo ovplyvnilo všetky britské priemyselné odvetvia. Napriek tomuto veľkému problému som bol prekvapený, keď som videl britskú reakciu. Keď sa niečo takéto stane v Japonsku, bude to veľká vec. Japonsko sa najskôr zamyslí nad tým, ako tento problém vidia zvonka, teda zovňajšok, takže sa takmer vždy stane, že vo vnútri vznikne veľký problém. Bez ohľadu na to, ako je problém choroby šialených kráv vnímaný v zahraničí, Angličania si z neho nerobia ťažkú hlavu. Koniec-koncov, trvalo roky, kým sa problém skončil, ale z pohľadu Britov sa nič nestalo.

Pamätám si, ako som išiel s Angličanom do pubu a spýtal som sa ho, či vie presne, koľko kolónií mala Británia v minulosti? Hovoril, že India, Juhoafrická republika, Austrália, Nový Zéland, Mjanmarsko, Malajzia a trochu ďalej do USA, Kanady a ďalších, na Blízky východ, do Afriky, Karibiku atď. Povedal, že ak prinesiete mapu sveta a vymaľujete koloniálnu oblasť na červeno, bude väčšina mapy žiariť zafarbená červenou.

Prečo to ostatné krajiny nechali tak, ako to bolo, kým sa mapa nesfarbila do červena? Môžete vidieť, aká veľká bola sila Britského impéria. Pre Britániu bolo šťastím, že informácie v tom čase neboli tak dostupné ako teraz.

Do práce cestujem denne vlakom. Niekedy sa vlak zrazu zastaví. Cestujúcim však chýba vysvetlenie, prečo zastavil. Je tam veľa problémov. Raz bolo príčinou, že listnatý strom v daždi zmokol a pod váhou sa zlomil a padol na železničnú trať, jeho odstránenie trvalo 30 minút. Aj takéto veci však berú Angličania s pokojom a humorom.

V porovnaní s vlakmi sú noviny a rozvozy novín najlepšie na svete. Obsah novín je oveľa kvalitnejší ako obsah japonských novín a na rozdiel od japonských novín asi polovica z nich neuverejňuje reklamy a počet strán je väčší. A opäť, na rozdiel od Japonska, noviny v Británii nepoznajú sviatky.

Britská pošta je tiež sofistikovaným komunikačným prostriedkom. Poštu som dostával 6 rokov, ale nikdy som nedostal nesprávnu. K opätovnému doručeniu v prípade neprítomnosti však nedošlo a tak sa dá povedať, že v Japonsku to je v tomto smere pohodlnejšie.

24. júna 2016 sa vo Veľkej Británii udiala vec, ktorá rozbúrila svet. Bolo to referendum, v ktorom sa Briti rozhodovali, či zostať alebo vystúpiť z EÚ. Ide o myšlienku britskej vlády, že vždy, keď sa vyskytne takýto problém, mal by sa vyriešiť referendom.

Osobne som si to však nemyslel. Ako som cítil počas môjho pobytu v Británii, Briti neboli takých 100-300 rokov nikdy ovplyvnení nariadeniami iných rás. Preto sprísnenie nariadení zo strany EÚ nevyhovuje britskému temperamentu. Nechceli si vymeniť svoju libru za euro a taktiež prijatie utečencov ako je pod kontrolou EÚ nebolo v súlade s ich myslením. Už samotná vzdialenosť od Európy je cítiť v tom, že ľudí, ktorí žijú na kontinente, nazývajú Európania, ale oni sú Briti!

Momentálne Británia bojuje s ďalším veľkým problémom. V súčasnosti Spojene kráľovstvo tvoria štyri časti, a aj keď to nie je v blízkej budúcnosti, otázky nezávislosti sa určite objavia. Najmä nezávislosť Škótska má potenciál znovu vzplanúť. Keď sa však pozrieme na Britániu v globálnom svete, aj keď sa Škótsko a ďalšie krajiny osamostatnia, staré Britské impérium jednoznačne zostáva. Bez ohľadu na to, ako sa časy menia alebo ako veľmi klesá prestíž Británie, etablovanie Británie v globálnom meradle sa nezmení so zálohou Britského spoločenstva, ktoré sa sústreďuje na Britániu.

Neviem posúdiť či obdobie šiestich rokov je dlhé alebo krátke, ale práve som vyjadril svoje úprimné názory, keď som na tie časy spomínal. Je ešte veľa vecí, ktoré chcem napísať, ale v prvom rade som napísal to, čo si pamätám najviac.

16.07.2016

Jadrová rovnosť

Spojené štáty, Rusko, Čína a iné krajiny vrátane Severnej Kórey majú jadrové zbrane. Na pozadí prevahy jadrových zbraní sa Spojené štáty a Rusko ujali vedenia vo vývoji jadrových zbraní bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny. Potom vývoj prebiehal jeden po druhom vo Francúzsku, Veľkej Británii, Číne, po ktorej nasledovali India, Pakistan, Severná Kórea, Irán a Izrael. Jadrový rozvoj je v dnešnej dobe takpovediac prostriedkom na udržiavanie mieru a nedá sa povedať, že je úplne zlý.

Prezident Obama za prejav o svete bez jadrových zbraní získal Nobelovu cenu za mier, no na druhej strane v zákulisí stále vedú Spojené štáty americké v nukleárnom vývoji.

Nedávno boli v každej krajine zakázané jadrové testy v atmosfére, pretože znečisťujú ovzdušie. Preto nemôžeme ľahko osloviť krajiny, ktoré majú jadrové zbrane. Odteraz sa zdá, že bitky ako prvá a druhá svetová vojna boli uhasené obrovskou silou jadrových zbraní medzi jadrovými mocnosťami. Hrôza jadrových zbraní je dobre známa štátom disponujúcim jadrovými zbraňami aj štátom bez jadrových zbraní. So strachom, ktorý ľuďom dávajú jadrové zbrane, je sila štátov vlastniacich jadrové zbrane ešte silnejšia.

Jadrový rozvoj nebude úspešný bez značnej energie a nákladov. Nie je to však také ťažké, pretože to robia bežné krajiny. Dokonca aj vyspelé krajiny, ktoré nemajú jadrové zbrane, ako Japonsko, Nemecko, Taliansko, Kanada, Austrália a Holandsko sú väčšinou pokryté veľkými americkými jadrovými dáždnikmi. Je zvláštne postaviť sa proti Zmluve o zákaze jadrového rozvoja, hoci je zakrytá dáždnikom ako Japonsko.

Ak naozaj chcete úplne zakázať jadrové zbrane, mali by ste vystúpiť zo svojho dáždnika a nahlas hovoriť o neúčinnosti jadrového vývoja. Napríklad Japonsko a ďalšie krajiny spomenuté vyššie sú rovnaké ako tí, ktorí majú na sebe záchranné vybavenie v potápajúcej sa lodi, ale iné ľudské bytosti nemajú nič.

Súčasná situácia v Sýrii a Sudáne by sa mohla zmeniť, keby mali jadrové zbrane. Aspoň to nebude katastrofálne. Je to meč veľmocí ako Rusko a USA. To by bol rozdiel medzi typickým štátom s jadrovými zbraňami a štátom bez jadrových zbraní. Dokážu to Irán, Pakistan, Izrael a Severná Kórea?

Odpoveď je neznáma. Bez ohľadu na veľkosť vlastníctva jadrových zbraní je zrejmé, že k takejto vojne medzi krajinami, ktoré ich vlastnia, nedôjde. Tu si však treba uvedomiť jednu vec, možný teroristický útok. Je to tiež čas, keď samotný národ nasleduje líniu diktovanú teroristami a terorista môže slobodne stlačiť tlačidlo na použitie jadrových zbraní. Toto je najnebezpečnejší čas a začiatok skazy sveta.

Pokiaľ sa niečo také nestane, štáty vlastniace jadrové zbrane by mali zverejniť svoju jadrovú technológiu svetu. Je celkom zvláštne, že iba hypernukleárne mocnosti sa spoliehajú na svoju vlastnú technológiu, aby jednoducho obviňovali krajiny s novými jadrovými technológiami.

Ako už bolo spomenuté, v najbližších 50, 100 alebo viac rokoch pravdepodobne nebude existovať žiadna nová technológia, ktorá by nahradila vojenský jadrový vývoj, a jadrové zbrane sa považujú za konečnú záhubu ľudstva. Ľudia môžu medzi sebou súperiť, akceptovať akúkoľvek kritiku pokiaľ by nepoužili jadrové zbrane. Inými slovami, mať jadrovú zbraň je hrozba. Táto hrozba je taká silná, že ju nemožno nahradiť žiadnou inou vojenskou technológiou.

Je pre ľudstvo také ťažké použiť svoju múdrosť na získanie toho, čo získalo? Pri pohľade späť do histórie ľudstva sa krok za krokom dostávame ku kamenným nástrojom, lukom a šípom, mečom, pištoliam, guľometom, raketám používaným na masové vraždenie. Keďže jadro je nebezpečné, môžeme povedať, že by sme ho pred tým mali ponechať v štádiu rakety? To je absolútne nemožné. Sila jadrových zbraní je absolútna. Je ľahké si predstaviť, že jadrová vojenská sila sa v budúcnosti celosvetovo zvýši.

Vždy tu bude otázka, či by sa Japonsko malo v budúcnosti podieľať na bezpečnosti Japonska a mať jadrovú zbraň. Ja si myslím, že by ju určite malo mať. Je to pre mier, nie pre agresiu alebo ničenie. V zákulisí mieru sa vždy uvažuje o hrozbe jadra.

Japonsko je obklopené štátmi s jadrovými zbraňami a iba vďaka jadrovým zbraniam môžeme vybudovať rovnocenné medzinárodné vzťahy. Môže to tiež pripraviť cestu pre Japonsko, aby sa nespoliehalo na americký jadrový dáždnik.

29.12.2016

Prehodnoťte problémy

Organizácia Spojených národov

Po druhej svetovej vojne si myslím, že svet urobil veľkú chybu, keď vytvoril nový rámec pre medzinárodné organizácie.

Prvá chyba je zriadenie sídla Organizácie Spojených národov v USA. Pôvodne to malo byť v Európe, v Rakúsku alebo v neutrálnom Švajčiarsku. V Ázii by sa hodil Singapur. Je to preto, že krajina, v ktorej sa nachádza ústredie, mocné Spojené štáty americké vo väčšej či menšej miere nevyhnutne ovplyvňujú dôležité politické rozhodnutia v OSN. V niektorých prípadoch je nevyhnutné prikloniť sa k moci veľmocí, v ktorých sa nachádzajú.

Môžete napríklad v dome hostiteľa hovoriť zle o rodine žijúcej v tomto dome? Aj keď sa budete cítiť trápne a nepríjemne. Medzinárodné záležitosti v OSN sú podobné.

Druhá chyba je päť víťazných krajín, ktoré ovládajú Bezpečnostnú radu OSN a právo veta, ktoré majú. Skutočnosť, že klauzula o vojnovom nepriateľskom štáte stále zostáva v charte, je anachronická. Právo veta je výsadou stálych členov Bezpečnostnej rady a nie je tu priestor pre vôľu nestálych členov alebo všeobecných členských štátov. Je prehnané povedať, že v histórii vykorisťovania mnohých národov a národov v 19. a 20. storočí tragický kolonializmus zmenil svoju podobu a prežil?

Tretia je otázka príspevkov OSN. Hoci Japonsko prispieva viac ako 16% z celkového príspevku, nemôže byť stálym členom Bezpečnostnej rady a nedá sa povedať, že by Japonsko malo veľké slovo v OSN. Na druhej strane, aj keď je príspevok malý, existujú niektoré krajiny, ktoré sa výrazne angažujú v medzinárodnom spoločenstve a sú zvýhodnené. OSN je veľmi absurdná organizácia.

Jedna vec, ktorú môžem povedať o Japonsku, je, že medzinárodná politika v žiadnom prípade nie je len vydávať peniaze bez možnosti vyjadriť plne svoje postavenie.

Je to veľmi bezohľadné. Vôbec nie je možné zaujať postoj k životu vo svete priateľským spôsobom. V dôsledku toho sa teraz stretávame s iróniou nerešpektovania cudzincami.

Je jasné, že Japonsko si takýmto japonským správaním vykope hrob v medzinárodnom spoločenstve, kde Japonsko nevidno ani s peniazmi.

14.09.2014

Každoročne sa opakujúce katastrofy

Každý rok sa tragické zosuvy pôdy opakujú úplne rovnako. Koľkokrát bude potrebné pri takýchto katastrofách vymýšľať preventívne opatrenia?

Je ľahké si predstaviť, že dokonca aj deti budú častými obeťami častých zosuvov pôdy v krajine, kde každoročne šarapatia tajfúny, je tu veľa období dažďov a krajina je veľmi hornatá. Okrem toho, kvôli malej obývateľnej ploche sú domy postavené tak, že sú budovane po svahoch hôr, akoby ignorovali možnosť katastrofy. Prúdy bahna zabíjajú každý rok stovky vzácnych životov a bohužiaľ, v tejto krajine nie sú žiadne známky zlepšenia.

Nemá národná alebo miestna vláda možnosť predchádzať katastrofám? V prvom rade je potrebné identifikovať časti, ktoré sa považujú za nebezpečné, a vykonať intenzívny geologický prieskum na identifikáciu nebezpečenstva v každej prefektúre. Najvyššiu prioritu má najmä blízkosť hôr, kde sú súkromné domy husto natlačené. Po druhé, ak je nastavený vysoký stupeň nebezpečenstva, estetika by mala ísť bokom. Na miestach, kde sú vyrúbané stromy, by mal byť povrch hôr stmelený silným cementom, aby sa minimalizovali zosuvy pôdy. Po tretie, výstavba súkromných domov v blízkosti úpätia hory by mala byť prísne regulovaná zákonom. V oblastiach, ktoré sú v súčasnosti považované za nebezpečné, je potrebné začať presťahovaním súkromných domov.

Po katastrofe zosuvu pôdy v Hirošime sa hovorilo o určení oblasti varovania pred zosuvom pôdy, ale objavili sa správy, že zo strany niektorých obyvateľov došlo k odporu, pretože v prípade takéhoto označenia by sa znížila cena pôdy. Sú peniaze dôležitejšie ako život? Tu sa prejavuje chamtivosť niektorých Japoncov a ich nadriadených. Neexistuje žiadna regulácia, kde je regulácia potrebná, ale existuje regulácia, kde regulácia nie je potrebná, čo je žiaľ súčasná situácia v Japonsku.

Sú frázy, o ktorých sa v médiách píše vždy po každom zosuve pôdy. „Zrútená horská pôda je rozložená žulová pôda, a ak obsahuje veľké množstvo vody, horský povrch sa ľahko zrúti a pravdepodobne dôjde k prúdeniu úlomkov.“ Ak sa takáto analýza a informácie o nebezpečenstve potvrdia, prečo nie sú vykonane nejaké preventívne opatrenia? Sú to donekonečna opakované slová a činy úbohých kritikov. Vo svete je bežné, že veci sa nezlepšia, pokiaľ sa nestane niečo vážne – to platí aj v Japonsku. Nehovoriac o informáciách o výskyte nebezpečenstva, dá sa povedať, že zodpovednosť samosprávy, ktorá je povinná pred tragédiou presadiť príslušné nariadenia, je naozaj veľká.

Bez ohľadu na krajinu alebo región sa pri súčasnom vágnom vnímaní katastrof bude donekonečna opakovať to isté a žiaľ, tragédia takýchto prírodných katastrof bude navždy pokračovať.

26.08.2014

Ak sa vyčerpajú zásoby ropy

Tento deň konečne prichádza. Môže to trvať 50 alebo viac ako 100 rokov odteraz, ale je isté, že oheň z miest, odkiaľ sa čerpá ropa, bude o pár rokov z tejto zeme uhasený. Od začiatku ťažby ropy až po tento rok nevieme, koľko z toho ľudstvo profitovalo. No vieme, že ropa spôsobila vojny.

Toto je moja špekulácia, ale možno o 100-150 rokov neskôr, keď sa ropa vyčerpá a ropa bude mimo dosahu spotrebiteľov, bude vojna vždy. Nie je jasné, či ide o jadrovú vojnu alebo vojnu s konvenčnými zbraňami, ale bude to vojna pomerne veľkého rozsahu. Zároveň dôjde k akejsi „ropnej vojne“ medzi tými, ktorí ropu majú, a tými, ktorí ju nemajú, a transakčná cena ropy raketovo vzrastie. Približne v tomto období do určitej miery pokročí technológia alternatívnej energie a ropa, napríklad výroba energie z vodných elektrární, výroba veternej energie atď. sa ďalej rozvíja a vyvinie sa na inú výrobu tepelnej energie. Avšak faktom je, že ropa je obmedzený zdroj.

Keď bude svetu chýbať ropa, krajiny produkujúce ropu ako Spojené štáty americké, Kanada, Saudská Arábia a Rusko začnú konečne naplno ťažiť na svojich vlastných ropných poliach. Inými slovami, keď sa ropa vyčerpá na Blízkom východe, v Južnej Amerike atď., predpovedá sa, že ropa vlastnej krajiny bude vyžadovaná. Je v tomto smere vidieť skryté ropné stratégie Spojených štátov, Ruska atď.

Ropné produkty sa používajú v širokej škále. Medzi nimi benzín, ľahký olej atď. môžu byť pokryté novou technológiou s alternatívnou ropou, ale iné veci, teda tie, ktoré nemožno nahradiť alternatívnou technológiou, sú dosť ťažké.

Osobitne ma zaujíma nafta. Rozkladom ťažkého benzínu sa získavajú monoméry hlavne z etylénu C2 na butén C4 a polymerizáciou týchto monomérov sa dokončujú polyméry ako polyetylén, polypropylén a polybutadién. Tieto polyméry, takzvané plasty, sú užitočné v rôznych aplikáciách v našom bezprostrednom okolí. Napríklad, keď idem nakupovať, nákup je vždy zabalený v plastovej nákupnej taške. Potraviny sú tiež zabalené v plastovej fólii. Obal, v ktorom držím písacie potreby, je tiež plastový. A opäť, plast je nevyhnutný pre lisované obalové nádoby vo všetkých oblastiach. Plastové fólie sa tiež používajú v lekárskej oblasti. Plasty sú tiež široko používané v priemyselnej oblasti, v automobilových dieloch a pneumatikách, v textilnom priemysle, atď. Okrem toho sa čiastočne využíva aj v textilnom priemysle.

Myslím si, že alternatíva nafty nebude. Teraz si musíme vážiť vymoženosti, ktoré nám tento zdroj poskytuje.

12.04.2018

Carlos Ghosn: Veľký útek z Japonska 1. januára 2020

[Carlos Ghosn, prezident firmy Nissan, bol pozvaný do Japonska riadiť firmu Nissan, ktorá mala problémy. Ghosn má brazílsko-libanonskú národnosť a bol veľmi úspešný biznismen, ale po čase mu zistili veľké sprenevery firemných peňazí a bol zatknutý. Počas prepustenia na kauciu v čase prípravy na proces sa mu podarilo utiecť z Osackého letiska súkromným lietadlom do Libanonu.]

Začiatkom nového roka obletela správa, ktorá prekvapila celý svet. Aj ja som bol ohromený, keď som to videl. Carlosovi Ghosnovi sa podaril veľký útek a tajne vstúpil do Bejrútu v Libanone 31. decembra. Bol prepašovaný súkromným lietadlom, ale podrobnosti doteraz neviem. Hovorí sa, že do toho nie je zapojený žiadny Japonec (pravdepodobne) a nikto nemôže opustiť krajinu bez CIQ (colnica, imigrácia, karanténa). Ghosn vlastní libanonský a francúzsky pas. K tomu ešte vlastní aj brazílsky pas a tieto mali byt v prísnej kontrole jeho právnika.

Ako potom bolo možné tajne opustiť krajinu?

Týka sa to japonských súdov, prokuratúr, metropolitných policajných oddelení a ministerstva zahraničných vecí. Cudzinci by mohli Japonsko ľahko oklamať a ujsť. Nie som špecialista, takže právnemu významu „kaucie“ veľmi nerozumiem, ale myslím si, že rozsudky súdov, súvisiacich orgánov a ministerstva boli mimoriadne laxné. Zdá sa, že úsudok japonského súdneho systému je taký, že zločinci môžu myslieť a konať napoly slobodne výmenou za predĺženie kaucie v štáte, ktorý je z pohľadu zahraničia na polceste. Kaucia je vraj 1,5 miliardy jenov, ale Ghosnove súkromné peniaze sú len šrot a aj 10 miliárd jenov bolo v poriadku.

Súd má tiež začať v apríli tohto roku, ale pán Ghosn už nie je v Japonsku. Prefíkanosť alebo práca Carlosa Ghosna v Nissane už nemôžu byť predmetom neustálych diskusií. Je to preto, že medzi Japonskom a Libanonom neexistuje zmluva o vydávaní osôb.

Bol by som rád, keby japonská justícia využila túto príležitosť na ďalšie štúdium a zároveň sledovala situáciu vo svete. Dúfam, že sa to už nikdy nestane. Na druhej strane si pán Ghosn myslí, že aj keď sa mu podarí ujsť z Japonska, stresujúce dni budú pokračovať.

[Pri úteku pomáhali Ghosnovi dvaja Američania – otec a syn, ktorí boli špeciálne vycvičení na takéto veci. Zamaskovaného ho premiestnili v Šinkansene z Tokia do Osaky a tam ho strčili do veľkej debny reproduktora a pod nosom japonských úradníkov ho naložili do súkromného lietadla, ktoré ho dopravilo najprv do Turecka a odtiaľ do Bejrútu. Tí dvaja pomocnici ubzikli do Ameriky, ale boli vydaní Japoncom a vlani mali aj súd a teraz si pár rokov odsedia tu. Ghosn aj s jeho druhou libanonsko-francúzskou manželkou sú asi stále v Libanone, lebo keby vycestovali do Francúzska alebo inej krajiny, ktorá má dohodu s Japonskom, tak by hneď boli vydaní sem.]

10.01.2020

Eiichi Shibusawa: Muž, ktorý položil základy moderného Japonska

Prečo bol Eiichi Shibusawa taký ohromný? Nemyslím si, že ma o jeho úspechoch učili na strednej alebo vysokej škole. Potom, keď som začal pracovať, som tiež nezískal o Shibusawovi veľa informácií z kníh ani masmédií. Dôvod, prečo sa Eiichi Shibusawa zrazu objavil predo mnou a moje srdce sa rozbúšilo, bol ten, že vďaka jeho veľkému vplyvu na vývoj Japonska bolo rozhodnuté dať jeho portrét o päť rokov na bankovku v hodnote 10 000 jenov. Okrem toho NHK bude vysielať seriál o jeho živote a na to sa veľmi teším.

Zhodou okolnosti mesto Fukaya v Saitama, kde sa narodil, je v tej istej prefektúre, kde žijem, asi dve hodiny jazdy od môjho bydliska. Nedávno som s rodinou navštívil jeho rodisko... je to najlepšie miesto, kde ho môžete hlboko spoznať.

Eiichi Shibusawa sa narodil v roku 1840 v Chiaraijima, mesto Fukaya, na konci obdobia Edo, teda pred začiatkom éry Meidži. Jeho otec bol bohatým farmárom a dom tiež slúžil ako výrobňa indigových gulí, ktoré predával výrobcom látok na ich farbenie a tiež sa venoval pestovaniu rastlín na výrobu indiga a tiež ryže a pšenice. Keď mal len 14 rokov, začal sa učiť racionálne rozmýšľať a postupom času nadobúdal skúsenosti, pod ktoré sa výrazne podpísal jeho dvojročný pobyt vo Francúzsku.

Za 90 rokov života Shibusawu sa podieľal na založení viac ako 500 spoločností a mal na svoju dobu výnimočné schopnosti.

Jeho osud výrazne ovplyvnila udalosť, že keď mal 27 rokov, sprevádzal Akitakeho, mladšieho brata 15. šóguna Jošinobu Tokugawu, na svetovú výstavu v Paríži a potom asi dva roky sledoval rôzne časti Európy. Shibusawa bol šokovaný faktami o rôznych miestach, ktoré boli niekoľko krokov pred Japonskom a zároveň plne chápal, že Japonsko musí mať v budúcnosti aj vyspelý priemysel a zbrojenie. Nie je ťažké si predstaviť, že v Európe bolo pre neho všetko prekvapujúce, najmä vidieť spoločnosť, v ktorej sa dôstojníci a obchodníci stretávajú na rovnakej úrovni.

Shibusawa pracoval pre cisára a zúčastnil sa alebo prežil rôzne historické konflikty o vládu v Japonsku medzi samurajskými klanmi. Pôsobil aj v Tokiu (vtedajšie Edo) a potom v Kjóte.

Shibusawa sa stal vazalom Jošinobua, ktorý sa stal 15. šógunom a odcestoval s ním do Francúzska. Týmto krokom ako keby si predpovedal vlastnú kariéru. Počas jeho pobytu vo Francúzsku Shibusawa a jeho kolegovia tvrdo pracovali na turné po Francúzsku a iných častiach Európy a absorbovali veci bez toho, aby boli zapojení do nepokojov, ktoré v tom čase prebiehali v Japonsku.

V roku 1868 sa na príkaz novej vlády vrátil do Japonska, kde v roku 1869 založil „Asociáciu obchodného práva“ v Shizuoke, aby uviedol do praxe systém akciovej spoločnosti, ktorý sa naučil vo Francúzsku. Prevádzka tejto obchodnej právnickej kancelárie bola úspešná a v tom čase bol požiadaný, aby sa stal členom ministerstva financií. Neskôr však bol z ministerstva financií odvolaný pre konflikt v rozpočtovaní. Potom založil Daiichi National Bank (modernú Mizuho Bank), ktorú viedol, stal sa prezidentom a skočil do sveta podnikania. Vtedy mal Eiichi Shibusawa iba 33 rokov. Zaujímalo by ma, či by sa bol dopracoval k takým úspechom, keby v tomto čase neodišiel z ministerstva financií.

Teraz sa znova zamyslime nad Shibusawovou ľudskosťou. Od detstva bol múdry a mal energiu a vitalitu, ktorá je ďaleko vzdialená od bežných ľudí.

Keď odišiel do Francúzska, myslím, že tam za necelé dva roky pochytil veľa vecí, ako napríklad sociálny systém, ktorý Japonsko ešte nemalo. Dá sa povedať, že Shibusawa mal z približne tohto obdobia úžasnú predvídavosť. Veľa sa tiež naučil pri návšteve na svetovej priemyselnej výstave v Paríži, videl veľa vecí, ktoré v Japonsku neboli a rozhodol sa veľa vedomosti po návrate využiť. Mal mimoriadnu schopnosť rýchle konať a využiť príležitosť.

Shibusawa sa zaslúžil o založenie a rozvoj 500 spoločností, ktoré zahŕňajú banky, poisťovne, tlačiarne, pošty, železnice, priemyselne podniky atď. Napriek svojim úspechom si celý život udržal myšlienku „zameriavať sa na verejný záujem bez sledovania súkromných záujmov“ a nikdy sa nestal konglomerátom súkromného vlastníctva. Všetku energiu sústreďoval čisto verejným záujmom a nezaoberal sa zbrojením.

Ako epizódu by som sa na konci rád dotkol Shibusawovho osobného života. Shibusawa, ako bolo v tom čase zvykom, sa po smrti prvej manželky znovu oženil, ale zdá sa, že mal aj veľa konkubín a okrem oficiálnych manželských 10 detí mal vraj dokopy viac ako 30 detí. Keď mal naposledy dieťa, mal viac ako 80 rokov, takže jeho energia bola všadeprítomná.

Okrem Shibusawu nie je nikto, kto by bol prešiel tromi érami – Meidži, Taisho a Showa a upevnil základy japonského priemyslu. V budúcnosti sa už v japonskej spoločnosti ťažko budú objavovať ľudia, ktorým sa bude dať takto dôverovať a rešpektovať ich. Bol prvý a posledný veľký otec japonského kapitalizmu. Bol silný až do svojej smrti a najmä v neskorších rokoch bol aktívny v oblasti vzdelávania, lekárskej starostlivosti a sociálnej starostlivosti, a tiež prispel k rozvoju medzinárodnej výmeny.

Teším sa na deň, keď sa stretnem s Eiichi Shibusawa na portréte 10 000 jenovej bankovky.

16.12.2019

Ja a noviny

Kedy som začal čítať noviny? Možno keď som bol na nižšej strednej škole? V tom čase, keď som dostal do rúk noviny, ktoré dočítal môj otec, rozumel som správam z celého sveta a bol som zvedavý, či existuje také zaujímavé čítanie, a veľa som listoval v novinách. Pre stredoškolákov bolo stále ťažké porozumieť tomu, čo sa písalo v politickej a ekonomickej oblasti a mňa fascinovali ľahko čitateľné strany ako šport, život a kultúra. V tom čase boli noviny, ktoré čítal môj otec, Sankei Shimbun a neskôr som sa ho opýtal, prečo to bol Sankei Shimbun, keď existujú väčšie noviny. Keď som nastúpil na strednú školu, zaujímali ma všetky rubriky a poriadne som si prečítal novinky, ktoré sa mi páčili. Čítanie novín sa stalo súčasťou môjho života a nedokázal som sa upokojiť, pokiaľ som si neprečítal dennú tlač. Dodnes nezabudnem na veľkú správu, keď som bol v druhom ročníku na strednej škole, teda v roku 1968, že bol zavraždený kandidát na prezidenta USA Robert Kennedy. Noviny majú tú výhodu, že vás informujú o veľkých aj malých udalostiach v tlačenej podobe a môžete ich čítať znova a znova.

Vyrastal som na rôznych správach aj keď som sa stal študentom vysokej školy. Ale bohužiaľ som žil na internáte a po zaplatení školného a všetkých životných nákladov mi nezostávalo na predplatenie novín. Namiesto toho tam bolo rádio, ale cítil som akúsi osamelosť, pretože tam neboli noviny. Keď som začal pracovať, tak som tiež býval na internáte, ale ráno som nemal čas, takže mojou každodennou rutinou bolo čítanie novín večer po návrate z práce. Keď som po večernom prečítaní novín hovoril o hlavných udalostiach dňa, bol som zvedavý, či to zaujalo aj mojich kolegov, ale na moje sklamanie, väčšinu nie. Keď si na to teraz spomeniem, moji kolegovia sa po večeri venovali svojim koníčkom a obsah novín pre nich nebol až tak zaujímavý.

Myslím, že som oficiálne začal odoberať noviny až po svadbe, okolo roku 1980. Akékoľvek noviny boli v poriadku, ale v tom čase býval neďaleko nášho domu priateľ, ktorý mi poradil čítať Asahi Shimbun. Toto sú noviny, ktorým som verný dodnes s prestávkou 6 rokov, keď sme žili v Anglicku.

Tieto noviny majú neutrálny postoj, nie politicky pravicový, ani ľavicový, ani konzervatívny. Po mnohých rokoch čítania Asahi Shimbun sa dá povedať, že obsah Asahi Shimbun je trochu ľavicový. Všeobecné ekonomické, sociálne a všeobecné rubriky sú nezmenené a normálne, ale sú jednoznačne ľavicové, najmä pri skúmaní obsahu úvodníkov. Je dobré to uviesť ako názor Asahi Shimbun, ale opačný názor neviem nájsť a obsah novín je dosť jednostranný. Noviny musia byť do poslednej chvíle neutrálne, napríklad taká téma (A), no na druhej strane môže byť táto téma nahradená argumentom (B) inou myšlienkou alebo metódou. Týmto spôsobom, ak sa navrhnú nejaké tvrdenia, čitateľ bude môcť zvážiť širokú škálu vecí a noviny nám dajú veľa vecí.

Napríklad Zmluva o zákaze jadrových zbraní, ktorá bola nedávno často opisovaná v novinách, vstúpila do platnosti 22. januára 2021. Je to úžasná zmluva, keďže ratifikujúce krajiny dosiahli počet 50 krajín/regiónov.

Zakazuje vývoj, testovanie, výrobu, držbu a používanie akejkoľvek jadrovej zbrane. Realita je však taká, že Japonsko neratifikuje zmluvu kvôli jadrovému zastrešeniu Spojenými štátmi, teda bezpečnostným problémom. Táto zmluva sa považuje za krok ku bezpečnosti jadrových veľmocí a krajín, ako sú spojenci USA a spojenci Ruska v medzinárodnom spoločenstve. Preto sa dá ľahko usúdiť, že na svete je veľa ľudí, ktorí sú proti tejto zmluve.

Zatiaľ čo ratifikácia Zmluvy o zákaze jadrových zbraní môže určite oslobodiť ľudstvo od „neľudského a absolútneho zla“, táto jadrová zbraň prinesie milióny a desiatky miliónov vzácnych životov po celom svete do minulosti a budúcnosti. Je tiež pravdou, že budú zachránení. Zabraňuje vojne. Vysoký vládny úradník v štáte s jadrovými zbraňami vyhlásil, že ak máte jadrové zbrane, už nepotrebujete vojnu.

Týmto spôsobom novinová spoločnosť (Asahi Shimbun) otvorene nezverejňuje nesúhlasné názory tých, ktorí trvajú na opačnej mienke ako noviny (Asahi Shimbun). Asahi Shimbun odvádza dobrú prácu pri rozhovoroch, ale tu nie som presvedčený a novinám chýba spravodlivosť. O zákaze jadrových zbraní som písal v eseji Jadrové zbrane z tohto sveta nezmiznú, ale žiaľ, pokiaľ je v súčasnosti veľa krajín, ktoré vlastnia jadrové zbrane v hojnom počte, stále ide o ultimátnu zbraň pre ľudstvo. Jadro nikdy nezmizne.

Tak prečo Asahi Shimbun stále predplácam, aj keď to nie sú noviny, ktoré chcem kvôli tomuto? V skutočnosti som sa z tohto dôvodu asi pred 20 rokmi rozhodol zastaviť Asahi Shimbun a nahradiť ho inými novinami. Ale chvíľu som počkal. Myslel som si, že by bolo dobré, keby som mal v novinách tvrdenie odlišné od mojich vlastných myšlienok, alebo názory na politiku, ktoré by boli úplne opačne. Asahi Shimbun občas osloví spoločnosť rečou, ktorá je úplne odlišná od nášho presvedčenia. Ako som povedal, v modernej spoločnosti je veľa predplatiteľov, ktorí majú odlišné názory od Asahi Shimbun.

Nakoniec by som rád poznamenal, že keď sme žili vo Veľkej Británii, tak tam sme odoberali The Daily Telegraph. Daily Telegraph sú špičkové noviny vo Veľkej Británii a majú najvyšší objem predaja. Obsah je trochu konzervatívny, ale sú to veľmi dobré noviny. Aj keď prezriete stránky novín, nie sú plné reklám ako Asahi Shimbun, ale sú zostavené zo solídnych článkov. Asi 50% všetkých stránok v japonských novinách tvoria reklamy. Zároveň vo Veľkej Británii neexistujú sviatky pre noviny ako v Japonsku. Bohužiaľ, kvalita britských novín je oveľa vyššia ako kvalita japonských novín.

31.01.2021

Ži, kým žiješ

Nie som si istý, či môj brat spáchal samovraždu prvýkrát medzi mojimi príbuznými, rodičmi, bratmi a sestrami, ale pamätám si, ako zomrel. V tom čase mal 29 rokov a ja 22. Všetci moji príbuzní boli v poriadku, a preto to bol to hrozný šok, keď mi môj 26-ročný brat zavolal do internátu univerzity Shinshu, že môj starší brat zomrel. Príčina smrti nebola jasná a tento brat odo mňa o sedem rokov starší z môjho pohľadu nikdy nebol ten, kto by spáchal samovraždu. Keď som mal osem rokov, otcovi zomrela jeho veľmi láskavá sestra skôr než dovŕšila 60 rokov, ale smrť jeho vlastného syna bola ešte ťažšia a hlavne preto, že bola tak náhla.

Myslím, že to bolo v tom čase, keď som prvýkrát pocítil blízkosť smrti. Nečakane, keď príde na samovraždu, myslím si, že je to to isté, ako keby ste dospeli k záveru, že ten človek prišiel o život. Myslím si, že existujú rôzne dôvody na samovraždu, ale ako môžete vidieť napríklad v boxe, aj keď vás súper bije, bije a ubíja schopnosť postaviť sa proti úderom je to, čo vyhrá boj s myšlienkami na samovraždu. A vzhľadom na to, že som sa narodil na tento svet z lásky svojich rodičov, nie je ľahké vziať si svoj život.

Každý môže chcieť spáchať samovraždu raz alebo dvakrát počas dlhého života. Tiež si pamätám, že sa mi to stalo raz v živote. Mal som vtedy 11 rokov a v 5. triede základnej školy som si plánoval urobiť s mojimi dvoma kamarátmi jednodňový výlet vlakom do mesta Wakayama. Wakayama bola v tom čase pre mňa veľkým mestom a obaja moji priatelia výlet dobre naplánovali a boli pripravení. Títo dvaja priatelia mi boli veľmi blízki a veľmi som sa tešil, že spolu pôjdeme do Wakayamy. Keď som však mal na druhý deň odísť, môj otec zrazu tento výlet zatrhol. Dôvodom bolo, že pre 11-ročné dieťa to bolo príliš skoro na takýto výlet. Problém bol v tom, že rodičia dvoch priateľov dali povolenie na túto wakayamskú exkurziu, iba môj otec úplne zničil sny všetkých troch. Vtedy som sa otcovi nemohol sťažovať, ale v srdci som zúrivo plakal. Moji dvaja priatelia mi nič nevyčítali, ale ja som v tom čase mal v hlave len slovo Samovražda. Myslel som si, že tým, že spácham samovraždu, v mysli a tele sa problém vyrieši tým, že všetko skončím. Opustiť však milovanú mamu nebolo také ľahké, prekročiť hranicu smrti sa nedalo. Keďže to bolo 11 rokov pred smrťou môjho brata, o samovražde som veľmi nepochyboval. Odvtedy sa však moja dôvera a náklonnosť k otcovi postupne vytratili a je isté, že som sa s ním zoči-voči rozprával len zriedka.

Uvažujme tu o jednom prípade. Povedzme napríklad, že máte dospelého človeka A. Prvýkrát sa dozvie, že sa skutočne nenarodil svojim rodičom. Bolo to vtedy, keď sa rodičia narodili, či už kvôli ich neplodnosti alebo keď bolo zrejmé, že rodičia alebo dieťa jedného rodiča budú geneticky chorí alebo sú rodičia, ktorí sa vzdajú dieťaťa. Ako sa cíti A, keď sa to dozvie? Presne tak sa narodil A – bez lásky svojich rodičov či príbuzných. Bolo by dobré, keby A vyrastal bezproblémovo, ale keďže vyrastal v neláskavom prostredí, pravdepodobne, keď nevychádza dobre s rodičmi a ostatnými ľuďmi okolo seba, tak spácha samovraždu. Je tiež zaujímavé zamyslieť sa nad tým, čo robiť, ak je niekto uvrhnutý do takejto situácie. Koniec-koncov, pokiaľ sú ľudské bytosti nažive, hlavnou teóriou je prežiť bez ohľadu na koniec. Ten človek nemusí byť potrebný pre svojich rodičov, ale niekde v tomto širšom svete by mohol byť užitočný. Možno niekde vo svete čaká niekto na túto osobu. Dôležité je, ako tam nájsť správny kontaktný bod. A pre ľudí okolo A je dôležité, aby sa pozerali na neho pozitívne a s podporou a nie aby ho namiesto toho prenasledovali minulosťou.

Keď toto píšem, samovražda je väčšinou tabu a nikto nie je k dispozícii o tom hovoriť. Nie, možno sú ľudia, ktorí niekde chcú počuť o mojich starostiach, ale ja o nich neviem. Ak sa nad tým zamyslíte, človek, ktorý to hovorí, môže byť veľmi neistý alebo môže mať mimoriadne uzavretú osobnosť voči vonkajšiemu svetu. Jedným z dôvodov môže byť, že nie je možné otvorene odhaliť svoje nešťastie a nájsť niekoho, s kým by sa mohol poradiť.

Môj starý priateľ spáchal samovraždu asi pred 15 rokmi. Bol to veľmi milý človek a seriózne viedol svoju firmu, ktorú zdedil po svojom otcovi, ale obchod pravdepodobne nešiel dobre a rozhodol sa odísť z tohto sveta. Zanechal ženu a deti. Toto je prípad vyššie uvedeného príkladu.

Toto chcem povedať ľuďom, ktorí teraz uvažujú o samovražde. Žime tak dlho, kým nám život trvá a robme všetko pre to, aby sme svetu čo najviac prospeli. Nezáleží na tom, čo sa stalo vo vašej minulosti, dôležité je, čo vás môže čakať v budúcnosti. Nech vaše srdce určuje ďalšiu cestu.

02.08.2018

Ľudská nerovnosť: Vzdelanie a ľudia

Ak sú všetky ľudské schopnosti nemenné a naša spoločnosť je etablovaná, aká bude táto spoločnosť? Aby bolo jasné, nikto nesmie čistiť verejné budovy ani zbierať špinavé veci. Taktiež, keďže ľudia sú rovnakí vo firmách, továrňach, vládnych úradoch atď., nie je jasný hierarchický vzťah a systém príkazov je zmätený. Stvoril Boh ľudí vo zvislom rade namiesto vodorovného, aby tomu zabránil? To nediskriminuje ľudí, ale umožňuje to spoločnosti dobre rotovať.

Tu je dobrý príklad, ktorý vám pomôže. Jednotlivé rozdiely možno vidieť pri rastlinách rastúcich v rovnakej pôde, rovnakej stonke, rovnakých chemikáliách, zelenine pestovanej v rovnakom klimatickom prostredí, ale nájde sa ovocie, ktoré nerástlo podľa očakávania, je zdeformované, nerastie a má zmenenú farbu.

Je to rovnaké aj v procese narodenia a rastu človeka a je to celkom prirodzené. Rozvoj talentov ľudí, ktoré sa s nimi rodia, je často obmedzený sociálnym prostredím človeka a okolnosťami. Ale ak áno, tí, ktorí sú talentovaní, by mali byť viac špeciálne vzdelaní podľa svojho talentu. V žiadnom prípade nejde o ľudskú diskrimináciu, ale o „skutočné zrovnoprávnenie“ schopností danej ľudskej bytosti.

Mnohí ľudia sa rodia so schopnosťami, ale nemôžu získať pokročilé vzdelanie a svoje dni trávia v spoločnosti jednoduchou prácou. Niektorí ľudia možno od narodenia netúžia po vysokej úrovni vzdelania, no väčšinou na vzdelanie nemajú peniaze. Môžeme nejako posunúť týchto ľudí o niečo vyššie?

Tu však vyvstáva malá otázka. Sú tí, ktorí sú skutočne vysoko vzdelaní, ľudsky nadradení? Nemyslím si. V závislosti od stupňa vzdelania je isté, že je dosť ľudí, ktorí nie sú spokojní so životom, aj keď sú vysoko vzdelaní.

Naopak, je veľa ľudí, ktorí prispievajú k rozvoju krajiny, aj keď tí s nízkymi schopnosťami pracujú na okraji spoločnosti.

Ako som spomenul vyššie, zelenina, ovocie a nepestovateľne veci môžu rásť súčasne v tej istej pôde, ale v prípade ľudí musíme prinútiť tých, ktorí nerastú, ísť ešte vyššie. Toto je najväčší rozdiel medzi ľuďmi a rastlinami. Ak sa spoja tí so vzdelaním aj bez neho, aby vytvorili skutočnú spoločnosť rovných ľudí, potom je národný rozvoj výsledkom šťastia ľudí.

28.04.2018

Aký je vek odchodu do dôchodku? Ako stráviť čas po odchode do dôchodku?

Keď žijeme život plným pracovným tempom, príde čas, keď väčšina ľudí skončí s prácou. Ale niektorí ľudia skončia svoj život prácou až do smrti. To je voľba každého človeka, ale ja nechcem skončiť svoj život ako upracovaný robotník, ale zvyšok času chcem stráviť tak, ako chcem. Po odchode do dôchodku niektorí ľudia ešte pracujú s menšími obmedzeniami, pričom ich ročný príjem je nižší a obyčajne je to v oblastiach, ktoré sa mierne líšia od ich predchádzajúcich zamestnaní. Veľa závisí aj od spôsobu myslenia, no je aj veľa ľudí, ktorí keď sú už na dôchodku, nerobia nič.

Ja som išiel do dôchodku vo veku 63 rokov a 4 mesiace, pretože ma náhle rozbolela ľavá noha. Pri testoch v nemocnici zistili, že kĺbová časť stehennej kosti zdegenerovala a vyliečiť sa to dá len náhradou umelým kĺbom. Bol to obrovský šok. Pri mojej práci som veľa cestoval za zákazníkmi a zúčastňoval som sa na organizovaných rokovaniach. Aj keď by bola náhrada kĺbu úspešná, nebolo jasné, do akej miery budem môcť chodiť. Faktom bolo aj to, že som nechcel firme spôsobiť ďalšie nepríjemnosti spôsobené dlhou neprítomnosťou v práci. Dlhšie som premýšľal a nakoniec som dospel k rozhodnutiu, že pôjdem na dôchodok. Koľko rokov som ešte mohol pracovať v súčasnej spoločnosti, keby ma nebolo vyradilo postihnutie nohy? V tejto firme som mohol pracovať asi do 70 rokov, no od 60 rokov sa kontrakt každý rok obnovoval. Keby som bol zdravý, pracoval by som asi do 70 rokov a potom by som premýšľal, ako tráviť čas s gráciou, vrátane toho, čo by som chcel robiť. Vďaka kondícii mojej nohy sa však tento čas urýchlil o 6-7 rokov.

Dĺžka ľudského života je rôzna. S radosťou rozmýšľam nad tým, ako strávim svoj dôchodok. Je veľa ľudí, ktorí zomierajú pred dôchodkovým vekom aj vo veku 50 až 60 rokov. Ako ľudia trávia čas po odchode do dôchodku je večná téma. Ja chcem zanechať dôkaz, že som na tomto svete zaujímavo, aj keď niekedy ťažko žil. Narodil som sa krátko po druhej svetovej vojne, ale stále som požehnaný, keď si spomeniem na ľudí, ktorí prežili vojnu. Po skončení vojny bolo najviac detí v mojom veku (baby boomers) a detstvo sme prežili v čase, keď toho veľa nebolo. Ako som vyrastal, na základnej škole a na strednej škole bola okolo mňa veľká konkurencia a ja som stále rozmýšľal, ako byť o krok dopredu pred ostatnými. To isté platilo aj pre zamestnanie, kde baby boomers súťažili a konkurencia trvá až po hrob.

Je zvláštne si myslieť, že ešte musíme niečo urobiť, kým zavrieme oponu? Inými slovami, chcem sa venovať rôznym záujmom, napr. čítaniu úžasnej knihy, vypočutiu si prednášky atď., a chcem to ukončiť jedným zhrnutím o svojom živote. Chcem zanechať za sebou zbierku eseji, príbeh človeka, ktorý prešiel rozbúreným morom ľudského sveta.

Keď sa nad tým zamyslím, už samotné slovo „dôchodok“ je zvláštne. Nie je potrebné nastavovať vek odchodu do dôchodku na 60 alebo 65 rokov. Aj vo veku 70 a 75 rokov sa stále nájdu ľudia, ktorí sú v pohode a dokážu to isté bez zníženia kvality svojej práce. Myslím si, že takíto ľudia by mali pracovať bez zníženia platu. Nechcem žiť bez príjmu, ale ako som už povedal, nechcem robiť svoju prácu ako zamestnanec firmy až do smrti. Ak bude veľa takýchto ľudí, ktorí budú pracovať aj v dôchodkovom veku, bude to veľmi užitočné pre súčasný problém klesajúcej pôrodnosti. Naopak, sú aj takí, ktorí odchádzajú do dôchodku medzi 45. a 60. rokom života. Bolo by skvelé v tomto období si ušetriť sám alebo so svojou manželkou dosť financií a mať dostatok času na starobu. V tom prípade sa môžete napríklad presťahovať do zahraničia alebo sa ponoriť do vidieckeho života v Japonsku.

Inými slovami, o odchode do dôchodku nemusí rozhodovať vek ako podľa šablóny, 60 alebo 65 rokov. Väčšina ľudí dosiahne dôchodkový vek vo veku 60 a 65 rokov, no aj predtým a potom dobre slúžia krajine a firmám. Skrátka, je to diverzifikácia dôchodkového veku. Opäť platí, že tí, ktorí majú 65 rokov a viac, sú zdraví a chápu dôležitosť práce, to dokážu. Ani plat sa nemení. Mimochodom, keď sa pozrieme na prípad zahraničia, vo Veľkej Británii a Spojených štátoch neexistuje slovo pre odchod do dôchodku a nie je potrebné odísť do dôchodku vo veku 60 alebo 65 rokov.

Keď odídete do dôchodku, rozsah socializácie sa extrémne zúži. Menej kontaktov s ľuďmi zvyšuje pocit osamelosti, ktorá človeka trápi. Je dôležité urobiť drastickú zmenu v tom, čo ste doteraz robili. Náhle sa dá zmeniť len ťažko, preto je dobré pred dôchodkom sa postupne pripravovať. Je veľa vecí, ktoré chcem robiť, ako napríklad písanie, eseje, maľovanie, domáce a medzinárodné výlety, prechádzky, maratóny, iné športy, potápanie, cyklistiku, horolezectvo atď., Niektoré veci, čo mám rád, majú radi aj iní, tak to môžeme robiť spolu alebo vytvoriť klub. Toto je moja druhá mladosť. Doteraz som viedol rušný život, nabehal som veľa služobných ciest, ale odteraz sa zastavím pri pekných kvetoch na kraji cesty a budem diskutovať aj o témach ako politika, ekonomika, spoločnosť, kultúra a história, vrátane zámoria. Chcem sa ostro zamýšľať a písať eseje, študovať moje obľúbené medzinárodné vzťahy, medzinárodné záležitosti a potom cestovať do vzdialených krajín, aby som videl rozdiely v myslení ľudí, ktorí tam žijú, a našimi životmi. Chcem to pomalšie pozorovať. Keď som pracoval, veľa veci z tohto som chcel robiť, ale nebol čas. Teraz, v druhej etape môjho života, chcem nechať voľnosť rôznym myšlienkam, záujmom a toto ma iste povedie trochu inou cestou ako pri prvej etape.

04.05.2019

Súčasná situácia Japonska a susedné krajiny

Jadrové zbrane z tohto sveta nezmiznú: Bohužiaľ, budú existovať navždy

Hrôzu jadrových zbraní nemožno preceňovať. Keďže som sa narodil po vojne, strach z jadrových zbraní veľmi nepoznám, ale keď prvýkrát na svete zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, my Japonci sme boli prví ľudia v akejkoľvek krajine, na ktorých použili jadrovú zbraň, cítim k tejto téme veľmi blízko.

Atómová bomba bola dokončená v USA tesne pred koncom 2. svetovej vojny, čo viedlo k jej zhodeniu na Hirošimu a Nagasaki, no na európskom fronte sa Nemecko vzdalo už v máji 1945. Preto technológia jadrových zbraní nebola dokončená. Ale je toto skutočný príbeh? To si rozhodne nemyslím. Dôvod, prečo nezhodili atómovú bombu na Nemecko, bol ten, že jadrové zbrane boli takmer hotové, ale Američania aj Nemci boli rovnakí bieli a boli prví, ktorí ich chceli otestovať na najhoršej žltej rase (americké pohŕdanie)... Možno je rozumné sa nad tým zamyslieť. Predovšetkým vládni predstavitelia v Spojených štátoch tvrdili, že zhodenie atómovej bomby urýchlilo koniec vojny a zachránilo životy 1 až 2 miliónom bývalých japonských a amerických vojakov, ale len zdanlivo. V skutočnosti však chceli vidieť prvý jadrový účinok na ľudstvo pomocou žltej rasy. Týmito dvoma atómovými bombami Američania prvýkrát videli desivý účinok jadrových zbraní a navyše dosiahli koniec druhej svetovej vojny.

Od roku 1945 začali Rusko (vtedy Sovietsky zväz), Francúzsko, Veľká Británia a Čína, krajiny, na ktoré sa Spojené štáty z hľadiska praktického štádia jadrových zbraní pozerali bokom, postupne vyvíjať jadrové zbrane. Vo svete je dnes viac ako 23 000 jadrových zbraní, väčšina z nich (viac ako 90%) pochádza z USA a Ruska. Navyše, 8 000 rakiet je už reálne nasadených a pripravených na odpálenie v priebehu niekoľkých minút, takže je hrozná situácia, až z toho mrazí chrbtica.

V apríli 2009 americký prezident Barack Obama vystúpil v Prahe s prejavom na tému Svet bez jadrových zbraní a vyhlásil zásadný posun v jadrovej politike USA. Prezident Obama neskôr získal Nobelovu cenu za mier, pretože to vyhlásil prezident Spojených štátov. To je skvelé, ale stalo sa potom niečo v Spojených štátoch smerom k zrušeniu jadrových zbraní? Odpoveď je nie. Podľa mňa Spojené štáty s nadšením uvažujú o jadrovom rozvoji, no zároveň bolo potrebné dať ľuďom v krajine aj mimo nej vedieť, že v maximálnej možnej miere myslia na mier. Je to škoda, ale musím vysvetliť, čo si myslím.

<Potreba jadrových zbraní – 1>

V súčasnosti sú Spojené štáty, Rusko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Čína členmi Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT) ako päť štátov vlastniacich jadrové zbrane a štáty nevlastniace jadrové zbrane sú Japonsko, Nemecko, Švédsko, Členmi sú Rakúsko a Mexiko, Brazília a ďalší. India, Pakistan, Izrael a Severná Kórea však nie sú zmluvnými stranami NPT. Zmluvu o zákaze jadrových zbraní (TPNW) však nepodpísali Japonsko, Južná Kórea, Austrália, Nemecko, Švédsko atď., ako aj štáty s jadrovými zbraňami India, Pakistan, Izrael a Severná Kórea. Čo to znamená, že Japonsko, ktoré sa v skutočnosti vysmievalo úžasnosti jadrových zbraní, nepodpísalo TPNW? Netreba dodávať, že ide o americký jadrový dáždnik. Severná Kórea, Čína a Rusko sú jadrové mocnosti okolo Japonska a tieto jadrové hrozby sa môžu kedykoľvek stať realitou a explodovať nad Japonskom. Ak sa tak stane, Japonsko zmizne z povrchu zeme v dôsledku zničenia Japonska. Na tento účel je jadro absolútne nevyhnutné a stáva sa jadrovým odstrašujúcim prostriedkom. Je vo svete dobre vyvážené.

<Potreba jadrových zbraní – 2>

Tu apelujeme v prvom rade na zrušenie jadrových zbraní, a aj keď jadrové zbrane vo svete zmiznú, ako to dokážeme? Aj keď príde inšpektor skontrolovať zbrane schované v podzemí, dá sa dobre zaklamať, ak je to úskočný národ. Aj keď sa jadrový vek oficiálne skončí, možno uvažovať o tom, že skrytý jadrový vek bude pokračovať. Ak je to tak, mali by sme si objasniť názov jadrovej veľmoci a presne nahlásiť, koľko jadrových zbraní má, kde a ako ich skladuje, napríklad NPT. Týmto spôsobom sa veľmi nelíši od súčasného spôsobu. Ak sa nad tým zamyslíme opačne, môže napríklad na Zemi nastať veľká panika, pri ktorej dôjde ku konfliktu a napokon sa rozvinie do skrytej jadrovej vojny bez dôkazov o vlastníctve jadrových zbraní. Inými slovami, nie je jasné, ktorá krajina má veľa nezverejnených jadrových zbraní.

Dnes je deväť štátov s jadrovými zbraňami a najnebezpečnejšia vec v ktorejkoľvek z týchto deviatich krajín je, že môže existovať jadrový terorista a terorista stlačí jadrové tlačidlo. Navyše nemožno vylúčiť, že existuje možnosť spôsobiť vážnu haváriu pri nakladaní s jadrovými zbraňami a spôsobiť nezvratnú situáciu. Myslím, že je lepšie objasniť existenciu jadra, ale toto je jediná strašidelná vec.

Severokórejský vodca Kim Čong-un, predseda Kórejskej strany pracujúcich, povedal: „Spoľahlivé a účinné sebaobranné odstrašenie Severnej Kórey odstráni vojnu na Zemi a naša bezpečnosť a budúcnosť budú zaručené navždy.“ Severná Kórea tvrdila, že sa dokáže ubrániť akejkoľvek nepriateľskej sile. Inými slovami, jadrové odstrašenie možno zachovať, ak bude prísne kontrolované, aby sa jadrové zbrane nedostali k teroristickým skupinám.

Chcem poukázať na sile tieňa jadrových veľmocí ešte jeden bod. Napríklad Severná Kórea. Ak Severná Kórea nie je jadrovou veľmocou, je to jedna z najchudobnejších krajín Ázie a jej ekonomika, spoločnosť, obchod a logistika sú extrémne malé. Avšak práve preto, že ide o jadrovú veľmoc, Severná Kórea vyzerá inak a stáva sa veľmi veľkou a sú miesta, ktoré sa bežnou diplomaciou nedajú dosiahnuť. Z tohto dôvodu sa americký prezident Trump dvakrát osobne stretol, aby rokoval s Kim Čong-unom o denuklearizácii. Ak by nemali jadrovú zbraň, nikdy by sa nestretol s vodcom takej malej a chudobnej krajiny.

S jadrovou zbraňou týmto spôsobom vyzerá národná moc krajiny čudne veľká a Japonsko a ďalšie krajiny môžu urobiť krok alebo dva k rôznym rokovaniam so štátmi, ktoré vlastnia jadrové zbrane. To isté platí pre ďalšie jadrové mocnosti, Indiu, Pakistan a Izrael.

Potom vo svete existujú hnutia za zákaz a zrušenie jadrových zbraní, no hnutie za zákaz jadrových zbraní je v každom prípade plytvanie aj keď je dobré, že akýkoľvek pohyb k zákazu existuje.

Na záver by som sa rád podelil o svoje myšlienky o Japonsku. Geograficky je Japonsko obklopené jadrovými mocnosťami a zdá sa, že jedného dňa bude mať jadrové zbrane aj Japonsko. Rovnako ako v prípade prejavu severokórejského vodcu, teda národnej bezpečnosti, Japonsko má mať jadro na výrobu energie alebo zabránenie vojne, aby nebolo pod americkým jadrovým dáždnikom. Z vyššie uvedeného vyplýva, že jadrové zbrane, žiaľ, budú existovať navždy.

16.09.2020

Bezpečnosť Japonska v budúcnosti: „Chráňte svoju vlastnú krajinu“

Ľudia z rôznych špecializovaných oblastí vyjadrili svoj názor na globálnu bezpečnosť a bezpečnosť Japonska a najmä je veľa vecí, ktoré ma nútia premýšľať o veciach okolo bezpečnosti Japonska. Tu by som sa ako Japonec chcel úprimne zamyslieť nad tým, aké by malo byť Japonsko po druhej svetovej vojne. A dúfam, že tento názor vyrieši dnešnú bezpečnosť Japonska a posunie ho vpred k svetovému mieru a prosperite.

Najprv sa pozrime na ústavu Japonska, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1947. Najproblematickejšou časťou tejto ústavy je článok 9 ods. 1 a ods. 2. Chcel by som uviesť článok 9 tak, ako je napísaný v ústave.

Ods. 1

Japonský ľud si úprimne praje medzinárodný mier založený na spravodlivosti a poriadku a natrvalo odmieta vojnu ako prostriedok riešenia medzinárodných konfliktov, v ktorých sa uplatňujú národné práva hrozbou alebo použitím sily...

Ods. 2

Aby sa dosiahol účel predchádzajúceho odseku, Japonsko nebude udržiavať armádu, námorníctvo, letectvo a iné sily.

Čo je tu podčiarknuté je, že armádu, námorníctvo a letectvo navždy nebudeme mať ako ozbrojenú silu. Táto ústava, ktorá sa zrodila po vojne, bola vytvorená okupačnou armádou (americká armáda) a Japonsko sa stalo krajinou, v ktorej sa bez ohľadu na to, čo hovorí, nie je dovolené hovoriť o Japonsku dokonca ani vo veciach obrany vlastnej krajiny. Bezprostredne po skončení vojny boli ľudia bez jedla a úprimne povedané, bolo im úplne jedno, či majú armádu, námorníctvo a letectvo.

Mám pocit, že keď čítam body 1 a 2 vyššie, ale bez ohľadu na to, kto to číta, aj keď to čítajú žiaci základnej školy, rozumiem tomu, čo hovorí obsah o zákaze japonskej armády v Japonsku. Okrem toho, Japonsko nesmie vlastniť a používať žiadne zbrane súvisiace s armádou, námorníctvom a vzdušnými silami. Ak bude Japonsko napadnuté zvonku, okupačné Spojené štáty budú plne spolupracovať (nie je isté, či budú alebo nebudú plne spolupracovať, neexistuje žiadna záruka), takže Japonsko nemusí nič robiť. Preto ak sa nad tým zamyslím, je jasné, že súčasná armáda, takzvaná Sebaobrana, je úplne protiústavná a úplne izolovaná.

Potom, kedy a ako boli vytvorené sily sebaobrany? Rád by som sa zamyslel nad vzťahom medzi Silami sebaobrany a ústavou.

Predchodca Sebaobranných síl vznikol ako policajná záloha v roku 1950, keď vypukla kórejská vojna a bola to hlavne práca polície ako nástupcu americkej armády idúcej do kórejskej vojny. Potom, v roku 1954, sa názov zmenil na Sebaobrana a bola založená organizácia na ochranu Japonska na zemi, na mori a vo vzduchu. Väčšina ľudí, nielen ja, má v súčasnosti veľké otázky a v mojom myslení to stále nie je jasné. Vráťme sa k problému, že pozemné, námorné a vzdušné sily sú úplne zakázané, ako je uvedené v článku 9 (1) a (2) ústavy Japonska. Ľudia však za 71 rokov od vyhlásenia ústavy v roku 1947 až dodnes nezmenili ústavu ani o jediný riadok. Ak sa napríklad pozriete na Nemecko, rovnakú krajinu porazenú v druhej svetovej vojne, ich ústava bola revidovaná viac ako 50-krát. To isté platí pre Taliansko, ktoré malo ústavu tiež niekoľkokrát revidovanú. Prečo sa rozhodlo Japonsko vlastniť Oddiely sebaobrany, čo je v podstate vybudovaná armáda, aj keď Ústava nebola novelizovaná už 71 rokov? Čo si Čína, Rusko, Severná Kórea a krajiny okolo Južnej Kórey a Japonska myslia o polovičatej bezpečnosti Japonska? Japonsko netvorí normálny národ? Nie je to skutočný národ?

Rád by som povedal niečo o sebe, ja som presvedčený, asi idealista, že aby veci boli tak ako majú byť, nemá byť svet politicky orientovaný ani pravicovo ani ľavicovo. Japonsko vstúpilo do Organizácie Spojených národov v roku 1956 a ako je jasne uvedené v článku 51 Charty Organizácie Spojených národov, členské štáty majú bez ohľadu právo na sebaobranu v prípade na akýkoľvek vonkajší ozbrojený útok na členské štáty v Organizácie Spojených národov. Toto sa to úplne nezhoduje s článkom 9 ods. 1 a 2 japonskej ústavy. Vtedajšia vláda opísala túto divergenciu nasledovne. Na pochopenie obsahu ústavy je potrebné interpretovať jej obsah, pričom v článku 9 sa uvádza, že je prípustné, aby sily sebaobrany, ktorými je armáda, existovali ale boli v minimálnom rozsahu. Mať sily sebaobrany až do tohto bodu je istým druhom podvodu. V drsnom medzinárodnom spoločenstve by som bol rád, keby Japonci čo najskôr zmenili ústavu a priviedli Japonsko k tomu, aby sa stalo skutočným národom. Len tak môžu byť Japonci pri správnom vedomí schopní hrať aktívnu úlohu vo svetovom mieri a stabilite. Podľa terajšej mienky, veľa ľudí si myslí, že sily sebaobrany neochránia Japonsko. Pretože je to sebaobranná sila len formou. Okrem toho, Spojené štáty, ktoré sú zapojené do japonsko-americkej bezpečnostnej zmluvy, tvrdia, ako uviedol vysoký predstaviteľ americkej vlády, že nie je veľa mladých Američanov, ktorí budú chcieť preliať krv, keby bolo Japonsko napadnuté zvonku.

Vojenské výdavky Japonska v roku 2016 boli asi 47,3 miliardy dolárov, čo je šieste najvyššie na svete po Indii.

Ďalej je tu ďalšia zmluva, ktorú treba zmeniť a doplniť. Ide o nerovnoprávnu dohodu o postavení ozbrojených síl medzi USA a Japonskom. Táto zmluva bola vydaná ako japonsko-americká administratívna dohoda v roku 1952 a v roku 1960 bola potvrdená ako japonsko-americká dohoda o štatúte ozbrojených síl.

Vezmime si napríklad zákon o letectve. Americká vojenská letecká základňa Yokota spravuje obrovský vzdušný priestor „Yokota Rapcon“ nad Yokotou v metropolitnej oblasti Tokia. Preto sa piloti, ktorí prilietajú a odlietajú z tokijského letiska Haneda, musia vyhýbať tomuto vzdušnému priestoru, čo je mimoriadne nebezpečné a dochádza k mnohým skoro-kolíziám. Nad základňou Iwakuni v južnej časti Japonska je tiež vzdušný priestor kontrolovaný americkou armádou. Okrem toho je aj na letisku Naha na Okinawe veľmi veľký obmedzený vzdušný priestor, ktorý pilotov trápi. Japonci sú podriadení nariadeniam americkej armády a nemajú dovolené voľne lietať po japonskom vzdušnom priestore.

Navyše, aj keby došlo k trestnému činu člena americkej armády na japonskom území, ťažko sa to posudzuje, lebo na neho neplatia japonské zákony.

Navyše, americké vojenské základne môžu fungovať bez ochrany životného prostredia a môžu znečisťovať ovzdušie, koľko chcú, a dane ani energie si sami neplatia, takže sa dá povedať, že ide o úplnú extra teritorialitu. Po takmer 70 rokoch prežitých v Japonsku, ktoré bolo obmedzované Spojenými štátmi, som plný znechutenia a rozpakov z nerovnosti medzi týmito dvoma krajinami.

Bohužiaľ, Japonsko je americká kolónia a klientsky štát, nie suverénny štát. A opäť, veľa ľudí číta napríklad najdôležitejšiu časť ústavy Japonska, dohodu o postavení ozbrojených síl medzi USA a Japonskom, chartu OSN a americko-japonskú bezpečnostnú zmluvu. Keď už hovoríme o zmene ústavy, väčšina Japoncov si okamžite predstaví vojnu. Skutočnosť však bude skôr opačná: zmeníme našu krajinu, aby sme mohli mať pokojnú, priateľskú spoločnosť a budúcnosť bez vojny, aby prišiel sebavedomejší deň pre Japoncov.

Existuje veľa revízií japonskej ústavy a japonsko-americkej dohody o štatúte ozbrojených síl atď., ale myslím si, že by bolo lepšie meniť ich postupne, aby boli ľudia spokojní. A o roky či desaťročia neskôr sa v Japonsku zahraničné základne (vojenské základne USA), s ktorými Japonsko zápasilo, úplne stiahnu a Japonsko bude môcť slobodne presadzovať mierovú diplomaciu s každou krajinou. Samozrejme, aj v tomto prípade je nevyhnutná japonsko-americká bezpečnostná zmluva, ale v súčasnosti to musí byť rovnoprávna zmluva (bilaterálna zmluva). Inými slovami, v tom prípade, ak na Spojené štáty zaútočí tretia krajina, Japonsko môže na túto krajinu zaútočiť.

Od mladosti som sa venoval svojej práci a málo som sa zaujímal o zahraničné veci a obranu, ako je napríklad ústava Japonska, dohoda o štatúte ozbrojených síl medzi USA a Japonskom, bezpečnostná zmluva a Organizácia Spojených národov. Keď sa však pozriem späť na posledných 10 rokov, uvedomil som si, že Japonsko sa uberá zlým smerom. Nie som jediný, kto takto uvažuje. Ľudia si musia rýchlo uvedomiť, že najdôležitejšie je reagovať na meniace sa časy postupne. Bol by som rád, keby sme zmenili ústavu, mali v súlade s ňou sily sebaobrany alebo armádu, ako to robí každá krajina a posunuli Japonsko smerom k svetovému mieru a bezpečnosti. Tiež je smiešne pomenovanie Sily sebaobrany namiesto armády, ktorá by niesla zodpovednosť za bezpečnosť vlastnej krajiny. Japonsko je asi jediná krajina na svete, ktorá to takto nazýva.

Chcel by som ešte raz zhrnúť doterajší obsah.

(1) V prvom rade dnes zrevidujeme a zmeníme ústavu Japonska do podoby, ktorá je v súlade so súčasnou situáciou v Japonsku. Bude presvedčivá pre každého, kto ju číta a napísali ju Japonci.

(2) Revidovať nerovnoprávnu dohodu o postavení ozbrojených síl medzi USA a Japonskom. Ako dlho to bude trvať? Je to rovnaké, ako keby ste boli kolonizovaní Spojenými štátmi a od tohto pravidla sa nedá ľahko odpútať. To je dôvod, prečo sa Japonsko ešte nemôže stať skutočným národom. Náklady na vojenské rozmiestnenie USA, ktoré znáša Japonsko, neklesnú pod 800 miliárd jenov ročne.

(3) Paralelne s obsahom položky (1) vyššie, v prípade útoku na svoju krajinu, zaútočte na druhú stranu ozbrojeným útokom. Majte potrebnú vojenskú silu, aby ste útoku zabránili. Táto vojenská sila musí prispieť k mieru a stabilite vo svete, ako aj v susedných krajinách. Zoberme si napríklad Švajčiarsko. Dokonca aj táto pokojná a mierumilovná krajina, Švajčiarsko, má silné vojenské a obranné sily.

(4) Vhodné zahraničné základne (vojenské základne USA) existujúce v Japonsku. Úplné stiahnutie základni. Týmto spôsobom Japonsko po prvý raz považuje bezpečnostné otázky súvisiace s vlastnou krajinou za svoje vlastné problémy a dospeje ku konečnému záveru, že jeho vlastná krajina sa ochráni sama.

Nedávno sa v novinách vyjadril vysoký predstaviteľ, ktorý mal na starosti vojenskú základňu bývalej vlády USA:

„Z dlhodobého hľadiska americké vojenské základne v Japonsku nakoniec zmiznú.“

Kedy asi?

Mrzí ma, že ako Japonec musím písať takúto esej. Asi 10 rokov po vojne, keď bolo Japonsko porazenou krajinou, bolo asi nevyhnutné, aby expedičné sily boli umiestnené v Japonsku. Spojené štáty americké sú však v Japonsku už vyše 70 rokov, čo spôsobuje sociálne problémy v celom Japonsku, nehovoriac o Okinawe. Čo si o tom myslí japonská vláda?

V budúcnosti je mimoriadne dôležité mať v Japonsku armádu a vybaviť ju vojenskou silou, aby sa zabránilo vojne. Od Japonska sa vyžaduje, aby malo rovnakú úroveň diplomacie ako ktorákoľvek iná krajina, teda diplomaciu v rovnakej úrovni. Škoda, že keď som bol trochu mladší, neuvedomoval som si, že Japonsko je na ceste toľkého utrpenia od Spojených štátov. Možno by som bol býval schopný spolupracovať na revízii rôznych zmlúv.

20.10.2018

Zmierenie so Severnou Kóreou: Je denuklearizácia reálna?

Za posledných šesť mesiacov, teda v roku 2018, sa Severná Kórea veľmi zmenila. Pri postupnom otváraní dverí v uzavretosti Severnej Kórey sa na hraničnej čiare v meste Panmunjom na 38. rovnobežke stretol severokórejsky vodca Kim s juhokórejským prezidentom Mun Če-inom. Pri tomto stretnutí s juhokórejským prezidentom Severná Kórea náhle oznámila, že časom zníži počet jadrových zbraní, ktoré vyvinula. Asi o dva mesiace neskôr sa v Singapure stretol s prezidentom Spojených štátov Trumpom a prebehlo rokovanie s rovnakým obsahom, ako keď sa stretol s prezidentom Južnej Kórey.

Myslím si, že to bolo historické stretnutie, a skutočnosť, že sa prezident Spojených štátov stretol so Severnou Kóreou, ktorá je teraz jadrovou veľmocou, nemôže poprieť dôležitosť jadrových zbraní. Hovorí sa, že Severná Kórea tiež vyvinula medzikontinentálne balistické rakety ICBM. Rozdiel v nadriadenosti a podriadenosti je jasne v prospech Spojených štátov, ale keď ide o jadrovú vojnu so Spojenými štátmi a keď ICBM pokrýva dostrel až po Washington, Spojené štáty na to musia reagovať. Nemôžu to nechať len tak.

Severná Kórea chce od Spojených štátov záruku pre nezávislosť Severnej Kórey takú, aká je. Chce získať dôkaz od Spojených štátov, že neuskutoční žiadny útok na Severnú Kóreu. Hovorí sa, že severokórejská strana bude postupne denuklearizovať a toto bola pre Trumpovu administratívu príležitosť veci pohnúť dopredu. Na tomto stretnutí však nepadla žiadna dohoda, ktorá by ukončila prebiehajúcu vojnu medzi USA a Severnou Kóreou. Nie je jasné, v akom časovom harmonograme bude navrhovaná denuklearizácia prebiehať.

Pre krajinu je ťažké vyvinúť jadrové zbrane, vrátane nákladov, ľudí, miest atď. Okrem toho to robí Severná Kórea, ktorá je najnerozvinutejšou krajinou, a vojenské výdavky vrátane výdavkov na vývoj jadrových zbraní sú v rámci národného dôchodku obrovské. Zaujímalo by ma, ako môžu zastaviť jadrový rozvoj míňaním toľkých peňazí a ľudí ako v minulosti? Ak sa jadrový vývoj preruší, ako budú tí, ktorí boli nadšení jeho vývojom, od zajtra jesť?

Pre Severnú Kóreu stále platia ekonomické sankcie zo strany Spojených štátov, no zdá sa, že to vôbec nezaberá. Je to preto, že Severná Kórea ťaží z Číny a aj keď ju Spojené štáty sankcionujú, všetok dovoz z Číny tieto sankcie zmierni. Ak uvažujeme týmto spôsobom, aj keby sankcie voči Severnej Kórei pokračovali, je to rovnaké ako „biť kameň s vodou“, pokiaľ medzi Čínou a Severnou Kóreou existuje pomocný tunel. Ale jedna vec, ktorá ma zaujíma, je, prečo rozhovory nenavrhli, aby sa úplne ukončila prebiehajúca vojna medzi Spojenými štátmi a Severnou Kóreou. Potom by mohla Severná Kórea nosiť čínsky dáždnik a žiť ako stabilný a nezávislý národ.

Spojené štáty americké pozastavili provokačné vojenské cvičenia s Južnou Kóreou a snažia sa podporiť trend denuklearizácie Severnej Kórey. A keď Severná Kórea dokončí denuklearizáciu, objaví sa americký nápad ohľadom ďalšej ekonomickej podpory. V tomto bode prichádza rad na Japonsko, ale Spojené štáty, žiaľ, dúfajú, že zarobia veľké peniaze japonským pričinením. Toto je pôvodný americký plán o denuklearizácii.

Zdá sa mi, že to opakujem mnohokrát, ale Severná Kórea nikdy nedenuklearizuje, ak veci stoja tak, ako je to teraz. Aj keď bude počet jadrových cvičení nižší ako predtým a aj keď bude arzenál starnúť, Severná Kórea bude aj v budúcnosti kraľovať svetu ako jadrová veľmoc. Severokórejský predseda Kim sa stretol s prezidentom Spojených štátov za rovnakých podmienok, aby informoval svet o jadrových kapacitách Severnej Kórey. Napriek tomu, že nedošlo ku konkrétnym dohodám, je tento rozhovor pre Severnú Kóreu veľkým úspechom. Pre Spojené štáty tento rozhovor tiež nie je veľmi triviálny a ak bude skutočne fungovať, odstráni kanál medzi Čínou a Severnou Kóreou a bude sa diskutovať o skutočnej denuklearizácii Severnej Kórey. Myslím, že na to si musíme počkať.

11.07.2018

Ruská špinavá politika: Severné územia, ktoré sa už nikdy nevrátia

Myslím, že keď som bol na strednej škole, spomenul som si na Severné územia, menovite ostrovy Etorofu, Kunašír, Habomai a štyri ostrovy Shitan a dozvedel som sa, že Severné územia sú stále okupované Ruskom... Bolo to v rokoch 1966-1968, teda asi 50 rokov dozadu. Keďže som rovnaký Japonec ako ľudia na Hokkaide, mal som pocit, že sú v tom asi problémy, aby sa toto územie mohlo vrátiť. Ak by som sa bol narodil a vyrastal na Hokkaide, moje pocity, myšlienky a predstavy o Severných územiach by boli oveľa konkrétnejšie. V Japonsku je veľký problém, že učitelia neučia o tomto veľkom probléme žiakov základnej školy a nižšej strednej školy. Vzdelanie je predsa dôležité. Keď som bol na strednej škole, túto tému som poznal len zo správ.

Koniec-koncov, bola to druhá svetová vojna, ktorá vyriešila otázku Severných území. Japonsko a Rusko (v tom čase Sovietsky zväz) podpísali sovietsko-japonskú zmluvu o neutralite počas vojny, ale Sovietsky zväz jednostranne porušil túto zmluvu tesne pred koncom druhej svetovej vojny. A aj po skončení vojny pokračoval v útokoch na Japonsko a okupoval severné územia, čo je jadrom tohto problému. V zmluve o neutralite medzi Japonskom a Sovietskym zväzom je pevne stanovené, že jej obsah bude platný aj nasledujúci rok, aj keď ju ktorákoľvek krajina zruší. To znamená, že zmluva bola zrušená v apríli 1945, ale až do apríla 1946 podľa zmluvy nemohlo Japonsko nič urobiť. Napriek tomu Sovietsky zväz okupoval Severné územia viac ako dva týždne po skončení vojny až do 3. septembra 1945. To je dôvod, prečo sú Rusi ponižujúci, špinaví a nepríjemní pre každého, kto ich pozná. Týmto spôsobom bola do júla 1949 z ostrova vyhnaná väčšina z približne 17 000 Japoncov, ktorí žili na Severných územiach.

V roku 1956 však nastal prvý zlom v Japonsku. Ide o spoločné vyhlásenie medzi Japonskom a Sovietskym zväzom.

Inými slovami, Sovietsky zväz súhlasil s odovzdaním ostrovov Habomai a Shitanjima Japonsku po podpísaní mierovej zmluvy s Japonskom. Zdalo sa, že obe krajiny to uzavrú, no japonská vláda nemala na výber, nemohli dostať späť celé okupovane územie. Zdá sa tiež, že problémom za týmto rokovaním bol silný odpor proti zasahovaniu amerického ministra zahraničných vecí Johna Fostera Dullesa do vecí Futajimy. Nakoniec tieto vyjednávania stroskotali.

Nasleduje druhý zlomový bod. V roku 1997 rozhovory Hashimoto – Jeľcin (vtedajší ministerský predseda Japonska a sovietsky prezident) podporili návrat Severných území a obmäkčili Rusko, najmä dohodou z Krasnojarska, čo zvýšilo očakávania návratu štyroch ostrovov. Nateraz išlo o kompromis Japonska, že nezmení status quo štyroch ostrovov a nebude sa snažiť o okamžitý návrat. Aj tento návrh však bohužiaľ ustúpil po tom, čo sa Putin stal prezidentom po Jeľcinovi v roku 2001 a rozhodlo sa, že medzi Japonskom a Ruskom neexistuje žiadny územný spor. Putinov postoj k Severným územiam zostáva nezmenený. Podľa vysokopostavených ruských vládnych predstaviteľov je prirodzené, že dostanú územie alebo ostrovy ako svoju korisť.

Teraz, ak budeme sledovať doterajšie rokovania, aké by malo byť riešenie v budúcnosti?

Boli vypracovane rôzne teoretické riešenia návratu, ale všetky z nich je mimoriadne ťažké realizovať. Ja mam dojem, že návrat Severných území sa nikdy neuskutoční. Bez ohľadu na to, čo Japonsko robí, je to plytvanie časom.

Skutočnosť, že Severné územia už pred 300 rokmi nepatrili Rusku, je základom pôvodného správneho návratu Japonsku. Preto považujem za samozrejmé, že sa Severné územia vrátia Japonsku. Myslím si to nielen ja, ale aj veľa Japoncov. Myslím si však, že Rusko nikdy nepristúpi na žiadne podmienky. Z akéhokoľvek dôvodu sa Rusko nikdy nevzdá ani milimetra svojho územia, keď ho už bude vlastniť. Aj keď jedného dňa zmizne prezident Putin a prezident sa zmení jeden po druhom, a postoj Ruska sa trochu zmení, je otázne, či sa podarí vyjednať návrat Futajimy.

Návrat Severných území je pre Japonsko blokádou a je veľmi ťažké čeliť jej v oboch smeroch. Ak dôjde k pozitívnemu riešeniu, dôjde k investíciám z Japonska vrátane rozvoja regiónu Ďalekého východu, rozvinie sa hospodársky, sociálny a obchod a vytvorí sa veľká kultúrna oblasť. Kedy?

Mierová zmluva s Ruskom dodnes nie je podpísaná...!

19.12.2018

Japonsko-kórejský problém: Čo sa stane s opakovanými požiadavkami Južnej Kórey?

Krajina blízka i vzdialená, to je Južná Kórea. Pôvodne to bola podľa mňa krajina, ktorá je veľmi blízka. V rokoch 2003 až 2011 som podnikal v oblasti medicínskych filmov a zákazníkov som mal po celej Ázii. Boli medzi nimi aj kórejskí zákazníci. Pred rokom 2003 som do Južnej Kórey vycestoval iba raz, ale od začiatku služobných ciest som mal viac možnosti cestovať do Južnej Kórey a postupne viac spoznávať Južnú Kóreu a Kórejcov. V Japonsku sa niekedy pozerajú na Kóreu zhora, ale pri obchodných rokovaniach v Južnej Kórei sme pracovali ako rovnocenní partneri. Je to už dávno, ale keď som bol dieťa, chodila okolo môjho domu stará žena oblečená v bielom a hľadala odpad, ktorý by sa dal v budúcnosti využiť a rýchlo ho zadarmo pozbierala. Keď som sa opýtal mamy: „Kto je tá osoba?“, odpoveď bola „Je to Kórejčanka.“ Vnímal som to ako nižšiu úroveň pre Kórejcov z pohľadu Japoncov. Do roku 2003 som bol v kontakte s Kórejcami a bežnými turistami v Japonsku, ale nemal som možnosť sa s nimi rozprávať.

Myslím, že som sa učil o histórii, kultúre a výmenách medzi Japonskom a Kóreou na nižšej strednej a strednej škole, ale vôbec si to nejako mimoriadne nepamätám. To zrejme znamenalo, že som sa nezaujímal o susedné krajiny ako o Južnú Kóreu a viac sa orientoval na vyspelé ekonomiky, akými sú USA a západná Európa. Na čo nesmieme zabudnúť, je „Japonsko-kórejská základná zmluva“ podpísaná v roku 1965 za vtedajšieho premiéra Sata a prezidenta Južnej Kórey Parka. Dá sa to nazvať povojnovým vyrovnaním a zahŕňa rôzne problémy počas anexie Kórey pred druhou svetovou vojnou a počas vojny. V tom istom roku bola podpísaná aj zmluva „Riešenia a hospodárska spolupráca v oblasti majetku a pohľadávok“.

Táto zmluva riešila otázky kompenzácie podľa japonsko-kórejskej základnej zmluvy. Japonská vláda zaplatila 300 miliónov dolárov ako kompenzáciu za japonskú kolonizáciu, 200 miliónov dolárov za ďalšie poplatky a 300 miliónov dolárov za súkromné pôžičky, spolu 800 miliónov dolárov. To je asi 2,5-násobok ročného rozpočtu 350 miliónov dolárov v tom čase v Južnej Kórei. Ide o obrovské množstvo peňazí, ktoré si nemožno predstaviť a kórejská vláda investovala do rôznych infraštruktúr a ekonomika sa dramaticky rozvinula a dodnes sa tomu hovorí „Zázrak na rieke Han“. Pravdou však je, že táto kompenzácia nebola dobre známa Kórejčanom. Myslím si, že skutočnosť, že taká dôležitá vec nebola oznámená širokej verejnosti, je dôkazom toho, že diplomatické a vnútorné záležitosti Južnej Kórey sú niekde skreslené.

Týmto spôsobom, keď bola podpísaná základná zmluva medzi Japonskom a Kóreou a zdalo sa, že japonská kolonizácia Južnej Kórey a všetky problémy počas vojny boli vyriešené, zrazu v roku 2005 začal vtedajší prezident tvrdiť, že Kórejčania majú nároky na ďalšie peniaze za problémy náborových pracovníkov, vojnové prostitútky atď. Od podpísania základnej zmluvy ubehlo 40 rokov a týmto bol obnovený problém. A v roku 2016 centrálny okresný súd v Soule rozhodol, že náborových pracovníkov počas vojny by mali odškodniť spoločnosti Nippon Steel & Sumitomo Metal a Mitsubishi Heavy Industries. Kórejský súd tiež nariadil zaplatiť aj ženám, ktoré boli počas vojny donútené k prostitúcii v japonskej armáde. Výška platby je približne 8 miliónov jenov na osobu, čo sa očakáva celkovo v stovkách miliónov alebo miliárd jenov. Problémom však nie je veľkosť peňazí. Po vojne trvalo vyše 15 rokov, kým sa Japonsko a Južná Kórea, dopracovali k vytvoreniu „Japonsko-kórejskej základnej zmluvy“ a dožadovanie sa nových kompenzácií úplne zničilo úsilie o mier a spoluprácu a nadšenie oboch strán vybudovanú v tomto období. Medzinárodná dôveryhodnosť Južnej Kórey, ktorá takéto otázky pri diplomatických rokovaniach opäť vyvoláva, by mala byť spochybnená. Je dôležité zachovať históriu vojny, ale je naozaj potrebné, aby Japonsko a Južná Kórea pracovali ruka v ruke pre mier a stabilitu sveta s orientáciou do budúcnosti. Zaujímalo by ma, aká je kórejská vláda a Južná Kórea, keď stále opakujú tie isté požiadavky aj o 40 rokov neskôr. Nemôžem tvrdiť, že metódy japonskej vlády v minulosti boli úžasné v závislosti od situácie, ale dnes je pre Japonsko kompenzácia vyriešená „Japonsko-kórejskou základnou zmluvou“ a Južná Kórea je na omyle. Japonská vláda sa nevzdá.

Je pravda, že Južná Kórea sa na 36 rokov pred vojnou stala japonskou kolóniou a tento fakt zostáva nezmyteľnou škvrnou v japonskej histórii. Je isté, že japonská koloniálna politika urobila s druhou krajinou niečo nepredstaviteľné. Ale zamyslíme sa tu. Kde sú v dejinách sveta príklady mizernej kolonizácie susednými krajinami? Keď sa pozrieme na históriu Európy, mocné štáty ako Španielsko, Holandsko, Veľká Británia, Francúzsko a Portugalsko majú kolónie tisíce a desaťtisíce kilometrov od svojich vlastných krajín. Ľudia, ktorí tam žili, mali úplne odlišné tvary tváre, farby a v niektorých prípadoch aj životný štýl. Kórea a Japonsko sú však rovnakej rasy, s úplne rovnakým tvarom tváre a farbou pleti. Myslím, že je tu cítiť poníženie Kórejcov a horí to ako plameň. Myslím si, že je neodpustiteľné mať koloniálnu nadvládu medzi tými istými severovýchodnými Ázijcami. S touto myšlienkou súhlasím. Inými slovami, ak by som bol kolonizovaný susednou krajinou, napr. Južnou Kóreou, táto nenávisť by pokračovala navždy.

Odkedy sa stal prezidentom súčasný prezident Mun Če-in, rozšíril svoje kompetencie aj do oblasti bezpečnosti, ktorou je zrušenie Dohody o všeobecnej bezpečnosti vojenských informácií „GSOMIA“, ktorou je prepojené aj Japonsko s Južnou Kóreou. Bude to pre Japonsko škoda a čo sa stane v budúcnosti? Otázka zodpovednosti, ktorá bola znovu nastolená, sa zdá byť rozšírená a dlhotrvajúca.

Nakoniec, ak sa pozriete po severovýchodnej Ázii a susedných krajinách, Japonsko nemá žiadnych priateľov. Ak si to dovolím povedať, bol by to Taiwan? Japonsko chce mať skutočných priateľov v severovýchodnej Ázii podobne ako udržiavajú bývalé nepriateľské Nemecko s Francúzskom. Japonsko, ktoré teraz nemá priateľov, je naozaj smutné. Doteraz opísaný problém medzi Japonskom a Kóreou môže mať niečo spoločné s izoláciou Japonska.

04.10.2019

Návšteva festivalu japonsko-amerického priateľstva

Tento Festival japonsko-amerického priateľstva sa koná už asi tri či štyri roky na území americkej leteckej základne (Yokota Air Base) v Japonsku a nie veľmi ďaleko od nášho bydliska. Už dávno som sa tam chcel ísť pozrieť, lebo už desaťročia premýšľam o tom, aký je to festival priateľstva, keď ten dotyčný priateľ stojí (okupuje) na pôde toho druhého a to priateľstvo sa neuskutočňuje na princípe vzájomnej rovnosti. Tu sa to týka leteckej základne Yokota. Táto nie je v Spojených štátoch, ale v Japonsku.

Inými slovami, dá sa povedať, že ide o priateľstvo, keď idete na leteckú základňu druhej strany, ktorá využíva inú krajinu a potom tam spieva ódy o priateľstve krajiny, ktorú kolonizuje?

S týmto nastavením svojho myslenia som sa pozeral po mieste konania zo všetkých strán. Veľa ľudí priťahuje názov „Festival japonsko-amerického priateľstva“ a nepoznajú históriu udalostí Japonska a Spojených štátov a miesta festivalu, na ktorý práve prichádzajú. Je to bežné najmä medzi mladými ľuďmi. Exponáty na americkej strane sa týkali najmä dopravných lietadiel a málokedy som videl nejakú stíhačku. Na druhej strane japonská strana vystavila len asi dva bojové testovacie stroje. Koľko Japoncov na mieste chápe skutočný význam priateľstva medzi Japonskom a Spojenými štátmi, v tomto zmysle? Inými slovami, skutočné japonsko-americké priateľstvo sa nezakladá na myšlienke ako je privlastniť si pôdu druhej strany.

Dá sa povedať, že je úplne šialené, aby Japonsko ako porazená krajina každý rok po vojne veľmi ďakovala víťaznej krajine. Japonsko každoročne platí Spojeným štátom 190 miliárd jenov, čo údajne kryje 75% celkových nákladov na pobyt v Japonsku požadovaných Spojenými štátmi. Navyše to má aj hlúpy názov Súcitný rozpočet. Napriek tomu, že Japonsko platí také obrovské výdavky na množstvo nákladov pre základňu, niektorí Američania stále tvrdia, že sú nedostatočné. Je to žalostný príbeh.

Počas vojny Japonsko veľmi agresívnym spôsobom posilňovalo svoju národnú obranu, ale situácia teraz je úplne iná. Japonsko-americké priateľstvo musí rešpektovať stanovisko druhej strany. Japonsko je obklopené americkými základňami, ktoré akoby ho škrtili pod hrdlom. Je to letecká základňa Yokota, letecká základňa Atsugi, letecká základňa Zama, námorná základňa Yokosuka, tieto štyri sú len v blízkosti Tokia. Toto sa vždy môže na postoj anti-priateľstva Spojených štátov amerických a Japonska. Keď sa nad tým zamyslíte, je to hrozné.

Hovorí sa, že asi 70% všetkých základní je sústredených na Okinawe, ale keď sa pozrieme po pevnine, okrem troch hlavných leteckých základní v Tokiu spomenutých vyššie, zo severu nasledujú Misawa, Iwakuni a Sasebo. Ako teda môžeme tvrdiť, že základne sú sústredené len na Okinawe? Aj na pevnine je dosť základní. Počul som, že počas vietnamskej vojny vzlietali Američania z každej základne. Hovorí sa, že každá základňa má rôzne škodlivé účinky, ale o tom budem písať samostatne.

Zdá sa, že sa to opakuje mnohokrát, ale Japonsko už nie je vojnovým Japonskom. Ak správne riadite svoje obranné sily a riadite ich, potom tu nie je potreba umiestniť armádu Spojených štátoch a poveriť ich bezpečnosťou Japonska. Viac ako 70 rokov po vojne je zvláštne myslieť si, že bezpečnosť Japonska bude zmarená tým, ak sa nebudú stále plniť vrecká ozbrojených síl Spojených štátov. Takto je nemožné budovať nezávislosť Japonska. Je lepšie povedať, že našu krajinu ochránime, aj keď nenecháme na našej zemi vybudovať americké základne a budeme podporovať čo najviac priateľstvo medzi národmi. Toto môže ovplyvniť aj obavy Číny aj Severnej Kórey, ktoré budú menej skúšať rakety na svojich susedoch tak, ako to robia dnes. Filipíny sú toho dobrým príkladom.

Pred mnohými rokmi sa Spojené štáty úplne stiahli z Filipín. Zhoršil sa však vzťah medzi Čínou a Filipínami? Odpoveď je nie. Jeden Filipínec povedal, že nezávislosť Filipín sa dá udržať, ak sa nebudeme spoliehať na Spojené štáty. Filipínci si veľmi dobre uvedomujú, že si vybrali naozaj dobre. Tiež sa ten Filipínec vyjadril, že je poľutovaniahodné vidieť postoj Japonska utrácať obrovské množstvo peňazí na udržanie bezpečnosti.

Tu by som sa chcel spýtať na kvality Japoncov. Naozaj majú Japonci schopnosť riadiť Japoncov? Japonsko pred druhou svetovou vojnou bolo skutočne ovplyvnené eufóriou. Vydalo sa na cestu hľadať niečo viac, než malo. Spojené štáty, Rusko, Spojené kráľovstvo, Čína, Holandsko, Francúzsko, Kanada, Austrália, Nový Zéland atď. sú nepriatelia a upadajú do zúfalstva a veľký prúd je skutočne desivý. Ak by sa Japonsko otočilo doprava, všetci by sa otočili doprava, čím by vznikol nezvyčajný systém.

Modernizácia Japonska bola teda dosiahnutá vo veľmi krátkom časovom období v dlhej japonskej histórii. Dá sa povedať, že sa takto koncentruje proces všetkých neúspechov od 1. do 2. svetovej vojny. Čína teraz tiež postupuje v modernizácii krajiny obrovskou rýchlosťou. Bezpečnosť vlastnej krajiny spočíva predovšetkým v jej ochrane vo vlastnej krajine.

30.10.2016

Cesta do Vietnamu: Krajina, ktorá porazila dve veľké mocnosti

Vietnam je krajina vzdialená od Japonska, ale zároveň je to krajina v blízkej Ázii, kde sa človek cíti rovnako doma. Vietnam som v minulosti navštívil dvakrát a s radosťou ho znovu navštívim. V januári 2019 som letel do Hočiminovho mesta, 7 hodín priamo z Tokia a niečo vyše 5 hodín na ceste späť. Nachádza sa v centre krajín juhovýchodnej Ázie. Teraz, za komunistickej vlády, sa ekonomika neustále rozvíja a zároveň podporuje Doi Moi (renováciu). Najmä po víťazstve vo vietnamskej vojne v roku 1975 je vývoj úžasný.

V tejto eseji sa zameriam na Vietnam, ktorý po 2. svetovej vojne porazil Francúzsko a USA a na výlete sa zameriam na národný charakter, pracovitosť, trpezlivosť atď. Vietnamcov so zameraním na víťazstvo nad Spojenými štátmi. Chcem si ozrejmiť, čo vlastne cítim k Vietnamu.

Vietnam bol takmer 100 rokov kolonizovaný Francúzskom, ale po druhej svetovej vojne sa objavil Ho Či Min a pomohol mu na ceste k nezávislosti. Počas tohto obdobia Japonsko v rokoch 1940 až 1945 postúpilo na kontinent a vo Vietname práve Japonsko prevzalo miesto Francúzska. Po druhej svetovej vojne sa však Francúzsko pokúsilo opäť kolonizovať Vietnam. V roku 1945, na konci druhej svetovej vojny, Ho Či Min vyhlásil nezávislosť Vietnamskej demokratickej republiky. Francúzska armáda, v pozadí ktorej stoja Spojene štáty, a Vietnam, ktorý dostáva pomoc od Číny a Sovietskeho zväzu, navzájom bojovali a v roku 1954 bola francúzska armáda definitívne porazená pri Dien Bien Phu. V bitke zahynulo viac ako 10 000 francúzskych vojakov a francúzska koloniálna nadvláda sa definitívne skončila Ženevskou dohodou o prímerí.

V roku 1954 podpísal Ho Či Min Ženevskú dohodu s Francúzskom a súhlasil s jeho rozdelením na Severný a Južný Vietnam na 17. rovnobežke. Myslelo sa, že sa tým vojna skončí, ale tentoraz Spojené štáty vytvorili vojenskú poradnú skupinu, aby zabránili komunizmu v Južnom Vietname a pretože administratíva Južného Vietnamu bola nestabilná, Američania rozširujú svoju moc. V roku 1960 sa zrodil Vietkongský front oslobodenia, ktorý bol spočiatku malým frontom oslobodenia, ale potom vstúpili do centra študenti, ktorí dostali zbrojnú pomoc od Sovietskeho zväzu a Číny. Toto bol slávny Viet Cong. V roku 1964 bol v Tonkinskom zálive torpédom napadnutý americký torpédoborec a v nasledujúcom roku sa začala vojenská intervencia americkej armády a začala sa ďalšia vojna vo Vietname. Tým začali nové boje na severe. V reakcii na to sa zvýšila vojenská pomoc Severnému Vietnamu z Číny a Sovietskeho zväzu. Takto vojna medzi severovietnamskou armádou, Vietcongom a americkou armádou a juhovietnamskou armádou pokračovali útočné a obranné boje až do roku 1973, kedy sa USA začali sťahovať a víťazstvo sa priklonilo k severovietnamskej armáde. Po skončení vojny sa v roku 1975 nezávisle zjednotil Severný a Južný Vietnam a založil Vietnamskú socialistickú republiku. Konečne uzrela svetlo sveta samostatná krajina.

Okrem americkej armády sa tejto vojny zúčastnili aj juhokórejská, thajská, austrálska, novozélandská armáda atď., ale ich zastúpenie nebolo silné.

Čo bola koniec-koncov vojna vo Vietname? Vietnam je jedinou krajinou v histórii, kde Spojené štáty prehrali vojnu. Nepriateľom bol Vietnam, ale Vietnamu pomohla veľká účasť a pomoc Číny a Sovietskeho zväzu. Nemyslím si, že by Vietnam vyhral bez tejto pomoci. Kambodžská republika a Laoské kráľovstvo sú spojené pevninou a efekt podzemného tunela bol veľmi účinný pri preprave tovaru a pri nočnom útoku severovietnamskej armády. Geopoliticky povedané, ak ide o samostatnú ostrovnú krajinu ako Japonsko, existuje vysoká pravdepodobnosť, že sa v určitom okamihu vzdá kvôli leteckému bombardovaniu. Ale keďže je Severný Vietnam pozemne spojený s protiamerickou Kambodžou a Laosom a keďže Čína a Sovietsky zväz ho podporujú zo zeme aj zo vzduchu, je pochopiteľné, že existuje limit, do akej miery môžu Spojené štáty útočiť leteckými bombami. Spojené štáty tiež podnikli letecké útoky na Kambodžu. Spojené štáty zabili vo vietnamskej vojne 2,5 milióna ľudí, zatiaľ čo Severný Vietnam zabil viac ako 3 milióny.

Stala sa ešte jedna veľká príhoda, tak to musím napísať. To znamená, že v roku 1967 začali USA rozprašovať veľkoplošne dioxíny, takzvané defolianty. Účel týchto akcii bol nasledovný.

(1) Likvidácia lesa, kde sa ukrýval Viet Cong.

(2) Zničenie plodín a odrezanie od jedla.

Okrem tohto žalostného dôvodu tu bol (3) humánne neprijateľný pokus o vraždenie obyvateľstva týmto agentom. Keď bola tehotná žena vystavená defoliantom, porodila dieťa, ktoré bolo zdeformované alebo sa už narodilo s rakovinou. Momentálne sú fotografie a stála výstava v Múzeu pozostatkov vojny v Hočiminovom meste, ale sú také hrozné, že strácam schopnosť sa na ne pozerať. Napríklad Viet a Duc Nguyen, zrastene dvojčatá [Viet a Duc boli rozdelení vo Vietname za pomoci japonských lekárov a po operácii strávili veľa času a ďalšie operácie v Japonsku], prípad, ktorý je v Japonsku dobre známy, Viet nevidí, má poškodený mozog, končatiny atď. Spojené štáty by mali dostatočne vedieť, že takýto pekelný obraz sa dostaví následkom postrekov defoliantmi. Spojené štáty americké, ktoré tento defoliant ako biologickú zbraň použili po prvý raz vo vojne, si v tomto šírom svete vybrali Áziu a ich pohnútky sú rovnaké ako japonská atómová bomba z druhej svetovej vojny. Toto je čistý rasizmus. Verím, že Amerika by to nedokázala, na európskom alebo akomkoľvek inom kaukazskom národe. Takúto hroznú vec mohli urobiť iba preto, že je to ázijská krajina. Od druhej svetovej vojny, vďaka atómovým bombám zhodeným na Japonsko, konfliktu so Severnou Kóreou a použitím defoliantov proti Vietnamu Spojené štáty experimentovali s ich zbraňami v Ázii. Myslím si, že USA v podstate dosiahli skvelé experimentálne výsledky vďaka účinku tohto defoliantu, aj keď boli nútení stiahnuť sa z Vietnamu. Mimochodom, hovorí sa, že počet obetí tohto defoliantu vo Vietname presahuje 1 milión. Okrem toho asi 20% lesov vo Vietname zomrelo kvôli tomuto defoliantu. Okrem toho Spojené štáty americké použili ako experimentálny prostriedok nielen tento defoliant, ale aj veľké množstvo napalmových bômb, ktoré vypália veľké plochy. Týmto spôsobom Spojené štáty, napriek určitým škodám, skutočne použili mnoho ďalších nových zbraní a naučili sa nové vojenské stratégie počas vojny vo Vietname.

Množstvo bômb zhodených týmto spôsobom na Vietnam predstavovalo 14 miliónov ton, čo výrazne prevyšovalo 6,1 milióna ton, ktoré použili Spojené štáty americké v 2. svetovej vojne. Z číselného hľadiska je Vietnam viac poškodený ako Japonsko v druhej svetovej vojne. Ako potom môžu tak rýchlo rozvinúť hospodárstvo a vyvinúť nadšenie u obyvateľstva?

V Ho Či Minovom meste, kde sme tentoraz dlhšie pobudli, je ťažké objasniť dôvody tohto javu z hľadiska ľudí, národov, sociálnych štruktúr, šikovnosti, ašpirácií a rozvoja trhu. Prvé, čo ma však prekvapí, keď prídem do Vietnamu, je veľké množstvo motoriek a napriek ich počtu nevidím takmer žiadne kolízie, každý jazdí po pevnej trase. A nevidím ani veľa policajtov, ktorí riadia dopravu.

Potom je tu veľa mladých ľudí. Chodil som po hoteloch, reštauráciách, kaviarňach, obchodoch, múzeách, historických múzeách atď., zamestnanci sú naozaj väčšinou mladi ľudia. Hovorí sa, že 60% Vietnamcov má 27-28 rokov. Mimochodom, Japonsko má najväčšiu zastúpenú skupinu obyvateľstva vo veku 45 rokov. Z toho sa dá povedať, že vyhliadky na ekonomický rast Vietnamu sú dosť vysoké, je to krajina mladých.

Myslím si, že stále existujú oblasti ekonomického rozvoja, ktoré nepoznáme, a dôvody, prečo sa posúvať dopredu, ale napríklad v juhovýchodnej Ázii je najlepšie viditeľná žiadostivosť nasávať zručnosti a nové poznatky. Dúfam, že mier bude aj naďalej viesť k rôznym hospodárskym rozvojom a výmenám s inými krajinami.

15.03.2019

Po konferencii v Jalte

Konferenčná sála Jalty na Ukrajine stojí na kopci s výhľadom na nádherné Čierne more a je veľmi krásna. Toto som si pamätal z fotografie a raz som tam chcel ísť a vidieť toto miesto, kde sa vo februári 1945 podpísala dohoda o ukončení druhej svetovej vojny. Jaltu som navštívil v roku 2013 a poučil sa viac o tomto veľmi dôležitom stretnutí, na ktorom sa rozhodlo o budúcom smerovaní víťazných a porazených krajín. Aj keď v roku 1945 sa muselo ísť vlakom do Simferopolu a odtiaľ na Jaltu, tak prečo museli byt rokovania na takom nevhodnom mieste? Stalin to možno chcel urobiť v Sovietskom zväze [Ukrajina bola vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Stalin sa bál lietať!], aby sa výsledok stretnutia čo najviac priblížil jeho prianiu. Pôvodne bola táto konferenčná sála letným sídlom cára Mikuláša II. Vnútro paláca nebolo také veľké, aby sa tam rozhodovalo o osude sveta...

Roosevelt, prezident Spojených štátov amerických, bol hlavným aktérom tejto konferencie, no choroba postupne nahlodávala jeho telo. Napriek tomu dostal „pas“, ktorý mu dával úplnú kontrolu nad svetom. A zatiaľ čo národná moc Británie postupne upadá, jej tradičný status zostáva zachovaný. Aké výhody získal Sovietsky zväz? Sovietsky zväz začlenil časti východnej a južnej Európy do vlastného tábora a rozšíril svoje územie s pocitom, že si vezme, čo sa dá, aj druhú polovicu Sachalinu a celé Kurilské ostrovy. Sovietsky zväz stratil počas vojny vo svojej vlastnej krajine viac ako 10 miliónov ľudí, ale získal najlepší výsledok jaltskej konferencie. A zdá sa, že veľa času sa tu venovalo aj poľskej otázke.

Sovietsky zväz a Spojené štáty mali na tejto konferencii veľa spoločných rokovaní týkajúcich sa Japonska. Podľa dohody na vtedajšom stretnutí Sovietsky vstúpil na konci vojny do vojny s Japonskom, napriek tomu, že v tom čase bola podpísaná sovietsko-japonská zmluva o neutralite. Ani po dátume kapitulácie 15. augusta sa vojna nezastavila a v dôsledku toho sa začalo zadržiavanie na Sibíri, kde bolo údajne zajatých viac ako 550.000 Japoncov. Z nich sa viac ako 100-tisíc nevrátilo domov. Žiadna medzinárodná zmluva o ukončení vojny s Japonskom a Sovietskym zväzom neexistuje. Bez preháňania možno povedať, že mnohí Japonci stále neveria Rusom, vychádzajúc z ich činov, ktoré ignorujú takúto zmluvu o neutralite. Pre Spojené štáty majú tiež veľkú zodpovednosť za to, že rokovania týkajúce sa Severného územia boli na tomto stretnutí nejasné a následne aj ich priradenie. Otázka pripisovania malých ostrovov možno nebola dostatočne zahrnutá do tejto konferencie na Jalte.

Prečo sa Japonsko nemohlo vzdať skôr, aj keď bolo jasné, že nemôže vyhrať na svojich frontoch? Ak áno, štatút Japonska by bol zabezpečený. Zhodeniu atómových bômb by sa bolo dalo možno predísť. Táto konferencia však bola prísne tajná a Japonsko sa vôbec nemalo dozvedieť, že sa táto konferencia koná. Japonsko viedlo bezohľadnú vojnu proti trom hlavným mocnostiam – Spojeným štátom, Británii, Sovietskemu zväzu. Povojnové Japonsko však bude fungovať, ak bude napĺňať vrecká Spojených štátov.

Čierne more je krásne ako kedysi. Konferencia na Jalte riešila povojnové rozdelenie na konci druhej svetovej vojny. Rozhodnutia prijaté na tomto stretnutí majú stále veľký vplyv na chod Japonska a dá sa povedať, že sú rozhodujúcim zlomom v novodobých dejinách. Nádherné vody Čierneho mora, čistý vzduch a výhľad z tohto malého kopca na Kryme pripomínajú výmeny názorov, ktoré sa diali počas rozhovorov pred 75 rokmi. Ak ste sa narodili ako Japonec, odporúčam navštíviť Jaltu a zamyslieť sa nad obetami desiatky miliónov ľudí po celom svete v druhej svetovej vojne.

25.09.2017

Slovensko po Nežnej revolúcii: Sú ľudia šťastní?

Už je to 28 rokov, čo sa v Československu zaužíval pojem nežná revolúcia. Bolo mi veľkým potešením, keď sme v lete 2017 po dlhom čase mohli navštíviť Slovensko, aby sme sa presvedčili, či táto zamatová revolúcia žije. Európa bola roky rozdelená železnou oponou a prvýkrát po 72 rokoch bol vyrazený klin medzi západnými krajinami a krajinami východnej Európy, ktorý uvoľnil spôsob myslenia naočkovaný ľuďom sovietskou komunistickou diktatúrou, a zmenil život do pôvodnej podoby. Bez preháňania môžem povedať, že pre mňa to bolo ako sen vidieť, že východoeurópske krajiny budú tak rýchlo liberalizované a štruktúra národov a spoločností sa radikálne zmení. Myslel som si, že to bude trvať aspoň 200 až 300 rokov.

Prvým radostným krokom po odstránení železnej opony bola sloboda vycestovania a návratu z Rakúska, Západného Nemecka a iných západných krajín. Ďalší rozdiel v živote medzi východoeurópskymi krajinami je to, že ľudia východnej Európy si teraz môžu kúpiť veci, ktoré boli bežne v západných krajinách vyložené vo výkladoch a teraz sú totožné so západnými krajiny. Sloboda ísť do západných krajín eliminuje potrebu pracovných víz pre mladých ľudí a mnohí už v týchto krajinách roky pracujú. Pred revolúciou išlo o veľmi zložitý problém a niekedy mohol útek na Západ ohroziť život. A najväčšou zmenou bolo, že počet krajín NATO sa zvýšil z 12 na 28 krajín a tým sa rozšírilo bezpečnostné územie západoeurópskych krajín. To. čo doteraz ovládal Sovietsky zväz, sa otočilo o 180 stupňov.

Môže sa zdať, že východoeurópske krajiny vrátane Slovenska dokázali túto revolúciu uskutočniť so všetkým dobrým, no v skutočnosti to tak nie je. Napríklad vzdelaní ľudia môžu ísť za „prácou pre migrantov“ do susedných krajín, ako je Rakúsko a Nemecko. Niektorí ľudia sa môžu po určitom čase vrátiť domov, no niektorí sa nemusia vrátiť nikdy. Mladí a šikovní lekári a sestry začali pracovať v západných krajinách a východoeurópske krajiny teraz čelia veľkému problému ako je nedostatok lekárov, v niektorých prípadoch dopĺňajú stavy zo susednej Ukrajiny.

Tiež sa treba zamerať na otázky poľnohospodárstva. Slovensko je pôvodne poľnohospodárska krajina a pre uživenie svojho obyvateľstva má dostatok poľnohospodárskej pôdy, takže v podstate neexistujú skoro žiadne zásobovacie problémy súvisiace s vonkajším svetom. Teraz sa však musí riadiť rozhodnutiami prijatými v belgickom Bruseli, kde sa nachádza centrála EÚ. Napríklad paradajky prichádzajú teraz vo veľkom zo Španielska a pracovníci, ktorí paradajky pestovali, museli zmeniť zamestnanie. Lacné syry sú hojne dostupné z Holandska a Francúzska. Obyčajní ľudia tak pociťujú pozitíva aj negatíva v ich novom živote.

Aj automobilový priemysel v tejto krajine prechádza veľkou premenou. Je tu kórejská KIA Motors, veľké zastúpenie má nemecký Volkswagen a francúzsky Peugeot a pristúpil aj anglický Jaguár.

S počtom obyvateľov len 5 miliónov Slovensko ročne vyrobí viac ako 1 milión áut, čo z neho robí najväčšie svetové „automobilové kráľovstvo“ na obyvateľa. Nikto by asi nečakal, že Slovensko po nežnej revolúcii otvorí dvere automobilovej výrobe v takom rozsahu. Má to jeden dôvod. Základné príjmy krajín, ktoré sa revolúciou pripojili k bývalým západným krajinám, teda Slovenska, Maďarska, Poľska atď., sú nižšie ako v západných krajinách napriek tomu, že zamestnanci sú kvalifikovaní.

V tejto krajine robotníci mali pred revolúciou viac voľných prestávok, no po revolúcii je časový manažment prísny a prísne pracovné kritériá sú často predmetom sťažností.

Nežná revolúcia má veľa kladov aj záporov, no väčšina Slovákov vidí veľa veci pre krajinu vo svoj prospech. Výsledok prieskumu verejnej mienky ukázal, že viac ako 80% populácie bolo so zmenou v živote spokojných. Ja sám, keďže som poznal predrevolučnú scénu, napríklad situáciu pri nákupoch v obchodoch, som mohol rozpoznať niektoré kladné detaily, ktoré revolúcia priniesla.

Existujú aj iné krajiny, ako je Česká republika, Poľsko, Maďarsko atď., ktoré prešli podobnými zmenami a aj keď medzi nimi existujú určité rozdiely, všetky smerujú ku šťastiu a prosperite.

13.09.2017

Japonský spôsob života

Výletná plavba

Bolo to prvýkrát v živote, čo som v júli 2018 cestoval osem nocí na luxusnom parníku s celkovou váhou 120 000 ton. V minulosti som cestoval zo švédskeho Štokholmu do fínskych Helsínk na takejto veľkej luxusnej lodi, ale cesta trvala len jednu noc. Tentoraz to bol dlhší výlet. Nalodili sme sa v Jokohame, smerovali na Okinawu, ostrov Ishigaki a Taipei, hlavné mesto Taiwanu a opäť sme sa vrátili do Jokohamy. Bohužiaľ, cestou nás zachytil tajfún, ktorý zabránil lodi pristáť na Okinawe. Ostatné prístavy sme navštívili hladko, more bolo takmer tiché a mal som pocit, ako keby sa osobná loď s hmotnosťou 120 000 ton po mori len tak kĺzala.

V ponuke bol vždy široký sortiment jedál, či už na raňajky, obed alebo večeru a počas dňa sa mohli hostia občerstviť nápojmi, dezertami, ovocím a pod. vo viacerých reštauráciách na palube. Večera sa podávala každý večer v inej reštaurácii, aby hostia mohli ochutnať rôzne menu. Stoly však boli vždy pre šesť hostí a počas celej plavby sme večerali v tej istej zostave. Bolo to príjemne, lebo sme sa zoznámili s novými ľuďmi a každý večer sme si vymieňali zábavné zážitky z celého dňa. Tiež sme sa tešili z takýchto formálnych večerov pri jedle v prvotriednej reštaurácii. Okrem toho sa na tejto plavbe konali dve slávnostné večere, kedy som si po dlhom čase obliekol smoking. Kúpil som si ho ešte počas môjho pobytu v Anglicku, ale odkedy som sa vrátil do Japonska, nikdy som nemal príležitosť si ho obliecť.

Ďalšou zábavou pre hostí boli rôzne šou. Najväčšia sála sa volala Divadlo a každý deň sa tu konali rôzne podujatia. Bola tam hudba, zábavné varieté, muzikály, kde sa striedali umelci z rôznych krajín sveta. Okrem toho divadla bolo na lodi viacej menších a hostia si mohli podľa programu dopredu vybrať program na ten-ktorý večer. V niektorých menších sálach, kde sa zmestí okolo 100 ľudí, sa konali spoločenské tance a koncerty. Navyše v strede lode nás kapitán tohto luxusného parníka privítal, oboznámil so svojimi podriadenými a ubezpečil nás o bezpečnosti plavby. Veľa hostí chodilo opakovane na takéto plavby a kapitán predstavil všetkým hosťom jednu pani, ktorá sa zúčastnila výletnej plavby dvadsať osemkrát. Dvadsať osemkrát je celkom dobré číslo. Keďže táto luxusná loď odchádzala a vracala sa späť do Japonska, 70% z 3 000 hostí boli Japonci a zvyšných 30% cudzinci.

Je tu ešte jeden dôvod, prečo som dávno túžil po dlhšej plavbe na luxusnom parníku. Je to zvuk vĺn, ktorý som často počul, keď som odmalička vyrastal pri mori. Keď idem na túru na motorke, počujem len zvuk vetra a zvuk motora. Ale jediné, čo počujem, keď stojím sám na balkóne parníka a hľadím na modré more, je zvuk vĺn lámajúcich sa o dno lode. Okrem tohto zvuku som nepočul nič iné a na chvíľu som zabudol na všetko. Bol to úplne iný svet a cítil som neopísateľnú nostalgiu a melanchóliu. Niekedy som takto vydržal sedieť aj hodiny. Zvuk vĺn, ktorý som počúval, keď som bol malý, som mal v ušiach a teraz krásne harmonizoval a snažil sa ma prevteliť do inej osoby. Niekedy som sa kochal pohľadom na more pri počúvaní mojej obľúbenej hudby (z walkmana). Je to nesmierne príjemne takto si užívať plavbu. Je to väčšinou výsada starších ľudí takto tráviť dlhší čas na tmavomodrom mori.

Chcel by som si ešte užiť ďalší takýto výlet v inom mori, ak budem mať príležitosť, ale čaká ma presviedčanie mojej manželky. Potom sú tu finančné problémy. A ak veľmi zostarnete, potom sa pridajú fyzické problémy. Keby som sa však tentoraz nezúčastnil tejto plavby, možno by som odišiel z tohto sveta bez toho, aby som vedel, aký druh výletu by to bol.

Očakáva sa, že v budúcnosti sa počet plaviacich sa turistov zvýši. Niet pochýb o tom, že plaviace sa národy budú plavbou posadnuté. V budúcnosti budú výletné plavby aktívnejšie a väčšie. Toto „pohyblivé mesto“ ma o tom presvedčilo.

13.08.2018

Kritik

Keď som ešte pracoval, často som na interných poradách počul slová „Hovoríš ako kritik, ale nie si presvedčivý“. Preto len vypočutie kritiky na mňa nerobí dobrý dojem. S kritikou len otvorím ústa a rozprávam, ale necítim, či mi druhá strana rozumie. Väčšina kritikov môže polemizovať, ale asi len málo z nich s dobrým pochopením faktov. Často sú rôzne kritické debaty v TV, rádiu a pod., ale je veľa takých, ktoré sa odchyľujú od témy alebo pravdy. V diskusii musia kritici niečo povedať, aj keď v tom nie sú príliš dobrí. Často sa čudujem, nakoľko sú fakty založené na tom, čo povedali. Nie je jednoduchšia práca ako len fiktívne rozprávať alebo fantazírovať a dostávať za to zaplatené.

Kritici sa často stavajú proti vyhláseniam súčasnej vlády, premiéra, celebrít, zásluh atď. Prečo? Popieraním myšlienok šikovných politikov, majiteľov firiem a známych ľudí, pokiaľ to viem interpretovať, si kritici chcú prikrášliť a zabezpečiť svoje postavenie, aj keď nie sú schopní. Dokonca aj nekompetentní kritici chcú jednoducho ukázať svojim divákom, čitateľom atď., že majú rovnaké alebo lepšie znalosti a talent ako tí vyššie uvedení. V skutočnosti však takýto talent nemajú. Často vidno veľmi podobné situácie na rokovaniach parlamentu, kde sa prejavujú ako nekvalitní opoziční členovia parlamentu. V mnohých prípadoch sa porada skončí bez uvedenia dôvodu alebo dôvodov na odmietnutie.

Aj žiaci základnej školy môžu ľahko a bezpredmetne len kritizovať. Jedným z príkladov je otázka jadrovej energie. Existujú skupiny, ktoré sú proti reštartu jadrových elektrární a výstavbe jadrových elektrární. Keďže v jadrovej elektrárni Fukušima došlo k bezprecedentnej veľkej havárii, existujú určité emócie v tejto súvislosti. Skupina však jednoducho oponuje a oponuje a na stabilné dodávky energie Japonska sa neberie ohľad. Aká je energia na jej nahradenie pri absencii jadrovej elektrárne a ako je pokrytá?

A ako bude zabezpečené financovanie alternatívnej energie? Okrem toho, aj keď je prirodzené, že podrobné plány ako environmentálne otázky a náklady na život sú navrhnuté komplexne, od oponentov to vôbec nie je počuť. Základná myšlienka premýšľania o veciach skutočne chýba.

Mimochodom, v diskusii kritici často vyjadrujú svoje nesúhlasné názory, aj keď sú v súlade s údajnými názormi, len ich podajú obrátene. Záleží od schopnosti kritikov, ako sa bude diskusia vyvíjať alebo či sa skončí. Ak sa obvinenia na pozíciu množia, môže sa začať fiktívna debata. V dôsledku toho sa diváci a čitatelia v tom zamotajú a prestanú rozumieť, čo je správne a čo hľadajú, a bohužiaľ sa to môže stať v rozpore s tým, čo si myslia.

Po druhé, existuje ďalší dôvod, prečo sa kritikom nedá dôverovať. Nie všetci sú zodpovední za slová, ktoré hovoria. Naopak, ja sám môžem povedať, čo chcem, pretože som zodpovedný za môj vlastný názor. Keďže však kritik nie je strana, nie je to profesia, takže aj keď problém nie je vyriešený a pointa je mimo, nenesie žiadnu zodpovednosť. Títo kritici by mali zmiznúť zo sveta diskusie, no napodiv, mnohí prežili. Mnoho bežných divákov a čitateľov stále verí slovám kritikov. Pokiaľ teda divák či čitateľ nebude mať oči a uši na to, aby jasne rozlíšil pravdu, bude to značne ovplyvnené a trend verejnej mienky bude nepochopený.

Konali ste pri hľadaní pravdy pre túto tému? A ešte raz, koľko faktického overovania treba urobiť. Sloboda prejavu je zaručená len na tomto pozadí.

23.09.2014

Závidím Malajzii

V januári 2017 sme pobudli v Malajzii asi mesiac. Pracovne som tam bol asi pred 10 rokmi. Na rozdiel od tých čias budovy, cesty, nákupné strediska, obytné prostredie atď. sa veľmi zlepšilo. V tejto krajine neexistuje jediná etnická skupina – Malajci, Indovia, Číňania, Indonézania a niekoľko ďalších etnických skupín tvoria zložitý národ. Z nich tvoria Malajci asi 60% a pracujú vo veľkých národných inštitúciách. Jazykom je malajčina, ale angličtine dobre rozumejú, pretože ju kolonizovalo Anglicko až do roku 1957, keď sa Malajzia stala nezávislou krajinou.

Národný dôchodok (HND) Malajzie na obyvateľa bol v roku 2015 približne 10 000 USD

Je ďaleko za Singapurom (52 000 USD), Hongkongom (57 000 USD), Brunejom (37 000 USD) atď., ale medzi ostatnými krajinami juhovýchodnej Ázie je mimoriadne vysoký. Mnohé z týchto krajín boli kolonizované západnými mocnosťami a hoci ich rozvoj bol oneskorený a industrializácia nepokročila, Malajzia dosiahla vysokou industrializáciu hospodársky rast napriek tomu, že bola kolonizovaná približne 170 rokov.

Týmto spôsobom sa Malajzia spolu so Singapurom nazývajú čestnými študentami medzi krajinami juhovýchodnej Ázie.

Čo sa týka investícií z Japonska, Malajzia v posledných rokoch priťahuje pozornosť hneď po Číne a Thajsku.

Prekvapilo ma, ako sa zmenili ulice Kuala Lumpur v porovnaní s dobou spred asi 10 rokov. Nech sa pozriem kamkoľvek okolo seba, nevidím žiadne elektrické drôty alebo stĺpy, ktoré sú známe v akejkoľvek krajine, reklamy na budovách sú minimálne a harmónia medzi budovami je skutočne dobrá. Je to ako prísť do Anglicka a prechádzať sa tam. Čo sa scenérie týka, má skôr európsku atmosféru ako krajina v juhovýchodnej Ázii. Keď však vstúpite do veľkého obchodného domu, hneď máte pocit, že ste v Ázii a nie v Európe.

Jedného dňa nás priateľka mojej manželky, Malajzijčanka, pozvala na novoročnú párty do domu svojho strýka. Myslel som si, že to miesto je v Kuala Lumpur a dá sa tam ľahko dostať taxíkom, no kvôli malému nedorozumeniu nám cesta trvala dlhšie a keď sme sa konečne blížili k veľkým súkromným rezidenciám, už na príjazdovej ceste sme sa museli legitimovať bezpečnostnej ochranke. Nikdy som v Japonsku nevidel, že by k súkromnej budove viedla taká dlhá príjazdová cesta. Taxík zastavil trochu ďalej a až keď sme sa priblížili k vile, videli sme, že je to miesto, ktoré pojme okolo 100 ľudí a má asi 25 metrov dlhý bazén. Keď sme tam dorazili, väčšina hosti bola zhromaždená okolo bazéna a každý z nich sa dobre bavil. Okolo 5. hodiny večer sa rezidencia aj bazén pekne osvetlili a zavládla príjemná atmosféra, ktorá vyvoláva neopísateľne emócie u ľudí.

Keď som sa spýtal priateľky mojej ženy z Malajzie, či je jej strýko veľmi bohatý človek, tak pokrútila hlavou, že on nie je až taký bohatý. Lepšia odpoveď bola pri ceste späť pri pohľade na okolité obrovské rezidencie – paláce, ktoré boli príliš veľké na to, aby som dovidel do ich vnútra.

Ako už bolo spomenuté vyššie, existujú tu tri hlavné rasy: Malajci, zámorskí Číňania (teda ti, ktorí žijú mimo Číny) a Indovia. Spomedzi nich majú najvyšší HDP zámorskí Číňania, za nimi nasledujú Indovia a Malajci. Najsilnejšie väzby s centrálnym politickým svetom však majú Malajci a často majú najsilnejší vplyv aj v iných oblastiach. Ekonomický nepomer medzi Malajcami je však pravdepodobne najväčšou príčinou bolestí hlavy.

Malajzia je skutočne dobre vyvážená s dobrým mixom rás. Zdá sa, že táto rovnováha sa šíri aj smerom k politike.

Bolo by asi trochu neobjektívne len sa pozerať do ulíc mesta v krajine a porovnávať len po krátkej návšteve. Ale žiť tam dlhšiu chvíľu, potom môžem skonštatovať, že je tam lepšie a krajšie ako v Japonsku.

Krása mesta je neodškriepiteľná pre každého a je tu niečo, čo priťahuje divákovo srdce. Podobne to isté platí o rezidenčnom dome s veľkým bazénom. Tak ako je veľa európskych krajín, ktoré majú o niečo nižší HND ako Japonsko, ale žijú bohatší život ako Japonci. Aj keď majú HND nižší ako Japonsko, ja som mal pocit, že ľudia v Malajzii žijú duševne bohatší a pokojnejší život. Zdá sa, že majú trochu času nazvyš.

Malajzia je tiež bohatá na nerastné suroviny, produkuje cínovú rudu, zlato, železnú rudu, bauxit, uhlie, ropu a zemný plyn. Na rozdiel od iných krajín juhovýchodnej Ázie je v zámorí veľa malajských Číňanov a predpokladá sa, že zámorskí Číňania, ako napríklad v Singapure a susednom Hongkongu podporujú rozvoj týchto priemyslov. V súčasnosti je miera ekonomického rastu 5-6% ročne a Malajzia bude v budúcnosti naďalej rásť.

31.08.2017

Tetovaní muži a ženy všetkých vekových kategórií po celom svete

V Japonsku je väčšina ľudí, ktorí majú tetovanie, blízka yakuze a podsvetiu, no dodnes som tetovanie takmer nevidel. Možno aj viac ľudí v Japonsku má tetovanie, ale je to skryté pod oblečením a nie je ho vidieť. Za posledných 10 rokov sa však výrazne presadil trend tetovania a často to vidieť najmä pri cestách po rôznych častiach Európy.

V januári 2020 som cestoval za slnkom a teplom do Phuketu a Bangkoku v Thajsku. Phuket je rekreačná oblasť, ktorá je po celý rok obľúbeným miestom pre relax mužov a žien všetkých vekových kategórií z rôznych krajín sveta. Priamo pred naším hotelom sa nachádzal bazén, ktorý bol pre nás otvorený kedykoľvek počas dňa. Jedného dňa tam plával jeden par, obaja boli vysokí a dobre stavaní belosi a zdalo sa, že majú okolo 35 rokov. Vtedy som sa veľmi prekvapil, keď som uvidel tú ženu v plavkách. Okrem kože na tvári mala celé telo potetovane čiernou farbou. Pre mňa, čo som takto videl prvýkrát človeka s tetovaním po celom tele, to bol sok a chcel som čo najskôr vypadnúť z bazéna, ale nakoniec som pokračoval v plávaní, aj keď som sa cítil nepríjemne. Samozrejme, v Japonsku by som toto nikdy nevidel, lebo v Japonsku na kúpaliská ani do verejných kúpeľov tetovaných ľudí nepustia. Jej partner nemal žiadne tetovania, ale prečo bola ona tak potetovaná? Ázijských hosti bolo v tomto bazéne málo, prevažovali západniari, pre ktorých je to asi bežné a vôbec sa na nich nepozerali divnými očami. Ako som sa neskôr dozvedel, boli to Švédi. Tiež tam bolo bežné, že niektoré osoby mali malé tetovanie na ruke alebo nohe.

Ďalší prípad je z hotelovej reštaurácie v Bangkoku, kde sme sa stravovali. Keďže bolo horúco, všetci často nosili krátke nohavice a šortky, raňajkovali tu rôzne typy ľudí, deti, mladé aj staré páry. Táto reštaurácia bola zmesou Ázijcov (hlavne Číňanov) a Európanov a vedľa nás boli dve Číňanky vo veku 30-35 rokov. Jedna z nich mala tetovanie podobné tej žene, ktorú som stretol v predošlom bazéne a môžem len povedať, že bola potetovaná od ramien až po prsty na nohách. Zároveň som bol sám prekvapený, že vzor jej tetovania bol taký krásny, že na mňa zapôsobil zvláštnym spôsobom. Inými slovami, akoby to vytetované zviera vyvolávalo ilúziu, že žije. Zároveň s úžasom nad tým som si uvedomil, že v tom tetovaní sa dá pocítiť umenie tetovania.

Tak prečo sa ľudia tetujú? Prečo chcú svetu ukázať tetovanie? Veľmi som sa snažil pochopiť pozadie toho človeka, ale nepodarilo sa mi to. Ale dnes je tetovanie niečo, o čom si ja osobne myslím a cítim, že ten človek chce získať pozornosť ľudí, pretože je nespokojný a utláčaný dnešnou spoločnosťou. Alebo mu to dáva zvláštny pocit nadradenosti voči tým, ktorí tetovania nemajú?

V minulosti ale aj dnes si v japonskej spoločnosti tetovanie robili najmä príslušníci yakuza [Yakuza sú väčšinou kriminálnici, ktorí riadia podsvetie a nekalé činnosti]. Keď široká verejnosť vidí veľmi potetovaného človeka, bojí sa ho a snaží sa miesto rýchlo opustiť, lebo prítomnosť yakuza gangu neveští nič dobré. Bez ohľadu na psychológiu, tetovanie sa spája s nízkym intelektom a prejavmi túžby slabých jedincov ukazovať sa silnými. Nezáleží na veľkosti tetovania, či je veľké alebo malé, ale zaujímalo by ma, čo si myslia tetovači, keď krásnu kožu zdedenú pri narodení po rodičoch úplne zničia tetovaním? Tiež si myslím, že ľudia s veľkým tetovaním majú kratší život ako tí bez. Ľudia totiž dýchajú nielen pľúcami, ale aj pokožkou. Takže aj keď zistím podstatu tetovania, stále nemôžem prísť na to, prečo?

Zdá sa však, že skutočný zámer tetovania, ktoré dnes v zámorí často vidieť, je trochu odlišný od tradičného tetovania v Japonsku. Tí, ktorí majú tetovanie, nemajú žiadnu temnú stránku a nezdá sa, že by mali budiť strach alebo ostražitosť v ľuďoch okolo nich. Na pláži ľudia s tetovaním aj bez neho hrajú plážový volejbal a spolu sa opaľujú. Zdá sa, že kvôli tetovaniu nebudia nikde strach. Zdá sa, že najmä mladí ľudia, ktorí majú tetovanie, to majú ako módny doplnok. Ale bude tento zmysel pre módu trvať večne, keď zostarnú? Som si istý, že nie. Môže sa vám zdať príjemné mať tetovanie, keď ste mladí, ale ako starnete, možno sa stane záťažou a možno budete chcieť tetovanie odstrániť. Vytetované obrázky však takmer nikdy nezmiznú a s tetovaním musíte chodiť do konca života. Myslím si, že existujú aj iné spôsoby ako hľadať viac ľudskej krásy bez spoliehania sa na tetovanie.

15.03.2020

Fajčenie cigariet a zdravý život: Nefunguje to? Zakázať predaj zákonom

Keď už sme pri cigaretách, cítil som z nich zvláštny zápach a od detstva som sa im vyhýbal, ako sa len dalo. Môj otec a najstarší brat už boli fajčiari z čias, čo som si pamätal. Koľko rokov fajčil môj otec? Druhý a tretí brat tiež fajčili. Vtedy bola realita taká, že o škodlivosti cigariet sa až tak všeobecne nehovorilo. Ako uvidíme neskôr, fajčiari viac-menej škodia všetkým a naše rodiny sú aj pasívnymi fajčiarmi.

Tu by som chcel zvážiť riziko ochorení, ktoré postihujú celé telo. Toxicita tabaku sa postupne odhaľovala asi pred 50 až 60 rokmi. V prvom rade je to rakovina pľúc. Okrem tejto rakoviny je tu riziko rakoviny ústnej dutiny, hltanu, pažeráka, pankreasu, močového mechúra, žalúdka a rakoviny krčka maternice. Ďalej v nerakovinovej oblasti sú to cievna mozgová príhoda, infarkt myokardu, cukrovka, žalúdočné vredy, dvanástnikové vredy, artérioskleróza, hepatitída, cirhóza pečene, cerebrálna trombóza atď., vyskytujú sa respiračné symptómy ako pľúcny emfyzém a chronická bronchitída.

Okrem toho fajčenie zvyšuje riziko všetkých druhov chorôb ako je osteoporóza, znížená imunita, starnutie, periodontálne ochorenie, znížená chuť a zápach a syndróm náhleho úmrtia dojčiat.

Ďalej sa pozrime na toxicitu cigariet. Existujú dva typy cigaretového dymu: hlavný prúd dymu, ktorý vyfukujú fajčiari a vedľajší prúd dymu vychádzajúci zo špičky nosa osoby, ktorá má cigaretu. Tento vedľajší dym je prekvapivý, pretože obsahuje asi dva až trikrát viac škodlivých látok ako hlavný dym. Pasívni fajčiari budú vdychovať značné množstvo nikotínu, dechtu a oxidu uhoľnatého obsiahnutého v tomto bočnom prúde dymu.

Cigaretový dym obsahuje asi 4 000 chemikálií vrátane viac ako 200 škodlivých látok. Existuje viac ako 50 druhov karcinogénov, ktoré vyvolávajú najväčšie obavy. Zo škodlivých látok sú pozoruhodné nikotín, decht a oxid uhoľnatý, ďalej arzén obsiahnutý v odpudzovačoch mravcov, acetón používaný ako odstraňovač laku, toluén používaný ako priemyselné rozpúšťadlo a kadmium používané v autobatériách.

Je v poriadku, že vláda a ľudia nechajú cigarety tak, ako sú, hoci obsahujú také škodlivé látky? Japan Tobacco je jediný špecializovaný výrobca, ktorý vyrába a predáva cigarety v Japonsku. V roku 2017 bol objem predaja domácich cigariet 590 miliárd jenov a prevádzkové výnosy 230 miliárd jenov. Predaje a zisky cigariet však v posledných rokoch plošne klesli. Myslím si že, že fajčenie má byť kontrolované štátom spolu so zákonom o kontrole stimulantov, zákonom o kontrole kanabisu, zákonom o ópiu a zákonom o kontrole narkotík a psychotropných látok. Štát musí potlačiť fajčenie ako drogu.

Rovnako ako v predchádzajúcom popise, zníženie chorôb spôsobených škodlivými účinkami cigariet môže výrazne znížiť národné zdravotné poistenie.

Problémom je primäť nadšencov fajčenia, ktorí v súčasnosti údajne tvoria asi 20% japonskej populácie, aby priznali, že fajčenie je rovnako škodlivé ako stimulanty.

Napríklad lehota na zníženie fajčiarov je stanovená na približne 10 rokov a počet fajčiarov sa má znížiť na 10% za päť rokov od roku 2018 do roku 2023 a napokon na 0% za päť rokov od roku 2023 do roku 2028. Fajčenie a predaj cigariet sú v Japonsku v prvom rade legálne a existuje aj tolerancia voči niektorým druhom tabaku. Preto vzhľadom na zdravie a šťastie ľudí musí vláda pristúpiť k zákazu výroby a predaja tabaku. Bez preháňania možno povedať, že Japan Tobacco, ktoré predá v zámorí cigarety v hodnote asi 1 bilión jenov, je ako „vrah“, ktorý každoročne zabíja zahraničných fajčiarov cigaretami. Mimochodom, úmrtnosť japonských fajčiarov je údajne 1,6-krát vyššia ako u nefajčiarov a u žien až 1,9-krát vyššia.

Rád by som spomenul fajčiarske vzťahy mojej rodiny, ktoré som tu spomenul na začiatku. Až do strednej školy som si myslel, že zápach cigariet so mnou nemá nič spoločné. Vtedy som ešte nevedel, že cigarety škodia, tak som bol len zvedavý, aké by to bolo zafajčiť si. Myslím, že som to skúsil predtým, ako som nastúpil na vysokú školu. Môj starší brat už pracoval a pred nástupom na univerzitu som ho navštívil aby som sa mu poďakoval a pozdravil ho. Vtedy brat vytiahol z vrecka škatuľku cigariet a povedal: „Prečo si neskúsiš zapáliť cigaretu ako spomienku na tvoj nástup na vysokú školu?“ V tom čase som o cigaretách nemal ani potuchy, tak som povedal: „No neviem, či je to dobrý nápad...“ a pokúsil som sa vrátiť škatuľku cigariet bratovi. Keby som ju bol dal úplne späť, nemusel by som sa najbližších 30 rokov označovať za fajčiara. Tá prvá škatuľka, ktorú som dostal od brata, mi zmenila život. Fajčil som 5-6 cigariet denne a pokračoval som vo fajčení 30 rokov. Moja mozgová príhoda, ktorú som prekonal pred tromi rokmi, bolo pravdepodobne alebo takmer určite, spôsobené touto „prácou“ môjho tela.

Chcem, aby sa čo najskôr vytvorilo Japonsko bez fajčenia. Musíme sa výrazne pričiniť o rozšírenie protifajčiarskej osvety. Mali by sme byť schopní nasledovať svet, ktorý sa usiluje o zdravie a šťastie ľudí.

07.09.2018

Prečo sa ľudia delia na rasy? Prečo sa líši farba pokožky a vlasov, tvar tváre a tela?

Ako dávno sa začali dejiny ľudstva? Hovorí sa, že archaickí ľudia sa objavili na Zemi asi pred 500 000 až 300 000 rokmi. Typickým človekom je neandertálec. Ďalej prichádzajú noví ľudia, ktorí sú v rovnakej skupine ako my, ktorých predstaviteľom je Homo sapiens, ktorý sa údajne objavil pravdepodobne pred 200 000 rokmi.

Prvé originály človeka vraj pochádzajú z afrického kontinentu a nazývajú sa černosi (negroidná rasa). Potom sa z afrického kontinentu rozšírili do rôznych častí Európy a sú to kaukazské rasy. Potom prešli do Ázie vrátane Japonska a stali sa takzvanou žltou (mongoloidnou) rasou.

Hovorí sa však, že príslušníci mongoloidnej rasy sa neoddelili od Kaukazanov, ale sa do Ázie dostali priamo z Afriky cez južnú stranu do juhovýchodnej Ázie, Mongolska, Číny a Japonska. Čo teda regióny ako Blízky východ, Irán a India? Ľudia v tomto regióne sú tiež geneticky súčasťou kaukazskej rasy ako vetva európskej kaukazskej rasy. Ako sa často hovorí lingvisticky, jedným príkladom je indoeurópska jazyková rodina. Aj v severnej Afrike, ako je Egypt a Etiópia, sú Arabi a existuje veľa zmiešaných rás s černochmi, ale geneticky sú klasifikovaní ako kaukazskí. Týmto spôsobom sa kaukazská rasa rozptýlila na dosť širokom území.

Podľa farby pleti a tvaru možno rasy všeobecne rozdeliť do troch kategórií: černoch, beloch a mongoloid. Ešte je jedna kategória a je to austrálsky región (Australo-Melanézia).

Najprv zvážme, že farba kože je iná. Od pradávna je život človeka vo veľkej miere ovplyvňovaný klímou a černosi majú v koži eumelanínové pigmenty (tzv. melanínové pigmenty), ktoré na horúcom africkom kontinente dobre absorbujú ultrafialové lúče obsiahnuté v slnečných lúčoch. Tento melanínový typ, ktorý sa vyskytuje u typických Afričanov, je čierny a pokiaľ ide o vlasy, je kučeravý. V melanínovom pigmente je však aj iný typ – feomelanín, ktorý má mnoho Európanov a niektorí sú blond. Pokožka týchto ľudí je biela a pri dlhšom vystavení slnku koža sčervenie, ale nesčernie. Toto je rozhodujúci rozdiel medzi eumelanínom a feomelanínom. Inými slovami, kaukazskí ľudia majú veľa feomelanínového pigmentu a ich pokožka je biela a ľudia mongoloidnej rasy majú v tele viac eumelanínového pigmentu a ich farba pleti je žltá. Tieto melanínové pigmenty zásadne ovplyvňujú farbu pokožky, farbu vlasov a pod.

Prečo teda máme viac feomelanínových pigmentov v Európe vo vyšších zemepisných šírkach a viac eumelanínu v Ázii?

Nie som si v tom istý, ale jedným z dôvodov je podľa mňa klíma a životné prostredie.

Zamyslíme sa nad rozdielom medzi tvárou kaukazskej a mongoloidnej rasy a tiež ako sa líši telo.

Kaukazská rasa Mongoloidná rasa

Tvár:

Dvojité viečka Jednovrstvové viečka

Nos:

Veľký celý nos Veľký nízky nos

Tvar tváre:

Rovný povrch, hlboké 3D vyhranenie Oválnejšia

Typ postavy:

Dlhé končatiny – vyvážený Dlhý trup a krátke nohy – nevyvážený

Výška:

Vysoká Nízka

Všeobecný rozdiel je opísaný vyššie. Kde a ako sa vyvinul rozdiel v tvári a tele medzi človekom kaukazskej a mongoloidnej rasy? Je tu zaujímavá legenda, že napríklad v staroveku bolo Japonsko veľmi chladné a pokryté snehom a ľadom a pretože vtedy ľudia vždy žmurkali pred silným žiarením, vyvinuli sa im úzke oči. Srandy bokom, rozdiel medzi nimi je tiež spôsobený nejakou mutáciou alebo životným prostredím a tiež zmenou klímy.

To isté možno povedať o prechode z negroidného na kaukazský a z negroidného na mongoloidný typ.

Ak budeme sledovať vývoj pred desiatkami alebo stovkami tisíc rokov, je isté, že počiatok ľudstva začal v Afrike. Podľa jednej štúdie majú niektorí Briti aj gény ľudí žijúcich v určitých častiach Afriky. Preto existuje názor, že je nevedecké robiť čiaru rozdielom vo farbe ľudskej pokožky alebo farby vlasov a tým rozdeliť rasu. Ľudia sú si rovní, ale je fakt, že niektoré etnické skupiny nedokázali držať krok so zmenami v ich životnom štýle v dôsledku zmien klímy a životného prostredia.

A je tiež zaujímavé rozmýšľať o tom, ako ľudia v dávnych dobách migrovali, keď neexistovali žiadne autá, lode ani lietadlá.

Keď o tom premýšľame, v dlhých dejinách večnosti sa my ľudské bytosti možno stále vyvíjame. Zem sa napríklad otepľuje a v dôsledku globálneho otepľovania sa bude farba ľudskej pokožky, tvar tváre a tela postupne meniť. Ale tieto zmeny budú známe o desaťtisíce alebo státisíce rokov.

23.10.2020

Život a smrť

Ľudské bytosti sú obklopené veľkým počtom ľudí, keď sa narodia a keď zomierajú a sú ľudia, ktorí oslavujú ich narodenie a smútia nad ich smrťou. Môže to byť extrémne zriedkavé, ale sú aj ľudia, ktorí nevedia o svojom pôvode a boria sa svojím životom sami. Navyše, ľudia obvinení z vraždy alebo lúpeže sa dožijú posledného dňa, ale skončia svoj život bez súcitu ľudí. Rád by som týchto ľudí nateraz vylúčil a hovoril o ľudskom živote a smrti.

Predpokladajme, že dĺžka ľudského života 80 rokov. Koľko ľudí stretneš a postaráš sa o nich za posledných 80 rokov od narodenia po smrť? Nakoľko môže byť človek užitočný alebo prospešný pre ostatných? Niektorí ľudia zomierajú mladí vo veku 20 a 30 rokov, zatiaľ čo iní zomierajú vo veku 40 a 50 rokov na vrchole svojho života. Existuje veľa možných príčin smrti, ale myslím si, že je to určitý druh osudu. Ak áno, odkiaľ pochádza osud a ako môžu ľudia ovplyvniť svoj osud? Niektorí ľudia vo veku 20 a 30 rokov dostanú rakovinu a zomrú, zatiaľ čo iní dostanú rakovinu vo veku 80 a 90 rokov. Podobne niektorí ľudia zomierajú pri autonehode v mladom veku, iní zas v starobe. Aj ľudia s veľkým talentom, ktorí ho vedia využiť na ceste životom, však bohužiaľ môžu odísť v mladom veku. Naopak, hoci tu nechcem diskriminovať ľudské bytosti, sú takí, ktorí žijú dlho, ale nie sú dobrí k ničomu.

Nemyslím si, že ľudia môžu žiť ďaleko od svojho osudu. Po narodení na tomto svete postupne dospievame, venujeme sa štúdiu a práci, ženíme a vydávame sa, máme deti a blížime sa k smrti, čo je neodkladné. Myslím si, že o osude človeka sa rozhoduje počas celého života. Môže potom človek zmeniť svoj osud? Myslím, že nemôže. Aby bolo jasné, od chvíle, keď sa narodí ľudská bytosť, bez ohľadu na to, akou cestou sa vydá, už muselo byť rozhodnuté o jeho konci. Ale nikto nevie dátum ani čas. Bez ohľadu na to, koľkokrát zažijete zlom vo svojom živote, konečná stanica človeka skončí na pevnom mieste, keď sa rozhodne podľa toho, či je skoro alebo neskoro. Všetci vieme, že život je pominuteľný.

Ako už bolo spomenuté vyššie, je otázne, s koľkými ľuďmi sa rozlúčite, keď prídete do konečnej stanice? Myslím, že na konci môjho života sa rád rozlúčim s čo najväčším počtom ľudí. Avšak aj malý pohreb len pre blízkych môže byť pre toho-ktorého človeka dobrým odchodom. Ide o to, akým životom žil a či prejavil úprimnú vďaku tým ľuďom, ktorí sa oňho počas života starali?

17.05.2018

Citliví na krásne veci, necitliví na škaredé: Japonská zlá nátura

Na školských súťažiach v kreslení na základných a stredných školách sme často maľovali krajinomaľby. Takmer vždy tam boli ťahané elektrické drôty a stĺpy. Myslel som si, že keďže sú tam v skutočnosti elektrické drôty a stĺpy, tak ak ich nenakreslím, nemôžem obrázok dokončiť.

Je to naozaj vtipné, keď si na to teraz spomeniem. Je to osobná záležitosť, ale vďaka štúdiu v zahraničí, práci v zahraničí a zámorským služobným cestám do rôznych krajín som videl nádhernú panorámu mnohých miest v cudzine bez elektrických drôtov alebo elektrických stĺpov. Najmä v porovnaní Japonska s terajšou Európou bola scenéria krajiny úplne opačná.

Raz som mal diskusiu s človekom v meste, v ktorom žijem, o týchto škaredých a úplne prekážajúcich drôtoch a stĺpoch. Tvrdil, že cesty v Japonsku sú také úzke, že dať vedenie pod zem je ťažké, ale uznal, že to nie je výhovorka, nakoľko aj v Japonsku sú už novšie štvrte s elektrickým vedením pod zemou. V európskych mestách aj na predmestiach je veľa úzkych ciest, avšak, aby som bol úprimný, nikdy som nevidel žiadne elektrické drôty ani žiaden stĺp. Panoráma hlavného mesta Tokia je krásna, pretože tam nevidíte toľké elektrické drôty a stĺpy, a to je niečo, čo priťahuje viac ľudí.

V rozvojových krajinách ako je Ázia a Afrika, určite možno vidieť elektrické drôty a stĺpy. Málokedy však vidím takú scenériu, keď oblohu doslova prekrývajú desiatky elektrických drôtov a každý z nich má ešte veľa vydutých prípojok, ako je to v Japonsku.

Zamyslíme sa trochu nad výhodami podzemných elektrických drôtov a inžinierskych stĺpov.

Po prvé, ovplyvňuje nás skrášľovanie krajiny. Samotne budovy nie sú tak upravene a čisté ako na Západe, ale atmosféra mesta môže byt oveľa krajšia bez elektrických drôtov a stĺpov.

Po druhé, úzke cesty by sa rozšírili a dokonca aj starší ľudia a deti by mohli chodiť voľnejšie a bezpečnejšie bez toho, aby narazili do stĺpov. Okrem toho sa zväčší šírka cesty, zníži sa počet kolízií medzi vozidlami a chodci budú môcť chodiť bezpečnejšie ako doteraz.

Po tretie, zakopaním káblov do zeme sa zvýši bezpečnosť napríklad pri silných búrkach, tajfúnoch alebo keď dôjde k požiaru, ktorý zničí zem. Odstránia sa havárie v dôsledku výpadkov elektriny a desaťtisíce a státisíce domácností neutrpia škody.

Po štvrté, zemné práce na elektrických drôtoch vyžadujú veľa práce a môžu výrazne prispieť k oživeniu ekonomiky.

Už je to dávno, čo som navštívil „Výstavnú historickú štvrť Bikan“ Okayama v meste Kurashiki. Sú tam postavene budovy v západnom štýle s tehlami a bielymi stenami a neboli tam žiadne elektrické drôty ani stĺpy, čo tejto časti dodávalo naozaj krásny vzhľad. Takto krásna je však iba historická štvrť Bikan a na iných miestach sú vo všeobecnosti všade elektrické drôty a stĺpy, koľko len chcete, rovnako ako tradičné japonské budovy. Je to do očí bijúci kontrast pri pohľade na budovy postavené v historickej štvrti Bikan v Kurashiki, ktoré boli postavené veľmi obyčajným spôsobom v západnom štýle, a na budovy postavené mimo tejto historickej štvrte, na vzhľade ktorých vôbec nezáleží.

Raz na túto tému so mnou žartoval jeden cudzinec. Ja som to však bral len ako polovičný žart. Skrátka, ten cudzinec povedal, že Japonci majú úzke oči, takže pri pohľade nahor veľmi dobre nevidia a tak často nechávajú špinavé veci tak, ako sú.

Tentokrát som to skúsil napísať so zameraním na elektrické drôty a inžinierske stĺpy, no väčšina Japoncov si to často ani nevšimne, sú to pre nich prirodzené veci. Je to naozaj trápne a úbohé, keď ako Japonec musím niečo takéto napísať.

15.11.2017

Čo som si myslel v Tomioka pradiarni

V júni 2014 bolo rozhodnuté zapísať pradiareň hodvábnych niti v meste Tomioka do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Bolo to úžasné, lebo sa zaujímam aj o budovy, ktoré boli zaradené do svetového dedičstva. Sledoval som veľké kroky predkov, ktorí asi pred 160 rokmi položili základy modernej industrializácie v Japonsku a začali s hodvábnym priemyslom. Veľmi ma to nadchlo a navštívil som tuto továreň na výrobu hodvábu.

Som ohromený veľkými úspechmi Hirobumi Ito, Shigenobu Okuma a hlavne Eiichi Shibusawa, o ktorom sa hovorí, že je otcom modernizácie v Japonsku, ktorí sa podieľali na založení tejto továrne na hodváb, a nemôžem opísať svoju vďačnosť ako Japonec.

Pri jej založení pred 160 rokmi ubehlo len päť-šesť rokov od konca éry samurajov. Aj keď sme doviezli navíjacie stroje z cudzej krajiny (Francúzsko) a predstavili technológiu, bolo to naozaj vďaka úžasnej energii a predvídavosti vládnych predstaviteľov éry Meidži, ktorí to dosiahli v tak krátkom čase a otvorili dvere modernej industrializácii.

Je faktom, že mnoho vynikajúcich ľudí zúfalo povstalo, aby sa oslobodili od historickej tragédie Japonska, ktoré bolo takmer 300 rokov uzavreté vonkajšiemu svetu.

Továreň, ktorá bola založená na navíjacej stanici a na sklade a chove priadky morušovej, je obrovská a pri továrni sú stále budovy francúzskych technických lídrov. Architektonický štýl budov je dokonalým spojením architektonických techník Japonska a Francúzska a zahŕňa potreby pre klímu Japonska a sú v dokonalej harmónii.

120 metrov dlhý navijak bol vtedy majstrovským dielom. Robotníčky, ktoré tam pracovali, sa tiež naučili navíjacie techniky a rozšírili ich do iných regiónov. V tomto zmysle nie je prehnané povedať, že tieto ženy Meidži tiež zohrali úlohu pri modernizácii Japonska. Pracovný režim robotníčok bol 7,5 hodiny denne, v nedeľu sa nepracovalo. Vzhľadom na všeobecné pracovné podmienky v tom čase je to pokročilé. Okrem toho nám sprievodca vysvetlil, že v objekte bolo inštalované aj odvodňovacie zariadenie, ktoré bolo v tom čase zriedkavé.

Tomioka Silk Mill v roku 1893 kúpila rodina Mitsui a v roku 1939 bola predaná spoločnosti Katakura Industries. Potom Katakura pokračovala v prevádzke až do zastavenia výroby v roku 1987. Potom sa Katakura pokúsil zachovať továreň napriek ročným nákladom na údržbu viac ako 100 miliónov jenov a v roku 2005 daroval všetky budovy Tomioka City. Príspevky spoločnosti Katakura Industries by sa mali vysoko hodnotiť a rozhodnutie zaregistrovať továreň ako lokalitu svetového dedičstva je výsledkom úsilia Katakura Industries.

Pri návšteve továrne na hodváb Tomioka som bol ponorený do závanu modernizácie Japonska počas reštaurovania Meidži a bol som hrdý na úspechy svojich predchodcov a vychádzal som z brány s veľkým uspokojením. Čo sa vám zrazu stalo, keď ste si užili toto historické dedičstvo a vystúpili za brány továrne?

Je to šokujúci pohľad na skutočne škaredé elektrické vedenie natiahnuté ako pavučina a skupina tyčí, ktoré ho podopierajú. Okolo prosperujúcej továrne na hodváb je toľko škaredých súkromných domov, medzi ktorými nie sú žiadne medzery a elektrické drôty a stĺpy inžinierskych sietí vyzerajú škaredo, akoby sa cez tieto medzery plazili.

Je dobre známe, že ulice Japonska sú pokryté elektrickými drôtmi a stĺpmi, ktoré všade ničia vzhľad krajiny a pôsobia naozaj odpudzujúcim dojmom. Táto hanebná japonská krajina je dobre známa po celom svete a hovorí sa, že v nevzhľadnosti krajín čo sa týka elektrických drôtov a inžinierskych stĺpov súťaží Japonsko o prvé a druhé miesto na svete.

Niektorí cudzinci, ktorí navštívili Japonsko, povedali, že mestá Japonska sú veľmi krásne, ale ak sa ma pýtate, kde to je? Nemyslím si, že som vďačný za kompliment. Táto časť bude podrobnejšie popísaná samostatne.

Nie je možné vytvoriť súladný obraz bez elektrických drôtov, stĺpov, reklamných nápisov a pod. aj s továrňou Tomioka, ktorá je zaradená do svetového dedičstva, aspoň v okolitej krajine?

Historické miesta a národné poklady sú samozrejme cenné samy osebe, ale aj okolitá krajina, ktorá ich obklopuje, podporuje celkový dojem pre ľudí, ktorí ich navštívia po prvýkrát. Historické hodnoty tu ožívajú.

Napríklad hora Fuji, ktorá je zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva, vyniká krásou okolia už pod ňou.

Bez ohľadu na to, aké chutné je jedlo, jeho úžasnú chuť si môžeme uvedomiť len vtedy, keď sa podáva v krásnom riade. Ak sa podáva v negustióznom riade, jeho lahodnosť sa zníži na polovicu.

Vzťah medzi továrňou na hodváb Tomioka a okolitou krajinou je úplne rovnaký.

Aby som bol úprimný, keď som vyšiel z brány továrne na hodváb a videl som špinavé domy a scenériu okolitého mesta, pochyboval som, že ako mohlo byt toto miesto zapísane do zoznamu svetového dedičstva.

Po dôkladnej prehliadke továrne Tomioka a opíjaný romantikou moderného Japonska mi hneď po opustení brány udreli do očí vyššie spomenuté veci a popravde, pocítil som nevoľnosť.

Myslím, že nie som jediný, kto je takto šokovaný. Zlepší sa japonský koncept estetiky za desaťročia, či dokonca stovky rokov?

Moja láska k vlasti je mimoriadne silná. Preto ma veľmi znepokojuje neúspešná situácia v Japonsku, ktorá bez ohľadu na tento prípad prekvitá v mnohých oblastiach.

20.07.2017

Cesta na Okinawu

V novembri 2018 som prvýkrát po asi 10 rokoch cestoval s manželkou na Okinawu. Pri cestovaní výletnou loďou v júli tohto roku ako jeden z prístavov bola plánovaná Okinawa, ale pretože prístav na Okinawe bol v tom čase uzavretý kvôli tajfúnu, naplánovali sme si sem ďalšiu cestu. Vďaka tomuto sme mohli ostrov obísť pomalšie, ako keď by to bolo v rámci výletu loďou. Bol to naozaj dobrý výlet aj vďaka našim dobrým priateľom, ktorí sa na Okinawu presťahovali asi pred 3 rokmi. Stali sa našimi sprievodcami a povozili nás autom po mnohých miestach.

Keď už hovoríme o Okinawe, prvé, čo vám napadne, je azúrové more. Sýtomodrú farbu je vidieť všade. Tiež dôvod, prečo more vyzerá bledo, sú rozptýlené koraly a kombinácia nádherného mora a koralov je neopísateľná. Práve toto more vás srdečne privíta, keď prídete na Okinawu. Pohľad na toto more pripomína ľudí z Okinawy, ktorí prežili pokojné aj krušné časy od dávnych čias pred stovkami rokov aj desaťročiami.

Takáto elegantná Okinawa sa v druhej svetovej vojne náhle úplne zmenila. Na Okinawe bol veliteľ Ushijima (generálporučík) a jeho 32. armáda pozostávajúca z 86 000 vojakov. Na druhej strane, počet amerických vojakov bol asi 550 000 a v skutočnosti sa hovorí, že Spojené štáty mali viac ako 10-násobný rozdiel síl oproti Japonsku. Na druhej strane, počet úmrtí bol 12 500 na strane USA a 188 000 na japonskej strane, čo je 15-násobok tohto počtu. Z celkového počtu obetí v Japonsku je 94 000 na Okinawe. Populácia Okinawčanov v tom čase bola asi 122 000 a hovorí sa, že každý štvrtý človek v prefektúre zomrel.

Urputný boj na Okinawe trval asi tri mesiace od apríla do júna 1945 a ku koncu dopadali granáty ako kvapky dažďa. Nakoniec bola Okinawa úplne opustená.

Kto by bol veril, že Okinawa, ktorá bola taká tichá a pokojná, sa o pár rokov neskôr stane bojiskom medzi Japonskom a Spojenými štátmi a skončí takým otrasným koncom?

Pri ceste z auta pozorujeme okolie a vidíme množstvo veľkých amerických vojenských základní, ktoré všetky stoja na ekologicky chránenom mieste. Jedným z nich je miesto, kde sa dá vidieť krásne more a oni si tu budujú základňu. Na veľkom trávniku pri základni vojaci hrajú futbal. Po pohľade na americkú vojenskú základňu môžeme vidieť malé a chudobné okinawské obydlia stojace pozdĺž cesty tesne blízko seba. Takýto obraz je možné vidieť nielen na Okinawe, ale všade po Japonsku. Keď porovnáme bežné chudobné japonské obydlia v blízkosti americkej budovy vo vnútri aj mimo americkej vojenskej základne, viditeľne sa ukáže veľký rozdiel medzi bohatými a chudobnými v Japonsku a Spojených štátoch. Americké obydlia sú aj v Japonsku podstatne väčšie a priestrannejšie ako domáce japonské.

Po druhej svetovej vojne mnoho Okinawčanov nemohlo nič robiť, keď ich domy a pozemky boli skonfiškované vedením americkej armády. V súčasnosti 70% všetkých amerických vojenských základní v Japonsku je na Okinawe.

Keď som požiadal svojho priateľa, aby zašiel ešte ďalej, uvideli sme krásny malý ostrov ďaleko od pobrežia. Uprostred ostrova bol les pokrytý zeleňou a bol to veľmi pekný ostrov, na ktorom sa oči kochali pekným výhľadom na pobrežie. Svojmu priateľovi som poznamenal: „Okinawa má veľa takýchto ostrovov s nádhernou scenériou.“ Priateľ mi na to odpovedal: „Toto je ostrov používaný americkými vojakmi na nácvik pristávania a široká verejnosť má zakázané ostrov používať.“ Bol som ako omráčený a nemohol som zatvoriť ústa. Okinawa je územie Japonska, ale všetko je pod kontrolou americkej armády. Snažil som sa čo najlepšie ubrániť slzám.

Nakoniec sme sa dostali blízko miesta rekultivačných prác v Henoku, mieste, kde som sa chcel zastaviť pri ceste na Okinawu. Toto je miesto protestov proti japonskej vláde a Spojeným štátom. V Henoko zasypaním mora budujú nove miesto na premiestnenie základne Futenma. Ale výstavbou základne v Henoko sa azúrovo čisté more navždy stratí. Neďaleko vstupnej brány základne Henoko sa stále zhromažďuje asi 100 demonštrantov. Asi polovica účelu mojej cesty na Okinawu bola predniesť prejav na tomto protestnom zhromaždení Okinawčanov a mnohých Japoncov. Povedal som tam: „Občania Okinawy vydržali rozširovanie základni po vojne, prekonali mnohé útrapy. Už nie sú potrebné žiadne, tobôž nie nové základne. Musíme eliminovať cudzie (americké) základne.“ Kedy to japonskí a americkí vládni predstavitelia pochopia, že „základňa v Henoko navždy zničí krásne more“?

V minulosti som napísal protestný list guvernérovi mesta Nakaime, starostovi mesta Nago a guvernérovi mesta Onaga ohľadom „Plánu premiestnenia základne Futenma“.

Chcel by som sa zamyslieť nad tým, ako by sa mala Okinawa vyvíjať v budúcnosti. Meno „mesto so základnou“ zmizne a cela Okinawa sa premení na veľkú rekreačnú oblasť, kde sa donekonečna rozprestierajú iba pláže a kopce. Na takéto miesta bude prichádzať veľa turistov, ktorí sem prídu relaxovať, vychutnať si najlepšie jedlo, hry, akcie, hudbu a pamiatky na Okinawe. Napríklad si tu ľudia budú užívať morské športy, morský prieskum, jaskyne, bicyklovanie v príjemnom morskom vánku a akvárium s rybami, ktoré možno vidieť iba na Okinawe. Chcel by som veriť, že tento morský turizmus pritiahne nielen Japoncov, ale aj Áziu, Ameriku, Európu a Blízky východ.

Okinawa je tiež obchodným centrom a mohla by byť distribučným centrom s krajinami ako Čína, Taiwan, Hongkong, Filipíny, Vietnam a Rusko.

Tento výlet mi veľmi skomplikoval moje cítenie. Keby tento dlhý drôtený plot základne, ktorú som videl pozdĺž cesty, zmizol, rád by som na jeho mieste videl hotelový rezort.

Videli sme tiež mladý pár, ktorý tu mal svadbu. Vyzerali veľmi šťastní a bola to pekná svadba. Okinawčania žili celých 73 rokov po vojne ovplyvnení zúfalým problémom základne. Dúfam, že budú pokračovať a napredovať smerom do budúcnosti, aby sa stali šťastnými a energickými občanmi Okinawy.

31.12.2018

Historické pozadie a problémy v Európe

Prečo EÚ nepomáha Taliansku pri rýchlom šírení infekcie koronavírusom

Približne od marca 2020 sa počet ľudí nakazených novým koronavírusom začal v Taliansku postupne zvyšovať a po 20. marci sa stal druhým najväčším po prepuknutí pandémie v Číne a so 6 000 úmrtiami sa Taliansko stalo jednotkou v Európe.

Francúzsko, Nemecko a Španielsko ešte ani v marci nemali veľmi vysoké čísla nákazy, ale mimoriadne zle na tom bolo len Taliansko, najmä Lombardia na severe. Prečo bola talianska Lombardia najskôr nakazenou častou v Európe? Jednou z možností je, že pred niekoľkými rokmi si Číňania urobili z tejto oblasti akoby základňu pre svoje podnikania v Európe a zdá sa, že prišli z Wu-chanu, kde vírus vypukol. Na druhej strane je možnosť, že taliansky zdravotný systém je najhorší v Európe a počet lekárov je vraj najnižší na jednotku populácie. Lekári a sestry tu v Taliansku volajú o pomoc v lekárskej oblasti, sú dosť unavení a je tu nedostatok respirátorov, lekárskeho vybavenia a iných liečebných nástrojov, ako sú masky.

Prečo vlastne Číňania prišli do Talianska? Okolo roku 1990 sa Číňania začali zhromažďovať v kožiarskom priemysle v Toskánsku a ich počet sa postupne zvyšoval. Potom sa rozrástol pletený priemysel, prišli ďalší čínski manažéri a textilná továreň sa presťahovala do Prata. Taliansko sa tak stalo pre Číňanov nenahraditeľnou krajinou a práve čínsky Jeden pás, jedna cesta ho urobil rozhodujúcim. Taliansko podpísalo memorandum o porozumení pre iniciatívu Jeden pás, jedna cesta s Čínou po prvý raz v rámci G7 v roku 2019. Ide o moderný koncept ekonomickej zóny Hodvábnej cesty.

Ku koncu apríla 2020 bol v Európe počet infikovaných ľudí rovnaký ako v Taliansku tiež v Španielsku, Francúzsku a počet infikovaných ľudí bol v Španielsku viac ako 220 000, v Taliansku viac ako 190 000, vo Francúzsku viac ako 160 000. Počty úmrtí boli veľmi podobné vo všetkých troch krajinách, bolo ich niečo vyše 20 000.

Okolo konca marca však bol počet nakazených ľudí a úmrtí v Taliansku zďaleka najvyšší v Európe a žiadna krajina v Európe sa nepokúsila osloviť Taliansko, aby mu pomohlo.

Medzitým Taliansko ako prvá oslovila Čína, ktorá tam vyslala tím odborníkov na kontrolu infekčných chorôb a poslala tiež lekárske vybavenie, ako sú masky a respirátory. Treba povedať, že priazeň Číny je úzko spätá s už spomínaným projektom Jeden pás, jedna cesta.

Prečo EÚ neoslovila Taliansko? Nebolo by to také zlé, keby Taliansku hneď na začiatku pomohli krajiny EÚ, tým by sa EÚ zjednotila v boji s novým koronavírusom a zvýšil by sa zmysel pre solidaritu.

Čo je teda vlastne EÚ? Najzákladnejšou vecou v EÚ je sloboda pohybu osôb a tovaru cez hranice. Keď sa však infekcia v Taliansku rozšírila, krajiny EÚ sprísnili hraničné kontroly a lekárska podpora stagnovala. Očakávali sa tzv. koronové dlhopisy vydané v celej Európe, ktoré by podporili Taliansko, Španielsko, Francúzsko atď., ale ostro sa proti nim postavili Nemecko a Holandsko s tým, že povedú k uvoľneniu fiškálnej disciplíny. Dá sa povedať, že Taliansku tento konflikt medzi severom a juhom Európy vážne ublížil.

Inými slovami, dá sa povedať, že EÚ nie je taká súdržná, aby jej záležalo na ľudských životoch. Keďže však ide o prvý prípad nového koronavírusu, neviem, čo sa stane v budúcnosti.

Je tu ďalšia krajina, ktorá čakala na nestabilitu EÚ voči Taliansku. Je to Rusko. Po ruskej anexii Krymu v roku 2014 sa NATO voči Rusku sprísňuje. Možno preto, že Rusko sa chce tohto napätia zbaviť, považuje to za skvelú príležitosť osloviť Taliansko, člena EÚ. Do Talianska bolo okamžite vyslaných asi 100 ruských vojenských expertov a lekárov, ktorí tam na postihnutých miestach aktívne postrekovali zariadenia dezinfekčnými prostriedkami.

A zdá sa, že ďalším účelom bolo zozbierať dôležité informácie, ktoré mohli ruskí špecialisti získať interakciou s pacientmi, teda vzorky pre vývoj vakcín. Pomoc Ruska tu nie je zo žiadneho hľadiska priamočiara a keďže ide o Rusko, zdá sa, že za pomocou je politický obchod. Solidarita EÚ sa tu veľmi neprejavila a môže sa zdať, že to naozaj bola dobrá príležitosť pre Rusko.

Vráťme sa k novému koronavírusu. Aj keď sa to trochu odchyľuje od tohto názvu, rád by som hovoril o pôvode nového koronavírusu. Americký prezident Trump a minister zahraničných vecí Pompeo povedali, že za pandémiu nového koronavírusu je plne zodpovedná Čína. Znamená to, že Čína by mala prevziať a nahradiť škody, ktoré utrpel celý svet, teda úmrtia, ekonomické, sociálne, zdravotné a iné škody. Spojené štáty americké sa na to začali pripravovať. Šéfredaktor veľkých nemeckých novín povedal: Nemecko už v dôsledku tohto nového koronavírusu utrpelo škody v cestovnom ruchu, leteckom priemysle, malých a stredných podnikoch, filmovom priemysle a v mnohých ďalších oblastiach a už konkrétne vyčíslilo sumu, a to celkovo asi 165 miliárd dolárov. Dátum tejto žiadosti je 15. apríl 2020 a je predpoklad, že sa časom bude zvyšovať stále viac. Po Spojených štátoch a Nemecku žiada odškodné aj Francúzsko. Prezident Trump niekedy hovorí čudné veci, ale rozhodne ho podporujem, čo sa týka tejto koróny.

Prototyp nového koronavírusu sa prvýkrát objavil vo Wu-chane v Číne, kde je čínsky výskumný ústav vírusov. Mám podozrenie, že nový koronavírus sa zrodil aj v tomto vírusovom laboratóriu. Doteraz som toto písal z môjho osobného pohľadu, tak mi to prosím odpustite. Vírusové laboratórium môže mať akúkoľvek štruktúru a proces, preto sa naň prosím dôkladne pozrite.

Vo vírusovom laboratóriu sa nový koronavírus mohol zmeniť z netopierieho na ľudský vírus. Nezdá sa, že by išlo o geneticky upravený alebo umelo vytvorený vírus, ako sa často hovorí. Vírus, ktorý tu vznikol, mohol nejakým spôsobom uniknúť von. Preto nie je zámerne roztrúsený vonku. Na druhej strane sa zdá, že ľuďom zapojeným do štúdie to veľmi nevadilo, keďže vírus má takú silnú infekčnosť, že sa z Číny šíri všetkými smermi ako mihnutím oka do Ameriky, Ázie a ďalších krajín. Ľudia, ktorí mali v zime vatru na záhrade, si mysleli, že dom nikdy nezhorí, ale zdá sa, že malá neopatrnosť zmenila domy na ohnivé more.

Ďalej je tu možnosť prepuknutia pandémie na trhu s morskými plodmi. Asi pred mesiacom som videl na internete video, kde Číňan pil pivo s grilovaným netopierom ako občerstvenie, ale nie je jasné, či ide o trh s morskými plodmi. Svet je široký, ale len Číňania jedia netopiere. Radi jedia aj živé myši! Keď som ich videl konzumovať takéto veci, som presvedčený, že Číňania sú zdrojom nového koronavírusu. Neviem, či nový koronavírus pochádza z Wuhanského inštitútu, ale myslím si, že zdroj je istý z Číny a Wu-chanu.

Spojené štáty, Nemecko, Francúzsko atď. si začali nárokovať škody spôsobené novým koronavírusom, ale prečo nie Japonsko? Čína má veľmi dôležité informácie o novom koronavíruse a neposiela ich žiadnej krajine. Preto je počet ľudí infikovaných a usmrtených novým koronavírusom podstatne nižší ako v Spojených štátoch, vo Veľkej Británii, Španielsku, Taliansku a Francúzsku. Aj keď pochádza z Číny, a počet infikovaných ľudí je približne 84 000, počet obetí zostáva približne 4 600.

V tomto kľúčovom čase, keď Čína vyslala nový koronavírus, je potrebné podniknúť kroky z celého sveta, aby sme identifikovali všetky chyby Číny a Čína čestne priznala svoje zlyhanie. Japonsko musí mať na pamäti, že koreň tragédie nového koronavírusu, ktorý sa môže ale nemusí stať raz za stovky rokov, leží v Číne.

Potrebné sú testy PCR, identifikovať infikovaných ľudí, izolácia, ventilátory, masky, vyhlásenia núdzového stavu, lockdown, lieky, vakcíny atď., ale dôležitá je aj predchádzajúca fáza, vypátrať dôvod, prečo vznikol tento nový koronavírus. Ak neodhalíme pôvod vírusu, ktorý je iný ako predošlé, tak sa problém nevyrieši. Väčšina týchto informácií je v Číne. Teraz je na čase, aby sa medzinárodné spoločenstvo spojilo, aby vstúpilo do Wuhanského inštitútu v Číne a získalo všetky informácie, ktoré Čína má pre nový koronavírus, aby sa to vyriešilo.

Mnoho ľudí na celom svete stále každý deň ochorie na nový koronavírus a veľa ľudí zomiera každý deň. Táto situácia môže trvať roky.

09.05.2020

Sila jazyka

Koľko jazykov je teraz v obehu v tomto svete? Hovorí sa o stovkách alebo dokonca tisíckach. Keďže jazyk predstavuje históriu krajiny a kultúru tejto krajiny, existujú slová, ktoré sú neoddeliteľné od rozvoja danej krajiny.

Angličtina je dnes zďaleka najvplyvnejšou silou na svete. V porovnaní portugalčina, španielčina, holandčina a dokonca aj francúzština majú menšiu oblasť použitia ako angličtina. Veľkým impulzom pre angličtinu bola priemyselná revolúcia, ktorá sa odohrala v 18. a 19. storočí. A opäť, kolonizácia sa začala už v časoch Španielska a Portugalska, ale nakoniec to bola kolonizácia veľkých mocností ako sú Spojené štáty, Kanada, Austrália, Južná Afrika a Nový Zéland, ktorá rozšírila angličtinu.

Ostatné krajiny India, Hong Kong, Singapur a niektoré z moderných afrických krajín majú rovnaký osud.

Čo robilo Japonsko v tomto čase, keď sa veľmoci takto rozšírili po svete?

Japonský systém, ktorý zaostával v 17. a 18. storočí, bude naďalej zaostávať.

Kolonizácia nie je dobrá vec, ale myslím si, že to bolo prirodzené vzhľadom na veľmoci vtedajšej Európy. Japonsko sa snažilo dobehnúť tieto veľmoci od druhej polovice 19. storočia, ale už bolo neskoro. Indonézia bola kolonizovaná Holandskom asi 300 rokov, krajiny Indočíny trpelo pod nadvládou Francúzska a Hongkong trpel asi 100 rokov pod Britániou.

Bolo to, ako keby Japonsko prišlo na miesto, kde Británia, Francúzsko, Holandsko a dokonca aj Nemecko už boli usadené a Japonsku sa už nič neušlo, akoby narazilo na vyrabovanú banku. Japonsko sa dočasne pridalo k všetkým kolonizátorom a kolonizácia Taiwanu a Južnej Kórey trvala 40 až 50 rokov, to je ale vzhľadom na dĺžku západných mocností nepodstatnejšie.

Takto boli všetky západné mocnosti obrátené proti nepriateľovi a bojovali aj v prvej polovici 20. storočia a aj keď robili všetko na uchovanie svojich kolónií, vôbec nemohli vyhrať. Tu môžeme vidieť slabosť Japonska, ktoré nemalo schopnosti vyštartovať v zámorí a dôvodom toho bola neskorá modernizácia, ktorá sa začala až v druhej polovici 19. storočia. Dokážem pochopiť, ako dobre boli premyslené koloniálne politiky realizované Britániou, Francúzskom a Holandskom.

Tu je potrebné dodať jednu dôležitú vec. Začiatkom 20. storočia Japonsko súperilo so západnými mocnosťami o kolónie na Filipínach, Indonézii, Malajzii, Indočíne, Číne atď., no nakoniec to viedlo k ich národnej nezávislosti. Ak by v Japonsku takéto hnutia neexistovali, je možné, že by k čiastočnej nezávislosti nedošlo.

Vráťme sa na začiatok. Koniec-koncov, angličtina sa mohla stať svetovým jazykom, keď Británia kolonizovala Severnú Ameriku. Severná Amerika bola geograficky požehnaná, sťahovala sa tam nová spoločnosť a etika, hlavne z Európy, ale aj z celého sveta, aby vytvorila novú krajinu.

Ďalej krajiny blízko Japonska ako Austrália a Nový Zélandu. Británia si dokonca podmanila aj územia na druhej strane zemegule. Keby sa Japonsko otvorilo skôr alebo nebolo izolované, Japonci by sa boli trochu zlepšili a stali by sa ako Portugalci dnes.

Britské kolónie boli v tom čase všade a keď sa na mape Afriky, Blízkeho východu, Indie, Indočíny, krajín juhovýchodnej Ázie, karibských krajín atď. namaľovali červenou farbou, skoro celá zemeguľa sa zmenila na červenú.

Raz mi jeden Angličan povedal, že nie si je istý, kde sú kolónie a kde nie. Sila jazyka, teda sila angličtiny, upevnila svoju pozíciu ako svetového jazyka v čase rozvoja Britského impéria.

03.06.2016

Chyba v „slobode slova“

Vo francúzskom týždenníku Charlie Hebdo v Paríži bolo zabitých viac ako 10 ľudí pri útoku islamských extrémistov. Dôvodom bolo, že týždenník zverejnil karikatúru, ktorá urážala islamského proroka Mohameda. Zdá sa, že tento príspevok bol opakovaný mnohokrát a nielen tentoraz militanti varovali Charlie Hebdo. Charlie však neprestal uverejňovať kontroverzné materiály, ani urážať iné strany a argumentoval tým, že satira je kategóriou slobody prejavu a slobody tlače.

Tu sa chcem spýtať. Čo je to „sloboda“? Čo je sloboda tlače? Chápu Francúzi, čo je skutočná sloboda?

Je slobodné jednostranne poukazovať nechuť Charlie Hebdo k druhej strane, urážať a ponižovať islamskú stranu, hoci týždenník nebol ponižovaný ani napadnutý? Ale aj v prostriedkoch satiry je samozrejme absolútne neprijateľné zasahovať proti urážkam vražedným násilím. Ak sa zamyslíme nad prípadmi, kde jedna strana uráža druhú stranu bez opodstatneného dôvodu alebo napríklad rasová diskriminácia, ktorá pretrváva stáročia najmä v Európe a Spojených štátoch, je logické, že sa čoraz viac objavujú nenávistné prejavy. Taktiež, šikanovanie v škole sa v súčasnosti stáva pre niektorých formou slobody a nadradenosti nad šikanovanými. Je to tiež „sloboda“, keď americká armáda môže slobodne zabiť množstvo nevinných civilistov vo vojne vo Vietname, vojne v Iraku atď.? To isté platí aj v druhej svetovej vojne.

Ľudské práva sú často obeťou dvojitého štandardu etiky.

Sloboda je univerzálna „sloboda“, ktorá chápe, rešpektuje a uznáva základné hodnoty ľudských bytostí žijúcich na zemi, akými sú ľudské práva, náboženstvo, život a kultúra. Navyše, sloboda nie je niečo, čo sa dá interpretovať a sfalšovať za priaznivých podmienok vlastnej krajiny a vlastných ľudí.

Opäť, neslobodno oplácať spôsobom, ktorý sa vymyká logike, nadmerným protiútokom, využívajúc ako ospravedlnenie zásah do slobody. Toto je rozšírený výklad pojmu „sloboda“ a je mimoriadne zavádzajúci.

Aj napriek tomu, že islamisti zavraždili novinárov Charlie Hebdo, editor povedal, že má ďalšiu karikatúru islamu, Mohameda. Aký malý, plytký a detinský je tento Francúz? Je to úplne rovnaké ako detská hádka na mieste pre dospelých. Kam sa podelo „tolerantné“ Francúzsko?

Je nebezpečné útočiť na satirické noviny len z jednej strany.

Je tiež mimoriadne dôležité zamyslieť sa nad pozadím dlhej histórie Európy a Blízkeho východu. Stručne povedané, Blízky východ bol využívaný ako kolónia pod Európou, najmä Francúzskom a Veľkou Britániou po skľučujúci počet rokov. Čo tieto krajiny priniesli krajinám a ľuďom na Blízkom východe? Zanechalo to nejakú výraznú stopu na zlepšení života či modernizácii obyvateľov Blízkeho východu? Pokiaľ viem, neviem nájsť žiadnu kladnú odpoveď. Nedá sa pochopiť, že v starej kolónii rany spôsobené v minulosti sa stali dlhodobými ranami pre ľudí na Blízkom východe?

Sloboda, rovnosť a bratstvo, ktoré priniesla Francúzska revolúcia v 18. storočí, by sa mali iste dopĺňať a dúfam, že to nebude len „zlomená sloboda“ alebo „skreslená sloboda“.

Tiež dúfam, že Socha slobody v Spojených štátoch sa nestane sochou slobody naplnenou márnosťou.

18.01.2015

Poľsko vyvoláva súcit

Keď počujete Poľsko, vyvoláva to akýsi smútok, ktorý sa dotýka ľudských sŕdc. Aké tragické bolo Poľsko v modernej dobe? Inými slovami, bolo vtesnané medzi mocnú krajinu Rusko a na západe Nemecko a dočasne zmizlo z tejto zeme. Keď som sa o tomto učil na hodine spoločenských vied na mojej škole, určite som chcel navštíviť Poľsko, ak by som mal možnosť.

Prvýkrát som išiel do Poľska v roku 1975, keď som bol postgraduálnym študentom na Slovenskom technickom inštitúte v Československu. Päť až šesť hodín vlakom zo Slovenska, som navštívil Osvienčim v južnom Poľsku, židovský bitúnok. Potom som išiel do prístavného mesta Gdansk v severnom Poľsku, rodiska nezávislej samosprávnej odborovej „solidarity“. Potom v roku 1996 vo Varšave som chcel vidieť, ako všetci prežili politické nepokoje v roku 1989. Nakoniec tento rok, pri mojej tretej návšteve Poľska v lete 2017, ma zaujalo pozrieť sa bližšie na Osvienčim a Varšavu a zistiť, ako demokratizácia zapustila korene v poľskej spoločnosti.

Najprv som znovu navštívil Osvienčim, kde som opäť videl tie hrôzy, ktoré sa tam udiali. Mohol som si predstaviť tento proces masových vrážd podľa vystavených pozostatkoch ako topánky, vlasy, oblečenie, zubné protézy atď. Väčšinou tu umierali Židia, ale sú medzi nimi aj nežidovskí Poliaci a iné národnosti. Tento rok, asi 42 rokov po tom, čo som toto prvýkrát videl, sa Osvienčim, ktorý som videl v roku 2017, až tak veľmi nezmenil. Návštevníci boli zo všetkých vekových kategórií a zaujalo ma najmä to, že tam bolo oveľa viac mladších ľudí ako predtým. Návštevníci sú nielen Poliaci, ale z celého sveta a som ohromený silným postojom zachovať meno Auschwitz pre potomkov aj po desaťročiach.

Druhou návštevou bol Gdansk a Varšava. Lech Walesa je prvá vec, ktorá vám napadne, keď sa povie Gdansk. Bol elektrikárom v Gdanských lodeniciach, okolo 70-tych rokov, keď začal s vládou protikomunistické hnutia, ale v tom čase bolo Poľsko ešte čestným študentom v komunistickej spoločnosti. Walesa bol zvolený za predsedu solidarity v roku 1980 a hovorí sa, že k tejto solidarite sa pripojilo 10 miliónov pracovníkov. Poľsko má celkovo 38 miliónov obyvateľov. Pre Walesu však došlo k nešťastiu. Od roku 1981 bol približne na rok v domácom väzení, od roku 1982 do roku 1983 na základe stanného práva stanoveného vtedajším generálnym tajomníkom komunistickej strany Jaruzelskim. Po zrušení zatknutia sa opäť dostal do čela Solidarity a pristúpil k okrúhlemu stolu medzi Zjednotenou robotníckou stranou a Solidaritou.

Keď Brežnev, sovietsky generálny tajomník komunistickej strany, zomrel, nahradil ho Gorbačovom a perestrojka (reforma a otvorenie), ktorá sa začala v roku 1985, urobila skok vpred v demokratizačnom hnutí vedenom Walesom.

V roku 1989 sa konali slobodné voľby, zmenila sa stalinistická ústava a Walesa bol napokon referendom zavedeným v roku 1990 zvolený za prezidenta a začalo sa nové Poľsko. Ale je tu ešte jedna vec, ktorú by som rád dodal. Išlo o haváriu jadrovej elektrárne v roku 1986 v Černobyle na Ukrajine, nie veľmi vzdialenej od Poľska. Nehoda spôsobila, že Sovietsky zväz stratil kontrolu nad niektorými satelitnými štátmi, vojenskými aj nevojenskými. Nesmieme zabudnúť ani na túto nehodu.

Tu treba spomenúť demokratizáciu, ktorá prebiehala vo východnej Európe. Chcel by som sa tiež trochu zmieniť o demokratizácii strednej Európy, pokiaľ ide o tri krajiny Maďarsko, Česko-Slovensko a Poľsko.

Maďarská revolúcia

V roku 1956 hnutie inšpirujúce občanov v Budapešti za liberalizáciu prejavu študentov, robotníkov a novinárov. V roku 1953, po Stalinovej smrti ľudia kritizovali stalinizmus v rámci Maďarskej strany pracujúcich. Nakoniec ich potlačila okupácia sovietskymi vojskami, počet obetí bol vyše 5 000 ale 250 000 sa stalo utečencami a utieklo z krajiny. A nepochybne to viedlo k neskoršiemu kolapsu československej Pražskej jari – solidarity s Poľskom, hranici medzi Maďarskom a Rakúskom a Berlínskeho múru.

Pražská jar

Generálny tajomník Komunistickej strany Československa Dubček sa v roku 1968 pokúšal o novú formu socializmu, tzv. „socializmus s ľudskou tvárou“ a vyhlásil novú platformu. Zavádzal nový model socializmu:

1. Úprava centralizovanej koncentrácie moci na jednu stranu

2. Rehabilitácia obetí očisty

3. Ekonomické reformy, ako je rozšírenie zodpovedného podnikania a zavedenie trhových funkcií

4. Liberalizácia slobody prejavu a umeleckých aktivít

5. Udržiavanie vzťahov so Sovietskym zväzom a posilňovanie ekonomických vzťahov so Západom

Toto boli hlavné body, no hoci tento obsah nevybočuje zo socializmu, Varšavská zmluva, vedená Sovietskym zväzom, ho pošliapala zo strachu, že to povedie ku kolapsu systému vedúcej úlohy komunistickej strany. Ale o 21 rokov neskôr Československo konečne vyhralo skutočný liberalizmus prostredníctvom Nežnej revolúcie.

Walesova nezávislá odborová organizácia Solidarita

V roku 1989 Walesa usporiadal slobodné voľby. Podrobnosti sú už uvedené vyššie, takže ich vynechám. V tom istom roku bola zlikvidovaná železná opona medzi Maďarskom a Rakúskom a zničený Berlínsky múr, ako keby to bolo dohodnuté.

Ako už bolo spomenuté vyššie, maďarská revolúcia, Pražská jar, Walesov Gdansk, Maďarsko / Rakúsko a Berlínsky múr sú udalosti, ktoré sa už viac ako 30 rokov odohrávali úplne jednotlivo, no tí, ktorí kritizovali komunistickú stranu a hľadali slobodu, v tom boli zajedno a bolo to niečo, čo sa ich navzájom hlboko dotýkalo.

Pri mojej tretej návšteve Poľska toto leto som si všimol, že pri návšteve Varšavy a Krakova, nech som sa pozrel kamkoľvek, nebolo vidieť, že by krajina bola v druhej svetovej vojne úplne v troskách. Vo Varšave sa hovorí, že každý kameň bol obnovený. Mesto je veľmi pekné, živé a je príjemné sa tam prechádzať.

Prvé, čo si pamätám, keď som prišiel do Varšavy, boli múzeá Chopina a pani Curie. Génius Chopin mal síce krátky život 1810-1849, no už odmalička miloval klavír a zdá sa, že jeho hudba navždy uchvátila ľudí a ich srdcia.

V roku 1903 bola pani Curie ocenená Nobelovou cenou za fyziku za skvelý objav rádioaktívnych prvkov polónia a rádia v uránovej rude so svojím francúzskym manželom Pierrom Curiem. Okrem toho v roku 1911 druhýkrát získala Nobelovu cenu za chémiu za prácu o separácii kovového rádia. Je samozrejmé, že tento veľký úspech prispel k rozvoju medicíny a celého ľudstva. Návštevy múzeí Chopina a pani Curie boli tiež príjemným zážitkom z tohto leta.

Vrátim sa ešte k začiatku tejto eseje. Ako už bolo spomenuté vyššie, mám zvláštny pocit, keď počujem meno Poľska. V Európe som okrem Slovenska trikrát navštívilo Poľsko a Grécko. V Maďarsku, Českej republike, na Slovensku, v Poľsku a vo východnom Nemecku mnohí ľudia pociťovali roky trpkosť utláčania sovietskou komunistickou spoločnosťou.

Po mojej tretej návšteve Poľska dúfam, že bude pokračovať v ceste liberalizácie a zvýši význam existencie Poľska. V budúcnosti bude medzi Japonskom a Poľskom viac bilaterálnych vzťahov. Svet na nich bude dohliadať.

03.11.2017

Japonci milujú sakury

Väčšina Japoncov si myslí, že jar prichádza každý rok, keď prichádza sezóna kvitnutia sakúr. Zhruba v tomto období sa končí chladné zimné obdobie a slnko postupne oslňuje. Nemyslím tým, že mám nejaké zvláštne pocity alebo výčitky z kvitnúcich sakúr. Keď však vidím rozkvitnuté sakury, neustále mi pripomínajú príchod každoročnej jari a predvádzajú mi krásny sezónny tanec. Napríklad, keď vidíte veľa rozkvitnutých sakúr visiacich ponad povrch vodnej priekopy okolo cisárskeho paláca, je to také krásne a dojímavé, niečo absolútne neuveriteľné. Okrem toho, keď uvidíte osvetlené rozkvitnuté sakury v noci, na rozdiel od dňa budete pravdepodobne vtiahnutí do sveta fantázie. Ružové kvety sakúr osvetlené reflektormi svietia v tme okolo nich jasnejšie a je to nádherne divadlo.

Sakury v noci sú nádherné iba v Japonsku a kvety ako ruže a tulipány v Európe a Spojených štátoch ľudia obdivujú iba počas dňa. Kedysi dávno som videl tulipány v parku Keukenhof v Holandsku, ale pocit oproti kvitnúcim sakurám bol iný. Keď som videl nádherne kvitnúť tulipány, cítil som medzi nimi a návštevníkmi určitú vzdialenosť. Čo sa týka sakúr, tak tu bezprostredne cítim ich blízkosť. Ľudia sa pod rozkvitnutými sakurami prechádzajú, môžu sa ich dotknúť napríklad pri fotografovaní, robia si pod nimi v parkoch pikniky a užívajú si s priateľmi spoločný pohľad na rozkvitnuté sakury. Keď vidím, ako kvety sakury začínajú opadávať a lupene mi lietajú po pleciach, cítim, že tieto kvety naozaj milujem. Pohľad na opadávajúce lupienky, ktoré pripomínajú biely sneh, je neopísateľne smutný, ale aj krásny.

Životnosť kvitnutia sakúr je však veľmi krátka a od úplného rozkvetu je to asi týždeň. Niekedy, ak je chladné počasie, môžu vydržať aj 10 dní, ale naopak, ak príde búrka tak opadajú skôr. Japonská meteorologická agentúra denne deklaruje, ako dlho bude trvať, kým púčiky sakúr začnú pučať a kvitnúť v Tokiu, ako postupujú kvitnúce sakury od juhu na sever Japonska podľa teplotných pasiem. Tiež sú dôležité informácie o svätyniach, ktoré sú obkolesene sakurami, pretože ich v tomto čase navštívi veľa turistov. Situáciu rozoberajú v hlavných správach a personál je veľmi nervózny a skúma stupeň rozkvetu. Je to asi vtipné a niečo také robí na svete asi len Japonsko. V tomto krátkom období od púčikov po opadanie lupienkov ich chcú Japonci vidieť a uchovať si spomienky do budúcej jari. Keďže doba kvitnutia je krátka, vyvoláva to v japonskej populácii úplne horúčkovitú vášeň k sakurám. Keby bola doba kvitnutia jeden mesiac alebo dva mesiace, tak by to nemuselo vyhovovať japonskej mentalite. Pre krátkosť času sa nadýchame príchodu jari a čakáme na ďalšiu novú sezónu. Každopádne mám pocit, že to, že Japonci dobre dodržiavajú čas v prevádzke vlakov, že sú pedantní na čas pri stretnutiach a že nekonfliktne žijú ich každodenným životom, má niečo spoločné s ich mentalitou, ktorá má niečo s trpezlivosťou čakania na rozkvitnutie sakúr... Mýlim sa?

Zmena ročných období je v Japonsku jasná, aj keď je zriedkavé, aby sa štyri ročné obdobia opakovali takmer identicky každý rok. Na jar kvitnú sakury, v lete sú letné festivaly, jeseň hrá zafarbeným lístím a v zime je krásna hra snehu. Ako môžu sakury na jar a jesenné lístie vyvolávať v Japoncoch také neopísateľne city požehnania prírody? Predtým, keď sme žili v zahraničí, jedna z vecí, ktoré mi z Japonska najviac chýbali, boli kvitnúce sakury. V Japonsku dochádza k početným zemetraseniam, tajfúnom, záplavám a prírodným katastrofám, ale myslím si, že práve preto je tento prírodný dar kvetov, ako sú sakury, ešte dôležitejší.

Keď sa vrátim k príbehu, kde som napísal, že nemám žiadne zvláštne city k sakurám... Čo som si však uvedomil v čase, keď som žil v zahraničí, je fakt, a nemôžem si pomôcť, ale cítim hlbokú lásku k japonským sakurám. S vekom sa tiež prelínajú sakury a mnohé spomienky a to umocňuje zážitok. Ak sa pozriete na veľa druhov kvetov, o ktorých sa všeobecne hovorí, že sú krásne, napr. ruže, tulipány, karafiáty, orchidey, margaréty, krasuľky, narcisy, cyklámen, azalky, slnečnice, kamélie, ľalie, slivky, hyacinty atď., no mne sa predsa najviac páčia sakury. Sakura je jednoduchá, no zároveň mi pripomína veľa vecí z minulosti.

09.04.2019

Kde je názov stanice? Japonské smutné reklamné povedomie

Keď som bol študent, strávil som dlhší čas v Shinshu, v prefektúre Nagano. V októbri 2020 som navštívil Matsumoto prvýkrát po 40 rokoch. Počas štúdia na Shinshu University som strávil jeden rok na oddelení univerzity v meste Matsumoto. Toto obdobie malo na mňa silný vplyv, pretože tu som začal študovať na univerzite, po ktorej som tak túžil. Po troch rokoch stredoškolského života, ktorý nebol veľmi zaujímavý, som sa tešil študovať na univerzite a prežiť dôležité štyri roky života s kamarátmi.

Samotné mesto Matsumoto nie je až také veľké, ale je to nádherné mesto ležiace v kotline obklopené Centrálnymi Alpami a Južnými Alpami s výhľadom na Japonské Alpy. Pohľad na mesto umocňuje hrad Matsumoto, národná pamiatka, a neďaleko neho sa nachádza múzeum bývalej školy Kaichi. Je to budova postavená v ére Meidži v pseudozápadnom štýle. Pre prefektúru Nagano, ktorá sa prebúdzala k vzdelávaniu od éry Edo až po éru Meidži, bolo 70% nákladov na výstavbu školy Kaichi pokrytých darmi od občanov. Nagano bolo v tom čase mesto, ktoré malo najviac nadšencov vzdelávania v Japonsku. Toto dokumentujú aj mnohé historické knihy vystavené v múzeu bývalej školy Kaichi.

Bol som veľmi šťastný, že som mohol študovať v Matsumoto, v meste, ktoré nie je veľké ani malé, ale vzhľadom na dôležitosť vzdelania bolo súčasťou reformy od obnovy Meidži až po súčasnosť. V porovnaní s tým, keď som tam študoval, sa súčasné mesto viac zmodernizovalo a nákupná štvrť bola vybudovaná tak, aby zákazníkom uľahčila prístup. Keď som sa zhlboka nadýchol s hradom Matsumoto za mojím chrbtom, pocítil som, akoby ma vzduch jemne hladil po tvári a pocítil som nevýslovnú nostalgiu.

S takýmto príjemným pocitom som kráčal smerom ku stanici JR (Japan Railway) v Matsumoto, ale keď som sa obzeral po okolí, chvíľu som nevedel zistiť, kde je názov stanice Matsumoto. Bolo to preto, že po celej budove stanice boli rozmiestnené veľké a malé billboardy a nakoniec som zistil, že písmená stanice Matsumoto sú extrémne malé, že sa v tej záplave reklám strácajú. Bolo ťažké nájsť meno stanice skryté medzi billboardami. [Meno stanice je ohraničené modrou čiarou.]

V noci svietia nápisy ešte jasnejšie, takže je ešte ťažšie rozoznať meno stanice. Nemalo by byť prípustné, aby propagácia firiem, staviteľov domov, novín, pubov atď. využívala budovy, ktoré vyzerajú ako ich vlastné, ale sú to fakticky verejné objekty.

Hneď som si spomenul na zahraničnú železnicu. Žil som v zahraničí asi 8 rokov, ale nikdy som nevidel ani nepočul o názve železničnej stanice tak stratenej v mnohých reklamách, najmä vo Veľkej Británii, Francúzsku a iných krajinách, ktorými som precestoval. Je to nehorázne od prednostu stanice, že je výhodnejšie prenajať najlepšiu časť staničnej budovy inej spoločnosti a uprednostniť reklamy pred menom samotnej stanice. Je veľmi pravdepodobné, že takýto osud má nielen stanica JR Matsumoto, ale aj ďalšie stanice JR a je ťažké vidieť ich názov. Ako som napísal v inej eseji, okrem takýchto mien staníc je taktiež na zaplakanie, nekonečná sieť elektrických drôtov a stĺpov, ktoré hyzdia pohľad na nádhernú japonskú oblohu. Ďalšia vec, ktorá ruší ráz krajiny, je nadmerné množstvo reklám, napríklad na nákupnej ulici je ťažké vydedukovať skutočný názov budovy. Keď to vidí cudzinec, ktorý prišiel obdivovať Japonsko, tak sa iste čuduje, kam sa podelo to krásne Japonsko. Je príliš veľa Japoncov, ktorí nevedia, že krása niečoho je naozaj krajšia v jednoduchosti a toľké reklamy, ktoré sú ako odpadky, tej krase nepridávajú. Asi je veľa Japoncov, ktorí nikdy neboli v zahraničí, a preto si toto ani neuvedomujú.

Keď sa vrátim k začiatku príbehu, mesto Matsumoto bolo pre mňa ako východiskový bod vzdelávania. Môj obraz pokojného Matsumota Shinshu zo študentských čias sa poškvrnil týmito škaredými billboardami. Pri spomienkach na štúdium mi zároveň razom ožije aj jednoduchosť mesta, ktoré som vtedy spoznal.

Možno si myslíte, že tento problém s reklamou na stanici Matsumoto nie je pre väčšinu ľudí veľký problém, ale nezabudnite, že niektorí ľudia ako ja to považujú za veľký a dôležitý problém. A ako už bolo spomenuté vyššie, dúfam, že to bude spojené s hnutím za zlepšenie dojmu krajiny atď., v čom je Japonsko stále pozadu.

13.12.2020

Ako vidím Britov

Briti alebo Angličania. Označenie Angličan sa zdá byť lepšie a cítiť v ňom hlbší význam ako len to, že opisuje historickú postavu. Angličania sú viac známi, takže toto je lepšie pomenovanie pri písaní eseje. Budem písať o rôznych Angličanoch. Ti ktorí sú tu spomenutí, sú všetci, s ktorými som sa osobne spoznal, stretol, hovoril alebo sme boli len predstavení počas 6 rokov nášho pobytu v Anglicku.

S prvým Angličanom som sa naozaj spoznal, keď som mal 44 rokov, keď som začal chodiť na dlhé služobne cesty. Dovtedy som ich poznal iba z televízie.

Jedným z veľkých problémov života v Anglicku sú krádeže. Bolo to raz, keď som pred služobnou cestou do USA odišiel do Londýna nakúpiť suveníry. Vošiel som do obchodného domu a dal som si tašku pri regáli pod nohy a stačilo len pár sekúnd neopatrnosti a taška mi zmizla spomedzi nôh. Rýchlosť bola obrovská a pravdepodobne ma ten zlodej sledoval od prvej chvíle, čo ma videl. Vďaka rýchlej práci polície v štádiu vyšetrovania sa taška neskôr našla, no hotovosť z nej bola odcudzená. V Japonsku to vidím len zriedka a mám pocit, že ma v Anglicku trochu zasvätili do tajomstva krádeží. Odvtedy som veci nosil pevne pri sebe a bol som ostražitejší. Uvedomil som si, že čo sa týka krádeží, situácia je úplne iná ako v Japonsku.

Dom, v ktorom sme bývali, bol veľký a aj pre štyroch rodinných príslušníkov tam bol dostatok miesta a prvýkrát v živote sme mali pocit, že si zadovážime psa. Keď som premýšľal, ako si psa zaobstarať, našiel som v novinách inzerát od majiteľa, ktorý predával zlatého retrívera. Zlatý retríver je inteligentný a priateľský pes a celá rodina chcela rozhodne zlatého retrívera. Hneď som majiteľovi zavolal a povedal mu, že by sme mali záujem o jedno šteniatko. Príbeh pokračoval normálne a začali sme hovoriť o tom, v ktorý deň a o koľkej si môžeme psíka vyzdvihnúť, keď sa ma nakoniec majiteľ spýtal, odkiaľ som. Povedal som, že z Japonska a zároveň som mu povedal o našich plánoch zostať v UK na dlhší čas. Len čo som však povedal, že sme japonská rodina, majiteľovi sa zrazu zmenil hlas a povedal, že tento obchod sa nekoná. Bol som veľmi prekvapený, až som ostal s otvorenými ústami. Na otázku prečo mi odpovedal, že hlavným dôvodom je to, že Japonci psov týrajú a nestarajú sa o nich dobre. Tento majiteľ bol ovplyvnený skreslenými informáciami o týraní psov v Japonsku. Je to možné v Číne alebo Južnej Kórei alebo v niektorých krajinách juhovýchodnej Ázie sa nájdu miesta, kde psov aj konzumujú, ale v Japonsku psi milujú. Tohto Angličana bolo ťažké presvedčiť, lebo veril mylným informáciám a tak sme si psíka museli hľadať inde.

Ďalší príbeh sa týka spoločnosti v práci. Často som sa v práci rozprával s Britmi o rôznych veciach, ale niekedy som si chcel pomaly pohovoriť o pracovných záležitostiach aj po pracovnom čase pri nejakom drinku, ako je to zvykom v Japonsku. Ale tam bola úplne iná situácia. Asi to bolo tým, že veľa ľudí dochádza do práce autom, ale existuje veľa spôsobov, napríklad vziať si taxík. Nikdy som sa pri pití alkoholu súkromne nerozprával s ľuďmi v technickom stredisku alebo vo výrobnom oddelení, okrem oficiálnych firemných akcií. Vo všeobecnosti sa hovorí, že nie je také ľahké spriateliť sa s Angličanmi. Aj keď som išiel do pubu, často som videl, ako veľa ľudí niekde v rohu osamote popíjalo. Inými slovami, v Japonsku je zvyk často chodiť piť s kolegami po práci a mimo úradu v uvoľnenej atmosfére prediskutovávať pracovne záležitosti. Niektorí ľudia takéto časté pitky ani v Japonsku neobľubujú a idú tam skôr nasilu, aby si nepokazili renomé, že sa vyhýbajú kolektívu a v súčasnej dobe aj mladšia generácia upúšťa od týchto praktik a radšej sa ponáhľajú po práci domov k rodine. Dá sa však povedať, že v britskej spoločnosti to tak nikdy nie je. Neprichádza do úvahy problémy, ktoré sa vyskytnú vo firme, vynášať von, nieto ešte si ich odniesť domov. Práca je jasne oddelená od firmy a domu a rodiny. A keby si zvyšok práce urobili zamestnanci doma a dokončili by ju skôr, určite by to neboli Briti. Prvýkrát som si uvedomil, že sa musím rozlúčiť s japonským spôsobom práce.

Vo firme bol môj kolega pán C, s ktorým som sa už lepšie poznal a sedel blízko mňa, tak som mu raz odovzdal kópiu nejakého dokladu tak, že som mu ju položil priamo na stôl. Toto však viedlo k nedorozumeniu, lebo on si tú kópiu na jeho stole nevšimol a zháňal sa po nej, čomu som zase nerozumel ja. Prišiel som na ďalšiu vec, ktorú robia Briti ináč. Aj keď kolega sedí vedľa mňa, nemôžem mu dať dokument priamo, ale treba ho vhodiť do vzdialeného tzv. distribučného boxu. Neviem, či je to jediná spoločnosť, ktorá má tento zvyk, alebo či Briti majú vo všeobecnosti tendenciu komplikovať veci. V Japonsku je úplne bežné a ľahké povedať „polož mi to na stôl“.

Po dlhých rokoch sme sa celkom zblížili s našimi susedmi naproti a často sme sa spolu bavili o našich domovoch. Pán a pani H boli k nám veľmi priateľskí a vždy nám radi poradili, keď sme si nevedeli pomôcť v lokálnych veciach. Už si presne nepamätám, koľko rokov sme tam žili, keď sme sa raz rozhodli s manželkou a deťmi odcestovať na dlhšie. Vtedy mi pán H povedal úplne prirodzeným tónom: „Nechajte, prosím, jeden kľúč, ja sa Vám o dom postarám.“ Odovzdávať kľúče susedom v Japonsku nie je bežné. Napokon, vzhľadom na dôveryhodnosť pána H a tiež potrebnú občasnú starostlivosť o dom, som si myslel, že bude lepšie odovzdať mu rezervný kľúč, a tak som urobil. Po návrate z výletu sme sa na tuto tému s nimi bavili a bolo nám jasné, že toto je tiež jedna zo stratégii proti vysokému počtu krádeží a vlámaní v britskej spoločnosti. Vždy je dobré dať kľúč dobrým známym, ktorí občas dom akože prevetrajú a zlodeji si myslia, že obyvatelia sú doma. To by však nemalo zmysel, pokiaľ by nešlo o obytnú štvrť vysokej triedy.

Bolo by skvelé, keby som mohol rozpoznať priamych potomkov Britského impéria cez Britov, ktorých som videl, ale nie je tam žiadny rozdiel v porovnaní s bežnými krajinami.

Británia v Britskom impériu teraz takmer úplne stratila svoj vplyv, ale Britské spoločenstvo stále žije. Má bratský vzťah s 53 krajinami, ktoré sú prepojené na Spojené kráľovstvo a má voľný federálny systém. Medzi väčšie krajiny patrí Kanada, Austrália, Nový Zéland a India a v 16 z 53 krajín vládne anglická kráľovná Alžbeta. Británia minulý rok vyhlásila svoje vystúpenie z EÚ, ale Konfederácia, ktorá udržiava priateľské vzťahy s toľkými krajinami, ale aj váha koloniálnej nadvlády, ktorá trvala 200-300 rokov, sa nemení. V tomto zmysle každý krok Anglicka ovplyvní celý svet. Aj keď to už nie je Britské impérium, stále má moc viesť Konfederáciu a je to najväčšia svetová mocnosť, aj keď v inom zmysle ako pred 100 rokmi.

Už si presne nepamätám, ale v pamäti mi zostalo vryté jedno stretnutie, keď som mal možnosť hovoriť s jednou staršou pani, vdovou. Manžel jej už zomrel a vtedy žila sama na dôchodku. Pokúsil som sa prehodiť s ňou zopár slov v nasledujúcom zmysle. „Je asi ťažké žiť luxusne s dôchodkom pre jednu osobu,“ na čo mi ona odpovedala: „Už dávno v minulosti som veľa investovala do afrických baní, takže si za tie peniaze žijem celkom dobrý život.“ Bol som z toho veľmi prekvapený. Po stovky rokov prúdili do Británie peniaze z celého sveta, dokonca aj neviditeľné. Pani, s ktorou som hovoril, bola príkladom doby Britského impéria a mnoho takýchto príbehov na celom svete je stále neukončených. Investície, bankovníctvo, poistenie, zmluvy atď. Britské impérium stále žije. Aby sme spoznali Britániu a Britské impérium hlbšie, musíme tam žiť dlhšie. Je tiež veľmi zaujímavé vedieť, ako sa počas koloniálnej éry vyberali výnimoční ľudia, prideľovali sa im posty, aby dokázali komunikovať s takou obrovskou cudzou krajinou. Odvtedy sa angličtina stala bežným jazykom a dá sa povedať, že sa stala hybnou silou plynulého presadzovania koloniálnej politiky. Myslím si, že prominentná sila Británie, dokonca aj teraz v Britskom spoločenstve, má vplyv na svet v každej oblasti. Stretnutia s Britmi/Angličanmi boli zaujímavé a obohatili ma rôznymi spôsobmi.

03.01.2018

Športy, ktoré majú pôvod v Británii: Zlatý vek Anglicka.

Ako už bolo spomenuté v inej eseji, v Anglicku som žil šesť rokov s celou mojou rodinou a spomienky, dobré aj zlé, sú s pribúdajúcimi rokmi stále intenzívnejšie a živšie. Je to už 23 rokov, čo som sa vrátil do Japonska, ale z nejakého dôvodu moje city k Británii prenikli do celého môjho tela. Zatiaľ som v eseji o Anglicku nespomenul žiadny šport, a preto by som sa teraz chcel venovať športu. Odhalí sa tým aj ďalší aspekt Británie a Britov.

Je toľko športov, ktoré v Anglicku vznikli, boli modernizované alebo tu boli stanovené pravidla.

1. Prvý je futbal, najznámejší a divácky asi najpopulárnejší šport na svete. Svetový pohár FIFA, ktorý sa koná každé štyri roky, je najslávnejší. Oficiálne vraj v polovici roku 1800 stanovila pravidla Británia, no dovtedy vraj už niekde vo svete niečo podobné bolo.

2. Ďalej je tenis. Tento bol tiež oficiálne organizovaný v polovici roku 1800 a turnaj vo Wimbledone je najslávnejší. Hovorí sa, že to urobili francúzski mnísi pred storočiami.

3. Potom rugby, čo je jednoznačne šport vytvorený Anglickom. Je to šport, ktorý sa hráva hlavne v chladnejších mesiacoch a pre divákov a televíznych divákov je vzrušujúce sledovať súperov, keď do seba narážajú mohutnými telami a vrhajú sa s loptou na súperovu pozíciu.

4. Okrem toho je tu golf, ktorý má pôvod je tiež v Anglicku a každoročne tu beží svetoznámy British Open, ktorý má históriu a autoritu, ale je dosť ťažké získať naň lístok.

5. Veľmi populárny je aj kriket, ktorý prišiel z Indie, kedysi britskej kolónie, ale pokiaľ ide o pravidlá a organizáciu, formalizovaný bol v Británii.

6. Existuje aj šport nazývaný pólo. V ňom sa jazdí na koni a lopta sa palicou hádže do nepriateľského územia ako vo futbale. Tento šport vznikol pôvodne v Iráne okolo 6. storočia pred Kristom, ale do Európy sa rozšíril a zmodernizoval vďaka Anglicku.

Vyššie uvedené športy vznikli hlavne v Spojenom kráľovstve a Briti tieto športy rozšírili alebo reformovali. Ďalším príkladom je regata. Veľké preteky sa konajú každé leto na Temži. Populárny je aj pozemný hokej na tráve. Posledná vec, o ktorej sa treba zmieniť, sú derby, čo sú konské dostihy a britské derby sú svetoznáme. Okrem týchto sú aj ďalšie športy, ktoré vznikli v Anglicku alebo súvisia s ním a nie ich je malo.

Spomedzi týchto športov sme sa s rodinou boli pozrieť na tenisový Wimbledon a pólo neďaleko Londýna. Jún vo Wimbledone bol naozaj pekný a príjemný a keď som sledoval zápasy hráčov, na vedľajších aj centrálnom kurte, zdalo sa, že sa hráči zapotili, keď sme ich videli zblízka.

Taktiež pri sledovaní hry pólo som cítil, že je to odvážna vec a je potrebné dobre manipulovať loptu kombináciu hráčov a koní. Bohužiaľ, v Japonsku pólo nie je možné vidieť. Doteraz veľmi ľutujem, že som nevyužil možnosť kúpiť ešte viac lístkov a ísť sa pozrieť na mnoho známych športov, kým sme žili v Anglicku.

Okrem vyššie spomínanej regaty, ktorá sa koná na Temži, sa všetky ostatné športy hrajú na mäkkej tráve. Zdá sa, že vzťah medzi anglickým ľudom a trávnikom nie je len cez tieto športy, ale trávniková tradícia sa datuje od 12. a 13. storočia. Trávnik sa začínal udomácňovať vo vyššej triede a postupne sa rozšíril do strednej a nižšej triedy. Týmto spôsobom sa anglický trávnik a šport spájajú všade v krajine. Neviem však, či sa líši typ trávnika v závislosti od formy športu, alebo sa trávnik kosí inak.

Trávnik pokrýval aj záhradu a dvor nášho domu v Anglicku a záhradník trávu pravidelne kosil motorovou kosačkou. Keď už hovoríme o kráse trávnika, nie je ničím výnimočným a bez preháňania možno povedať, že keď si po pokosení trávnika prinesiete pravítko a zmeriate kdekoľvek v záhrade výšku trávy, nie je chyba v kvalite kosenia rádovo do 1 milimetra. Tu stojí za zmienku spomienka, keď som sa išiel dať ostrihať do holičstva v meste. Holič ma ostrihal za necelých 10 minút a vlasová línia naľavo aj napravo bola nerovnaká, popadané vlasy kde-kade. Tu som si hneď spomenul na trávnik v našej záhrade. Povedal som si, že kosačka v záhrade bola lepšia v strihaní trávnika ako holič, ktorý strihal moje vlasy. Je to asi z polovice ironické, no z druhej polovice je to pravda. Doteraz bol každý trávnik krásne upravený a šesť rokov som nevidel divoko prerastenú trávu alebo len vyprahnutú pôdu bez trávnika.

Ešte sa vrátim k hlavnej téme. Británia je veľká krajina, keď vidíte, že futbal sa stal najviac presadzovaným športom nielen tu, ale aj na celom svete. Deti na vidieku každej krajiny kopú do lopty a hrajú futbal. Futbal bol najprv veľmi populárny hlavne v nižších anglických vrstvách, ale potom sa rozšíril do strednej triedy. Taktiež tenis, golf a derby často sledujú diváci zo strednej a vyššej triedy.

Keď sa pozrieme späť na britskú históriu, priemyselná revolúcia tam vypukla koncom 18. a začiatkom 19. storočia a koloniálna nadvláda začala práve v tomto období, čím sa vybudoval zlatý vek Britského impéria. V súlade s koloniálnou politikou Britského impéria, šport vytvoril podmienky pre ľudí venovať mu viac času. Inými slovami, trpezlivosť, sebaúcta a spolupráca, ktoré sa pestovali pri športe, mohli byť istým smerom podporou koloniálnej nadvlády Britského impéria. Vtedajšie koloniálne riadenie sveta si vyžadovalo značný počet ľudí a ľudia z formujúcej sa buržoáznej skupiny kolonizátorov si užívali šport či už sami alebo ako diváci.

Je tu posledná vec, o ktorej by som tu chcel napísať. Minulá britská koloniálna nadvláda pri kolonizácii v mnohých kolóniách robila hrozné veci. Po prvé, v Austrálii Briti po usídlení zabili státisíce domorodých obyvateľov. Ak neboli zabití, boli izolovaní od bielych. V Indii je tiež veľa príbehov o vraždení. Britský trojuholníkový obchod, ktorý predával indické ópium Číne, zarobil impériu obrovské bohatstvo. V predchádzajúcej prvej a druhej svetovej vojne bojovali Indovia proti nepriateľovi a účasťou v britskej armáde stratili viac ako milión ľudí. Existuje mnoho ďalších kolónií, kde je príbeh viac-menej rovnaký. Týmto spôsobom Británia ako prvá na svete prešla priemyselnou revolúciou a rozkvetom športu, z ktorého mali úžitok ľudia, no povesť krajiny bola vážne poškodená tvrdou koloniálnou nadvládou a zanechala stopu v histórii modernej Británie.

03.03.2021

Kolónie Britského impéria: Nekalá a šialená koloniálna vláda sa rozšírila po celom svete

Keď som bol v Anglicku, rozprával som sa s blízkym anglickým priateľom aj o britských kolóniách v minulosti. Vytiahol som z knižnice starú mapu, kde na vrchole britskej koloniálnej éry bola väčšina krajín a oblastí sveta na mape britskými kolóniami. Kolónie boli zafarbené červenou farbou a mapa bola takmer celá jasne červená. Štvrtina sveta bola vtedy britská kolónia. On poznal len hlavné kolónie, teda veľké kolónie Indiu, Austráliu, Juhoafrickú republiku atď., ale existuje veľa malých kolónií, a aj keď sa narodil ten priateľ ako Angličan, realitu celkom dobre nepoznal. Mal vysokú školu a bol to vzdelaný človek ale vedel len povedať, že počet kolónií je enormný.

Británia len uvažovala o tom, ako vytvoriť taký veľký počet kolónií, čo z nich absorbovať a ako pokračovať v ich efektívnom využívaní na širokom území. Túto koloniálnu politiku podporovala vojenská sila, ktorá bola v tom čase zďaleka najlepšia na svete. Kým mali túto armádu, iné národy nemohli Británii nič povedať a len sa pozerali na to, čo chce Británia urobiť.

Niektoré krajiny, ako napríklad Francúzsko, Španielsko, Portugalsko a Holandsko, sa tiež zaoberali koloniálnym riadením, ale hlavným faktorom bolo, že v Británii bolo veľa ľudí, ktorí tiež preferovali vojenskú moc na koloniálne riadenie. V roku 1805 Británia porazila v bitke pri Trafalgare neporaziteľnú španielsku flotilu a keď kolonizovala Indiu, bojovala proti Francúzsku a zvíťazila.

Myslím, že v Britskej kolonizácii je jedna dôležitá vec. Zdá sa, že v Británii bolo veľa ľudí, ktorí boli vypočítavejší v myslení ako ľudia z iných krajín. Namiesto zastrašujúceho postoja od začiatku po usadení sa rozhodli najprv počúvať druhú stranu a nakoniec ju skolonizovať. Spočiatku sa zdalo, že britský spôsob podnikania a ekonomiky fungoval proti nim, ale nakoniec to bolo pre nich plus. Myslím si, že ich kultivovaný know-how sa teraz dá lepšie pochopiť.

Tu by som sa chcel bližšie pozrieť na niektoré britské kolónie.

Osobne si myslím, že pri kolonizácii Britániou existujú určité vzorce.

Vzorec 1: Zabiť každého, kto je proti nadvláde Britského impéria.

Vzorec 2: Využívať domáce boje o moc a manipulovať nimi.

Vzorec 3: Vypudiť predošlých kolonizátorov – Holandsko a Francúzsko. (Vzorec 1 + 2)

Vzorec 4: Iné.

Každý vzorec jasne ukazuje nekalosť britskej koloniálnej politiky.

V prvom rade nesmieme zabudnúť na britskú kolóniu Indiu.

O tejto indickej kolónii som stručne napísal v inej eseji, že ju v druhej polovici 18. storočia prebrali Francúzom. Pred Francúzskom prevádzkovalo indický koloniálny obchod aj Holandsko. V tom čase bola v Indii zložitá situácia a pôdu v krajine obsadilo niekoľko feudálov, no prvé, čo si Británia všimla, bol konflikt medzi hinduizmom a islamom. Hinduisti boli silnejší, takže Británia šikovne pomohla islamskej strane, aby vyrovnala sily. Toto rozdelenie vlády a náboženstva nahrávalo pri získaní nadvlády nad indickou kolóniou. K tomuto účelu sa využili všetky druhy nepokojov, napríklad medzi kniežacími štátmi, kastovým systémom a dokonca aj armádou a tým sa úplne znížila moc Indie. India bola bohužiaľ v tomto stave až do začiatku 20. storočia, na vrchole britskej koloniálnej nadvlády, ktorá absorbovala bohatstvo Indie.

Nepočul som veľa príbehov, že by Briti zabili veľa Indov počas indickej koloniálnej éry. Je však pravda, že došlo k tragédii počas 1. a 2. svetovej vojny, keď boli na britskej strane zabité milióny vojakov. Nemysleli si vtedy Briti, že počet obetí koloniálnych Indov bol v týchto vojnách výrazne vyšší ako počet obetí Británie?

Nasledujúcu vetu napísal guvernér, ktorý vládol Indom.

„Britské impérium bude schopné prežiť stratu všetkých kolónií okrem Indie, ale ak sa stratí India, naše slnko zapadne.“

Tu vidieť, aký veľký význam Británia prikladala indickej kolónii.

Generálni guvernéri, ktorí vo všeobecnosti vládli kolóniám, boli vybraní z vyšších aristokratických tried v Anglicku a boli roztrúsení po celom svete. Je však nepravdepodobné, že všetci vládnuci pracovníci boli vyslaní z pevninského Anglicka. Je veľa vecí, ktoré bolo treba robiť, ako je koloniálna kontrola, vojenská organizácia a legislatíva, a tieto veci by som si rád preštudoval inokedy. Ďalej, zaujímavý poznatok o Británii je, že každá univerzita v Británii mala v tom čase koloniálnu fakultu, v ktorej bolo koloniálne oddelenie, kde sa učili špecializované a praktické veci a ako získať čo najviac. Možno existovalo štúdium ako vysať sladkú šťavu z kolónie a vrátiť ju do Británie, domovskej krajiny.

Ako bola vytvorená juhoafrická kolónia.

Na konci 15. storočia sa prvýkrát dostali k Mysu dobrej nádeje, kde je terajšia Juhoafrická republika, Portugalci, ale nemali o krajinu záujem, tak ju nechali tak. Potom, v roku 1691 Holanďania (Východoindická spoločnosť) vstúpili do Kapského Mesta a tu sa datuje začiatok juhoafrickej kolónie. Holandská kolónia pokračovala viac ako 100 rokov, ale v roku 1814 sa oficiálne stala britským územím ako Cape Colony. Potom sa v roku 1910 stalo autonómnym územím Spoločenstva národov. Po tom, čo sa stala britskou kolóniou, došlo k mnohým vojnám, najmä s holandsko-africkými Búrmi. Británia tiež veľmi bojovala a opäť musela priviesť do Južnej Afriky veľké množstvo indických vojakov z Indie.

V 19. storočí počas koloniálnej éry bola v Johannesburgu objavená zlatá žila a vypukla zlatá horúčka a Briti cítili, že je dôležité zachovať Južnú Afriku ako kolóniu pre Britániu. Južná Afrika produkuje asi 50% svetového zlata. Okrem toho sú mimoriadne bohaté nerastné zdroje ako diamant, platina, urán, uhlie, železo a mangán. Ako som už spomenul v predošlej eseji Ako vidím Britov, raz som sa rozprával so starou anglickou dámou, ktorej manžel už zomrel a povedal som jej: „Je asi ťažké si dovoliť luxusný života z jedného dôchodku.“ Na to mi odpovedala: „Nebojím sa o peniaze, pretože som v minulosti vložila veľkú investíciu do africkej bane.“ Tu asi ako Afriku pravdepodobne mienila Južnú Afriku. Súčasní Briti teda stále žijú bohato s koloniálnymi investíciami z Južnej Afriky.

Okolo roku 1948 medzi černochmi a belochmi prevládal apartheid a v roku 1961 sa Južná Afrika oddelila zo Spoločenstva národov a stala sa Južnou Afrikou. V roku 1991 bol apartheid definitívne zrušený, no stále existujú problémy v rôznych oblastiach, ako je vzdelávanie a zamestnanosť medzi čiernymi a bielymi.

Ako to bolo s austrálskou kolóniou.

Koncom 17. storočia bola Austrália objavená Holanďanmi, ale tí sa tam neusadili a až od roku 1788 to bola prvá biela kolónia, ktorá patrila Británii. Tito najprv zabili státisíce domorodých obyvateľov, aborigénov, a rozšíril svoje územie do hĺbky. Austrália prijala austrálsku politiku bielej rasy, ale v súčasnosti sa dá povedať, že je to národ, ktorý rešpektuje rozmanitosť.

Ďalej zvážme kolonizovanie severnej Ameriky.

Veľká Británia kolonizovala severnú Ameriku na začiatku 17. storočia a táto kolonizácia sa považovala za najťažšiu, pretože ju osídľovali tí istí Európania. V polovici 18. storočia došlo k bitke o hegemóniu s Francúzskom. Je dobre známe, že v roku 1776 Jefferson konečne získal nezávislosť vyhlásením nezávislosti v prvých 13 štátoch. Je úžasné kolonizovať najsilnejšiu krajinu v histórii, Spojené štáty americké a mnoho ďalších krajín a regiónov súčasne.

Na záver sa pozrime do Mjanmarska (predtým Barma).

Práve teraz existujú krajiny, bývalé britské kolónie, ktoré robia veľký rozruch. Je to Mjanmarsko. Británia začala loviť Mjanmarsko na začiatku 19. storočia a predtým, ako sa v roku 1885 stala formálnou britskou kolóniou, prebehli tri vojny. Veľké množstvo Indov bolo vyslaných do týchto vojen na základe britských rozkazov. To je dôvod, prečo si Británia nešpinila ruky kolonizáciou Mjanmarska, ale pozerala sa na ňu so skríženými rukami zhora. A Mjanmarsko sa stalo kolóniou Indie, skrátka kolóniou sa stala kolónia. Barmanci boli neľudsky zotročení Britmi viac ako 150 rokov.

Príbeh by bol iný, keby počas britskej koloniálnej éry poskytli kolonizátori domácim slušné vzdelanie, ale všetko sa poberalo opačným smerom. Úbohí Barmčania, je fér povedať, že vplyv britskej prehnitej koloniálnej nadvlády z minulosti stále trvá.

Žiadnemu z kolonizovaných národov alebo oblastí neboli udelené výhody kolónií a pokrok národa zostával nezmenený, až kým sa neosamostatnil. Jediné, čo môžeme uznať, je, že vedia trochu po anglicky, čo je moderný medzinárodný jazyk. Žiaľ, Británia dominovala na západnej strane a Francúzsko dominovalo na východnej strane, pričom sa sústredilo na Thajsko.

Japonsko malo tiež menšie kolónie ako Británia, a tiež prevádzalo koloniálnu politiku na začiatku 20. storočia. Tu by som rád uviedol niekoľko zásadných rozdielov.

Po prvé, zatiaľ čo Japonsko uplatňovalo koloniálnu politiku Južnej Kórey a Taiwanu, Spojené kráľovstvo má veľké a malé kolónie po celom svete a veľkosť kolónií bola niekoľko desiatok krát väčšia. Navyše, zatiaľ čo Japonsko malo krátke kolonizačné obdobie 30 až 40 rokov, Británia má dlhú históriu 100 až 200 rokov. Okrem toho existujú rozhodujúce rozdiely medzi Japonskom a Spojeným kráľovstvom a ostatnými kolonizačnými európskymi krajinami. Európski kolonizátori nikdy nekolonizovali susedné krajiny a v mnohých prípadoch sú vzdialené kolónie až na druhej strane zemegule. Naopak, Japonsko kolonizovalo susedné krajiny, Južnú Kóreu a Taiwan a poníženie, ktoré tieto krajiny utrpeli tým, že boli kolonizované susednou krajinou, nezmizlo a trvá dodnes. Najmä v Južnej Kórei. Britská koloniálna politika je teda úplne iná, pokiaľ ide o počet a umiestnenie kolónií. Británia ako prvá dokončila priemyselnú revolúciu a vytvorila mnoho športov.

Britská a ktorákoľvek iná koloniálna éra pošliapala ľudskú dôstojnosť a úplne ju zničila. Trpké spomienky na neprávosti žijú v srdciach ľudí navždy a nedajú sa len tak ľahko vymazať.

10.04.2021

Cesta do Grécka

Je niečo, čo sa dotkne srdca Japoncov, keď sa spomenie Grécko. Ja som mal tento pocit, keď sme cestovali do Grécka tretíkrát. Vtedy som chcel na vlastné oči vidieť situáciu, ktorá sa vyvinula po tom, keď okolo roku 2010 zasiahla Grécko hospodárska kríza a krajina utrpela najvážnejšie škody v EÚ.

Prvýkrát sme navštívili Grécko v roku 1984, pred 35 rokmi, keď sme sa plavili z Chorvátska do Atén a navštívili sme iba Atény a niekoľko malých ostrovov v Egejskom mori. Bol to zábavný výlet pri mori spojený s kúpaním a opaľovaním v letnej sezóne. Druhýkrát, asi okolo roku 1996, to bola kombinovaná návšteva Grécka, Turecka, Bulharska a Rumunska, pričom sme navštívili hlavné mesto každej krajiny, ale nemali sme veľa času pokojne si ich prezrieť. Cestovali sme autobusom, v Grécku to boli Atény a hlavným bodom bola prehliadka Parthenónu, starovekej Akropoly a mesta Solún, ale na mesto Solún si už bohužiaľ veľmi nepamätám. Koniec-koncov o Akropole sa hovorí, že je stará a bez ohľadu na to, koľkokrát som ju videl, bola úžasná. Ďalším zaujímavým miestom počas tejto kombinovanej cesty bola návšteva prezidentského paláca v Bukurešti, kde sídlil prezident a diktátor Rumunska, Ceausescu, až do jeho popravy.

Moja tretia návšteva Grécka sa uskutočnila v júli 2019. Zaujímalo ma, ako sa táto členská krajina EU borí so svojimi problémami. Prvým je otázka imigrácie. Hneď po ubytovaní v apartmáne v Aténach som mal pocit, že je tam veľa ľudí tmavej pleti, sú to ľudia, ktorí len tak chodia po uliciach akoby nemali nič na práci, predavači v obchodoch, taxikári a pod. Podľa môjho odhadu tvoria takí ľudia takmer polovicu všetkých obyvateľov. Raz som sediac na balkóne nášho apartmánu na druhom poschodí pozoroval prúd ľudí kráčajúcich dole ulicou. Z 50 ľudí som asi 30 považoval za prisťahovalcov. Samozrejme, niektorí Gréci majú tiež tmavšiu farbu pleti, takže počet imigrantov, o ktorých som sa zmienil vyššie, sa nedal presne určiť. Keď som však bol v Grécku predtým, počet imigrantov nebol tak do očí bijúci.

Mimochodom, rozmýšľal som, koľko je z nich asi nelegálnych imigrantov a koľko z nich nemá formálne dokumenty? Grécki predstavitelia boli kritizovaní, že sú voči ilegálnym imigrantom drsní, no pravda zostáva záhadou. Navonok zasahujú proti nelegálnym prisťahovalcom, ale mám pocit, že pravdou je opak. Okrem toho, s týmto problémom môže súvisieť aj fakt, že od konca 19. storočia milióny Grékov emigrovali do Spojených štátov, Austrálie, Kanady, Spojeného kráľovstva, Nemecka atď. Počas môjho pobytu v Grécku som sa rozprával s jedným občanom Atén, ktorý mi povedal: „Gréci sú milí k imigrantom vo svojej krajine, lebo v zahraničí je pomerne veľa Grékov. Možno je to preto, že sú to reverzní imigranti“.

Pri prechádzke Aténami, či už odbočíte doprava alebo doľava, vám okamžite padnú do očí budovy pomaľované farebnými grafity a veľkými nasprejovanými nápismi. Cudzinci nerozumejú, čo je tam napísané, ale tieto grafity sú často nápadnejšie ako samotná budova. Vlaky jazdiace v metre sú tiež prehliadkou grafity. Videl som veľa budov v cudzích krajinách, ale toto bolo prvýkrát, čo som videl takú strašnú a odpudzujúcu scenériu mesta. Keď sa pozriete po Európe, je veľa krajín, kde môžete tiež vidieť grafity, ale tu ma to najviac ohromilo. Kamkoľvek som išiel, videl som tieto otrasne grafity a popravde, bolo mi nevoľno. Čo si o týchto grafity myslia predstavitelia Atén? Bez ohľadu na to, ako dlho som o tom premýšľal, nenašiel som odpoveď.

Myslel som si, že všetky národné normy sú v EÚ nemenné, ale v skutočnosti to bolo iné a ukázalo sa, že niektoré časti boli porušené vo všetkých smeroch v závislosti od krajiny.

Nasleduje otázka hospodárskej krízy.

Mal som dobrú príležitosť vypočuť si aj niekoho iného ako toho človeka, s ktorým som diskutoval otázky imigrácie. Hospodárska kríza, ktorá začala okolo roku 2010, sa trochu zlepšuje, no stále je situácia zlá. Taxikár, ktorý nás vyzdvihol z letiska, povedal to isté. Zdá sa, že aj keby teraz Gréci akokoľvek tvrdo pracovali, väčšina zarobených peňazí zmizne v splácaní dlhu Nemecku a iným krajinám. Grécko tvrdí, že si od Nemecka požičalo veľa peňazí, keď kríza začala. A opäť, miera nezamestnanosti mladých pracovníkov je takmer 50%. Problémom je aj veľký počet štátnych zamestnancov v porovnaní s inými krajinami EÚ.

Ako som počul, v Grécku je veľa úplatkov, korupcie a daňových únikov a index korupcie je spolu s Talianskom jeden z najvyšších v EÚ.

Jedného dňa počas pobytu v Aténach sme cestovali metrom. Keď prišiel dosť preplnený vlak, tak sme nastúpili a keďže som telesne postihnutý, tak som sa posadil na jedno miesto, ktoré bolo voľné. V tom momente jedna žena sediaca predo mnou začala na mňa kričať, že tam nesmiem sedieť a kričala na moju manželku, ktorá je Európanka, že si tam má sadnúť ona. Manželka hneď oponovala, že som postihnutý a mohla to vidieť aj tá žena, keďže som mal palicu, ale ona naďalej robila scénu a celý vlak sa pozeral na nás, čo nebolo veľmi príjemné. Bol som veľmi prekvapený a ohromený, že sa našli takíto ľudia. Osoba sediaca vedľa mňa bola tiež prekvapená a ponúkla nám obom miesto. Tá žena mala trochu tmavú pleť a asi trpela duševnou chorobou a nenávisťou k cudzincom a mužom.

Uvedomil som si, že v Grécku tiež zúri rasizmus a zdá sa, že hospodárska kríza a odbytiská pre imigrantov sú spojené práve s týmito miestami.

Zatiaľ som o Grécku písal len zlé veci, ale sú aj dobré veci, ktoré chcem spomenúť. Nehovoriac o hlavnej ceste, nikdy som nevidel jediný elektrický drôt alebo jeden stĺp, bez ohľadu na to, aká úzka bola cesta/ulica. Odhliadnuc od grafity, ktoré som spomenul vyššie, samotné mesto je osviežujúce a je z neho dobrý pocit pri pohľade na rovnomernú výšku budov, ako býva tiež vo väčšine európskych miest. Naopak, čo scenéria Japonska? Okrem niektorých miest je vo všetkých mestách a dedinách veľa elektrických drôtov a na stĺpoch inžinierskych sietí sú nalepené odporné reklamy. Už len pri pohľade na tento rozdiel je vzhľad japonských miest taký nepríjemný, že súťaží o prvé a druhé miesto na svete. Znamená to tiež, že v tomto smere japonskí predstavitelia na rozdiel od Grécka nič necítia?

Tiež cestovanie loďou po Egejskom mori je úžasné a príjemné. Tentokrát sme absolvovali dve plavby a podľa očakávania som sa utvrdil, že je to krajina s prekvitajúcim lodným priemyslom a vybavenie a systém boli na špičkovej úrovni.

Pri pohľade na históriu Grécka sa musíme pozrieť do dávnej minulosti. Pôvodne v Grécku vládla demokracia a najviac prosperovalo v období okolo 5. storočia pred Kristom. Do tejto doby sa zrodilo množstvo talentovaných osobností, ako filozofi Sokrates, Platón, Aristoteles, ale aj matematické a vedecké princípy, história, politológia, tragédia a komédia, ktoré mali neskôr veľký vplyv na Západ. V tomto období bola postavená aj známa Akropola. Potom Grécko vstúpilo do dlhého obdobia nepokojov a na 400 rokov pod nadvládu Osmanskej ríše. Konečne v roku 1830 získalo nezávislosť.

Od staroveku má Grécko také nádherné korene a je propagované ako kolíska západnej civilizácie, ale prečo asi na 2000 rokov zaspalo? Existuje mnoho dôvodov, okrem toho bolo vždy obklopené hrozbami susedných krajín ako Rímska ríša, Perzia a Turecko.

Po vojne bolo Grécko zmietané občianskou vojnou, no v roku 1980 vstúpilo do Európskeho spoločenstva (ES) a členstvo trvá dodnes. Ako som však písal na začiatku, v roku 2010 nastala ďalšia hospodárska kríza, ktorá sa týkala celej eurozóny a sveta. Trochu sa to zlepšilo, ale stále to pokračuje.

20.08.2019

Všeobecné poznámky

100. výročie narodenia prezidenta Kennedyho

Myslím, že prvýkrát som meno Kennedy počul okolo roku 1961, keď som bol v prvom ročníku na strednej škole. Prvýkrát sme mali v našom dome nainštalovaný malý čiernobiely televízor a dovtedy zabehnutý spôsob trávenia času v rodinnej obývačke sa zásadne zmenil. Stále si pamätám, ako Kennedy, ktorý mal inauguračný prejav, stál pri prejave v mrazivom chladnom dni bez kabáta, ale mal príťažlivý prejav pre Američanov a veľa ľudí vo svete. Nepamätám si, čo chcel prezident Kennedy v tom prejave povedať, ale na konci je časť, o ktorej sa hovorí, že to bol skvelý prejav, ktorý zostane v pamätiach potomkov. Citujem: „Nepýtaj sa, čo môže národ urobiť pre teba, spýtaj sa, čo ty môžeš urobiť pre národ.“ A svetu: „Amerika je vaša krajina. Nepýtajte sa ma, čo môžem pre vás urobiť. Budem s vami bojovať za slobodu“.

Ak sa nad tým teraz zamyslíte, existuje taký politik v Japonsku? Odpoveď je jednoduchá, ale ani ju nikde nehľadám. V tom čase som bol v prvom ročníku na strednej škole a bolo ťažké porozumieť celému inauguračnému prejavu, ale časť, o ktorej sa hovorilo, že je to slávny prejav, mi stále zostáva v pamäti. Ale vtedy som sa sám seba pýtal, odkiaľ sa vzala tá neochvejná sila vo veku 42 rokov sedieť za kormidlom veľmoci Ameriky. Taktiež na mňa zapôsobil jeho vzhľad, nehovoriac o jeho veku. Na prvý pohľad, nech si oblečie čokoľvek, nie je fešák, a keď sa dobre pozriete, má v sebe niečo, že nakoniec ako fešák vyzerá.

Prvá vec, s ktorou musel prezident Kennedy zápasiť, bolo nebezpečenstvo vypuknutia jadrovej vojny v roku 1962. V snahe rozmiestniť sovietske jadrové rakety na Kube došlo ku konfliktu, ktorý Kennedy na poslednú chvíľu odvrátil pri rokovaniach s Chruščovom, generálnym tajomníkom sovietskej komunistickej strany, a dokázal sa vyhnúť jadrovej vojne. Ak by bola vypukla vojna, rozšírila by sa nielen medzi USA a Sovietskym zväzom, ale aj do európskych a ázijských krajín a Japonsko by bolo mohlo byť skôr vyhubené, než by utrpelo veľké škody. Keď sa nad tým zamyslíte, je to naozaj strašidelné. Pamätám si to len matne, pretože som bol mladý, ale neskôr som si uvedomil, aký veľký bol Kennedy. Práve z tohto incidentu ľudia vo svete naraz získali rešpekt a úctu k prezidentovi Kennedymu.

Počas jeho prezidentovania bolo doma aj v zahraničí viacero dôležitých znepokojujúcich problémov. Vyššie spomenutá kubánska raketová kríza bola najdôležitejšou záležitosťou mimo krajiny, a ak obrátime našu pozornosť na domácu situáciu, problém rasovej diskriminácie, teda potreba o čo najrýchlejšie schválenie zákona o občianskych právach. Aj dvadsať rokov po druhej svetovej vojne som nedokázal skryť svoje prekvapenie, že v Amerike, o ktorej sa hovorí, že je taviacim kotlom všetkých rás, ale stále sa snaží segregovať bielych a čiernych. Napríklad bolo zakázané, aby belosi a černosi nastupovali spolu do autobusu, diskriminácia bola na školách, pri hospitalizácii v nemocniciach a pod. Nakoniec sa Kennedy nedožil schválenia zákona o občianskych právach počas jeho prezidentského obdobia. Aký šťastný by bol Kennedy, keby videl schválenie zákona keď bol nažive. O práci, ktorú vykonala Kennedyho administratíva som sa dozvedel po tom, čo som nastúpil na vysokú školu a prečítal si desiatky kníh o Kennedym, aby som ho hlbšie spoznal. Asi desať rokov po jeho smrti som zistil, že Kennedyho veľkosť veľmi ovplyvnila moje myslenie.

Ďalšia vec, o ktorej by som rád napísal, je pokrok americkej vedy a techniky. Bez ohľadu na to, akú vedu a technológiu si Spojené štáty vyberú, vesmírna technológia bola jednou z najdôležitejších, ale v tom čase to už bol Sovietsky zväz, ktorý v roku 1957 prvýkrát vystrelil umelý satelit, ktorý obiehal okolo Zeme. Zdá sa, že ľudia v USA zapojení do vývoja vesmíru boli dosť zmätení „šokom zo Sputniku“ a úspechom Sovietskeho zväzu. V reakcii na to Kennedy tlačil na Kongres od roku 1962, keď sa pokúsil ukázať svetu, do 10 rokov uskutočniť cestu na Mesiac. V skutočnosti bol Kennedyho sľub dodržaný za čias prezidenta Nixona v roku 1969 v rámci „Programu Apollo“.

Hoci tri vyššie spomenuté veľké projekty nemohol urobiť obyčajný prezident, Kennedy prispel k rozvoju Spojených štátov tým, že ich vyriešil v krátkom čase alebo kliesnil pre ne cestu.

Čo sa týka súkromia Kennedyho, je známe, že počas svojho prezidentovania mal vzťah nielen so slávnou Marilyn Monroe, ale aj inými ženami. Chcem tým povedať, že samotný Kennedy je „ľudský Kennedy“. Ako každá ľudská bytosť, môže mat nevyhnutné chyby bežného smrteľníka.

Počas 2. svetovej vojny bol Kennedy ako kapitán na palube torpédového člna s menom PT109, ktorý zničil japonský torpédoborec a Kennedy sa zachránil tak, že s 10 podriadenými preplávali z posledných síl, aby sa dostali na vzdialený ostrov. Toto je veľmi slávny príbeh hrdinu.

Keď bol mladý a ležal v nemocnici, publikoval knihu Profiles in Courage (Profily odvahy), za ktorú dostal Pulitzerovu cenu a to letmo poukazuje na spisovateľa literatúry faktu.

Často sa asi stretávate s otázkou, či máte radi Američanov. Ja osobne nemám rád a nemám rád Američanov vo všeobecnosti. John F. Kennedy je však výnimkou. Hoci išlo o krátke obdobie jeho prezidentovania, veľa vecí sa medzičasom stihlo, prípadne niektoré odovzdali ďalšiemu prezidentovi a konečne uzreli svetlo sveta. Ľudia na celom svete mali z Kennedyho osobnosti väčší či menší úžitok a mali by sa mu pokloniť.

Prvý deň prvého satelitného vysielania medzi Japonskom a Spojenými štátmi sa stal nezabudnuteľným, pretože nás všetkých šokovala správa, že prezident Kennedy podľahol smrteľnej guľke. Japonsko, ktoré radostne očakávalo prvé priame vysielanie zo Spojených štátov, bolo šokované, keď mu povedali o Kennedyho smrti. Bolo to neuveriteľné, keď potvrdili, že je mŕtvy. Bol Kennedy opakujúcou sa tragédiou až do úplného konca? Naopak, Kennedyho spôsob života bol možno až príliš veľký.

Pamätám si na jednu epizódu, keď som bol na strednej škole. Vedľa môjho domu bývali pomerne chudobní rodičia a mali päť detí, z toho štvrtý chlapec bol veľmi roztomilý a zdá sa mi, že mal vtedy 4-5 rokov. Vtedy som sa ho len tak zo zábavy opýtal: „Vieš, ako sa volá americký prezident?“ Chlapec sa ku mne otočil a úplne suverénne zahlásil „prezident Kenejiimu“!!! Napriek tomu, že sa narodil v chudobnej rodine a bol ešte malý chlapec, už poznal Kennedyho ako prezidenta Spojených štátov. Poukazuje to na Kennedyho ľudskosť, na jeho neuveriteľný vplyv na široké masy. Som šťastný, že som žil v období prezidenta Kennedyho, svetového lídra, i keď len na krátky čas.

02.12.2017

Po mŕtvici stále môžem pracovať

Pacient po mŕtvici cestuje po svete

Často si spomínam na dni, keď jazdím na veľkej motorke a zvuk vetra sa mieša s ľahkým zvukom motora a jediné, čo vidím, je meniaca sa krajina a nič iné. Zvuk vetra a motora v pozadí a kontrast so scenériou je neopísateľný pocit, ktorý ma uchvacuje. Ponorený do takejto scenérie som strávil veľa rokov, viac ako 10 rokov s motorkou. Vďaka tomu som sa mohol zbaviť stresu a užiť si skvelý čas.

Jedného dňa som si užíval výlet do Shinshu na mojej milovanej veľkej motorke ako obvykle s návratom na druhý deň. Na druhý deň som sa vybral na cestu domov a na benzínke som natankoval. Na tomto výlete nebolo nič zvláštne na mojej fyzickej kondícii a užíval som si svoj obľúbený výlet na motorke. Rovnako ako vždy som nasadol na motorku a rozbehol som sa po diaľnici. Po asi 30-minútovej jazde začalo popŕchať, takže bolo ťažké vidieť dopredu a cítil som sa nepríjemne. Aj v minulosti počas jazdy občas pršalo a tak som si myslel, že dážď za chvíľu prejde. Po chvíli som pocítil, akoby mi niečo ako teplá voda stekalo po vnútornej časti pravej ruky držiacej rukoväť motorky. Premýšľal som, čo to je, ale šiel som ďalej, zatiaľ čo som si ľavou rukou utieral prednú časť prilby. V pravej ruke som však nedokázal vyvinúť žiadnu silu a medzitým moja pravá noha, na ktorú som pôsobil celou silou a snažil som sa úplne zastaviť, vôbec nereagovala. Nemohol som zastaviť a v takomto stave som šiel asi 10 až 15 minút. Nepamätám si presne, ako som v tomto stave po čase úplne zastavil motorku, ale nakoniec som zastavil s miernym nárazom do stredového pruhu. Našťastie vodič auta za mnou včas zastavil a privolal záchranku. Na vtedajšiu situáciu si dobre pamätám a nikdy na ňu nezabudnem. Mohlo sa stať, že auto za mnou v rýchlosti na diaľnici ma zrazí a mohol som byt na mieste mŕtvy. Často sa tiež stáva, že motocykel, ktorý sa nedá ovládať, nezastaví ako si prajete, narazí do steny zábradlia vedľa cesty a vy okamžite zomriete. Živšie si teraz uvedomujem, že som asi prežil mozgovú príhodu počas jazdy na motorke po diaľnici. Aj keď som bol asi predurčený na veľkú nehodu, zdá sa, že pán Boh mal ešte so mnou plány a prinútil ma prežiť, aj keď mi život visel na vlásku. Ako dôchodca sa musím zo všetkých síl snažiť, aby som niekde pomohol spoločnosti.

Bol som prevezený helikoptérou do nemocnice v meste Takasaki, kde ma pripravili na operáciu. Našťastie krvácanie v tú noc prestalo a operácia nebola potrebná. Bol som nútený mesiac zostať v tejto nemocnici a potom 5 mesiacov pokračovať v rehabilitácii v Kawagoe Rehabilitation Hospital, teda celkovo 6 mesiacov. Ostal som ochrnutý na pravú stranu. Pravá noha mala trochu viac citlivosti ako pravá ruka. Od nehody ubehli štyri roky, no rehabilitácia stále pokračuje. Bude to pokračovať až do smrti. Chcel by som však poďakovať svojej manželke, deťom, personálu nemocnice a ďalším ľuďom, ktorí sa o mňa od tej veľkej nehody doteraz starali.

Som teda pacient s mŕtvicou už 4 roky. Pacientom s cievnou mozgovou príhodou sa neodporúča, aby okrem rehabilitácie len zostávali pasívne sedieť doma. Cely život som mal rád cestovanie, takže som veľa cestoval doma aj v zahraničí. Toto nadšenie cestovať sa pred a po mozgovej príhode nezmenilo. Lenže pred mozgovou príhodou som sa ľahko pohyboval, no teraz som viac-menej nemobilný a potrebujem pri cestovaní pomoc, a tak zostávam v tej-ktorej krajine dlhšie na jednom mieste. Pri dlhšom pobyte v krajine pozorujem ľudí, národný charakter, prostredie, spoločenské a ekonomické aktivity, ráz mesta, ako tam ľudia žijú atď., a neskôr napíšem podrobnú esej o rôznych situáciách alebo vzťahoch s Japonskom. Cestovanie je pre mňa nielen oddychový čas, ale aj námet pre ďalšiu esej.

Tu sú napríklad dlhodobejšie zámorské a domáce cestovateľské destinácie, ktoré som precestoval odvtedy, čo som mal mozgovú príhodu:

1. Kuala Lumpur, Malajzia, (január 2017)

2. Slovensko (jún 2017)

3. Poľsko – tretíkrát (júl 2017)

4. Bangkok, Thajsko (január 2018)

5. Taipei – plavba (júl 2018)

6. Okinawa obklopená krásnym morom a základňou (november 2018)

7. Vietnam, ktorý v minulosti porazil dve mocnosti (január 2019)

8. Thajsko (február 2020)

To je na mňa s palicou v jednej ruke dosť veľa. Po mŕtvici som si myslel, že môj mozog nebude fungovať na plné obrátky, ale nie je to tak. Pohyb je však pomalší ako zvyčajne a prekonať vzdialenosť mi môže trvať približne 2-3 krát dlhšie ako zdravému človeku, alebo niektoré vzdialenosti ani nezvládnem. A tam, kde je cesta strmá, mi občas pomáha manželka. Preto ak ma nejaká oblasť zaujme, musím si to časovo naplánovať a rezervovať tomu veľa času. Napríklad často trvá príliš dlho ísť do historických múzeí, galérií, atď. Niektoré z cestovateľských destinácií, ktoré som spomenul, sú opísané ako samostatne eseje, tak si ich pozorne prečítajte.

Ak sa nad tým zamyslíte, je jasné, aký je rozdiel medzi paralyzovaným pacientom s mŕtvicou a zdravým človekom. Nemyslím si, že v mozgu je veľký rozdiel, ale aj tak niekedy v poslednej dobe veľa zabúdam. Netuším, či je to súčasť starnutia alebo je to následok mŕtvice, ale starnutie asi začína skôr u ľudí s poruchou mozgu ako u zdravých. Taktiež choroby ako rakovina a srdcové choroby môžu prísť u pacientov s mŕtvicou skôr ako u zdravých jedincov.

Šesť mesiacov po nehode sa mi podarilo tak zotaviť, že som začal chodiť s palicou. V súčasnosti je však lepšie udržiavať súčasnú fyzickú kondíciu konštantnú, aby som zabránil jej zhoršeniu. No ale veľkým problémom je, že pravá ruka sa nehýbe ako pravá noha a nedá sa s ňou písať. Ak píšem ľavou rukou, tak skončím pri mene a adrese. Osobný počítač je však možno lepšie ovládať. Môžete to urobiť pohybom kurzora a ovládaním klávesnice ľavou rukou, ale dokončenie jednej eseje mi trvá najmenej trikrát viac času ako v zdravom stave. Ak zostanem v budúcnosti pripútaný na lôžko, s cestovaním, esejami a inými vecami bude koniec.

Stále však chcem vidieť svet a chodiť čo najviac aj s týmto telom a s palicou. Tento pocit je dôležitý. Tento pocit a moje telo sú pevne spojené a verím, že aj pacient po mŕtvici môže ešte cestovať po svete. Chcel by som nahlas povedať pacientom s mozgovou príhodou a ľuďom s poruchami mozgu na celom svete ako som ja v Japonsku, aby nezabudli na nové pocity, tešili sa zo života a kráčali vpred.

27.02.2019

Ďakujem, moja ľavá noha a ľavá ruka!

19. apríla 2015 ma postihla mozgová príhoda a moje telo, ktoré bolo od prírody pomerne silné, upadlo do stavu ochrnutia pravej strany. Moja matka tiež zomrela na krvácanie do mozgu vo veku 87 rokov. Bolo to asi trochu priskoro, keďže som mal 67 rokov, aby som kráčal v šľapajach mojej mamy a skolaboval takým istým spôsobom? Krvácanie do mozgu sa však môže vyskytnúť aj vo veku 50 rokoch. Môj krvný tlak bol okolo 140/90 a nikdy sa nejavil dosť vysoký na to, aby spôsobil mozgovú príhodu. Niekoľko rokov predtým ako som ochorel som navštevoval blízku kliniku a dal som si predpísať lieky na zníženie krvného tlaku. Lieky som bral, ale nebral som ich poctivo, lebo keď mi tlak klesol, tak som ich ďalej nebral. Ale aj tak nechápem, prečo došlo k mozgovej príhode, keď môj krvný tlak nebol abnormálne vysoký. Krvácanie do mozgu môže mať aj iné dôvody.

19. apríla 2015 okolo 10. hodiny ráno som sa rozhodol kvôli slabému dažďu vrátiť zo Shinshu a Ueda v prefektúre Nagano, kde som bol na výlete na motorke, aby som sa dostal skôr domov. Podrobnosti, čo sa mi cestou stalo a následný priebeh sú podrobne popísané v časti Pacient po cievnej mozgovej príhode chodí po svete, preto to tu vynechám.

V čase, keď som mal mozgovú príhodu, som prešiel razantnou zmenou zo života zdravého človeka vo všetkých oblastiach. Našťastie sa mi podarilo zachrániť si život, no už som nebol úplne sám sebou. Prvý problém bola chôdza. Nerv prebiehajúci v pravej nohe bol prerušený, takže celá pravá noha je ochrnutý. Našťastie tam zostali nejaké neporušené nervy a tak vďaka rehabilitácii nohou mierne hýbem. Na pohyb po byte palicu nepotrebujem, ale pri pohybe vonku potrebujem vždy palicu a tiež plastickú podporu na spevnenie nohy. Keď toto píšem, je mi smutno, že si už nikdy neobujem moje obľúbené topánky. Rôzne topánky, na ktoré som si potrpel, teraz naveky odpočívajú v policiach. Moja chôdza vonku je vďaka o niečo bližšie k normálu ako chôdza po byte. Moja pravá noha sa však nepohybuje tak, ako som očakával, keďže nemôžem pohybovať rovnako ľavou a pravou. Aj rýchlosť chôdze je veľmi pomalá, myslím, že je menej ako polovičná oproti zdravému človeku. Chôdza v takomto stave je našťastie bezbolestná, aj keď som po hodinovej chôdzi veľmi unavený. Aj tak som veľmi vďačný za to, že môžem vôbec chodiť.

Ďalej problém je pravá ruka, ktorá nie je úplne funkčne spojená s telom a len tak bezvládne visí. Keďže som pôvodne pravák, stratil som motorickú funkciu mojej najdôležitejšej ruky. Strata mobility pravej ruky a ramena má tiež veľký vplyv na chôdzu. Ak máte pravú a ľavú ruku v poriadku, môžete chodiť s vyrovnanou hornou časťou tela, ale pri jednej nefunkčnej ruke je ťažké udržať telo rovno, pretože pohyb pravej ruky je nulový a ruka je len zbytočná záťaž. Koľko námahy stojí moju zdravú ľavú nohu a ľavú ruku, len aby som sa trochu zdvihol? Jeden kamarát mi povedal, že keby bolo moje telo ochrnuté na ľavú stranu namiesto pravej strany, bolo by to jednoduchšie ako teraz. Presne tak. Už som si zvykol jesť paličkami aj ľavou rukou, ale nie je to ono.

Ďalej vec je funkčná úloha mozgu. Mozog je rozdelený zhruba na dve časti. Je to ľavý a pravý mozog, a keď praskne krvná cieva na ľavej strane (ľavá hemisféra) ako mne, tak sa objavia nasledujúce oblasti postihnutia: Jazykové schopnosti, ako je hovorenie a písanie, výpočtové schopnosti, vedecké schopnosti, logické schopnosti, matematické porozumenie atď. A keď praskne cieva na pravej strane (pravá hemisféra), nastáva problém s emocionálnym cítením a premýšľaním o veciach komplexne. Napríklad intuícia, výtvarná tvorivosť, schopnosť vidieť celok, simultánne spracovanie informácií, rozpoznávanie postáv atď.

Ja mám problém s cievou na ľavej strane, ale je trochu sporné povedať, že sú ovplyvnené všetky vyššie uvedené funkcie. Zdá sa však, že to ovplyvňuje moje jazykové schopnosti. Najmä moje schopnosti vyjadriť sa niekedy priamo a sformulovať to, čo chcem tomu druhému povedať. Inými slovami, možno nebudete schopní sprostredkovať druhej strane to, čo chcete povedať. V takýchto chvíľach sa snažím mnohokrát použiť iné slová, aby som vyjadril podstatu príbehu.

Ďalšia vec, ktorá sa zmenila, je, že je pre mňa ťažké začleniť sa do dlhšieho rozhovoru. Pôvodne nie som dobrý rečník, ale teraz je to ešte horšie ako predtým. Hlavne keď som nervózny. Ale nemyslím si, že bolo veľmi poškodené moje vedecké, logické a matematické chápanie. Myslím si však, že manipulácia s peniazmi mi môže trvať trochu dlhšie. Naopak, intuícia, kreativita, schopnosť vidieť celok atď., ktoré nastanú, keď sa poškodí cieva na pravej strane (pravá hemisféra), sa zdá byť lepšia ako predtým. Je zábavné myslieť si, že zníženie schopnosti na ľavej strane mozgu viedlo k zvýšeniu schopnosti na pravej strane?

Taktiež, hoci to nie je až taký veľký problém v porovnaní s telesným ochrnutím a mozgovou dysfunkciou, sú nervy na povrchu na pravej polovici tváre, ktoré sú mierne kŕčovité a viac-menej necitlivé. Keď zrazu vyjdem von za slnečného dňa, nervy okolo pravého oka vyvolávajú zvláštny pocit a trochu svrbia.

Doteraz som opísal reakcie celého môjho tela na mozgovú príhodu, ku ktorej došlo pred štyrmi rokmi, a to, že moja pravá strana sa už nikdy nezotaví. Otázkou je, ako udržať status quo každodenným užívaním liekov, ktoré potláčajú vzostup krvného tlaku. Odteraz si musím dávať pozor, aby som sa nedostal do situácie, ktorá by mohla spôsobiť ďalšie krvácanie do mozgu alebo aby sa nepridala cukrovka alebo srdcové ochorenie.

Tu sa musím ešte raz poďakovať. Ďakujem! Moja ľavá noha a ľavá ruka! Budem s vami až do smrti.

23.06.2019

Mami, ďakujem za všetko!

[Mami je moje domáce meno.]

Už je to vyše 43 rokov, čo som sa oženil s Vierou. Keď som bol slobodný, nevedel som si ani len predstaviť, že by som si vzal cudzinku a žil by som s ňou vyše 40 rokov pod jednou strechou. Môj osud siaha do obdobia, keď som začal dva roky študovať v zahraničí, v Československu. Česko a Slovensko boli vtedy ešte spoločnou komunistickou krajinou. Tu musím poznamenať, že podrobnosti o tom, ako som si vzal Vieru a život po svadbe sú popísané v častiach Mojou ženou sa stala cudzinka a Manželský život s cudzinkou. Chcem dodať len jednu vec. Ide o to, že som mal obavy, či sa Viera po viac ako 20-ročnom vyrastaní v komunistickej spoločnosti dokáže náhle prispôsobiť životu v cudzine, v kapitalistickej krajine. Opustiť princípy života a zvyky systému, v ktorom bola vychovaná, mohli spôsobiť problémy v manželstve, ale môžem povedať, že doteraz za 43 rokov manželstva sa nám darilo takýmto problémom sa vyhýbať.

Nie som si istý, ale pretože som nikdy nebol ženatý s Japonkou, viem, že v prípade manželstva s cudzinkou musím byť asi v niektorých veciach opatrný. Ak je manželstvo uzavreté medzi dvojicou z rovnakej krajiny, pozadie života osoby je takmer rovnaké, napríklad rovnaká kultúra, spoločnosť, história a jazyk. Keď sa však človek ožení s cudzinkou, takzvaná vyššie spomínaná „chrbtová kosť“ je úplne iná. Po sobáši nie je dobré, ak je manželka príliš zaujatá voči japonskej strane alebo ja zaujatý voči jej, zahraničnej strane. Vzdelávanie a jazyk detí však musia byť do určitej miery ovplyvnené krajinou pobytu. V našom prípade je najväčším problémom rovnosť medzi mužom a ženou. V komunistickej spoločnosti sa rodová rovnosť dôkladne uplatňuje v rôznych oblastiach života – v práci, úradoch, spoločnosti aj v politike. Hoci je prirodzené, že medzi mužmi a ženami je fyzický rozdiel, vo Viere je stále zakorenené rovnocenné myslenie a občas mi to v živote vytkne. Ako Japonec som bol vychovávaný uplatňovať autoritu muža, ale tento spôsob myslenia sa často radikálne líši od spôsobu myslenia, v akom bola vychovaná Viera. Ak sa nad tým neskôr zamyslím, väčšinou má pravdu. Keby som bol ženatý s Japonkou, tak by som nepoznal dobrú stránku komunizmu a môj život by skončil v takejto nevedomosti. Je chybou považovať komunizmus za „zlo“ vo všetkých veciach. Ja som vyrastal v kapitalizme, no vďaka Viere som mohol vidieť a zažiť aj iný svet. Aj keď sa v Japonsku 74 rokov po vojne slovný vyraz „mužská nadradenosť“ vytratil, stále je v Japonsku veľa príkladov, kde toto ešte panuje. Myslím si, že je v poriadku, keď sa ženy stávajú silnejšími.

Nakoniec ešte vyzdvihnem ďalšie výhody komunizmu oproti kapitalizmu – napríklad, náklady na zdravotnú starostlivosť vrátane operácie sú bezplatné, školné na univerzitách a postgraduálnych školách tiež, a nezamestnanosť je takmer nulová.

Pred 4 rokmi ma postihlo krvácanie do mozgu. Toto ochorenie sa nikdy nevylieči a telo ochrnuté na pravú stranu sa už nikdy nevráti do pôvodného stavu. Počas chodenia na rehabilitácie sa modlím, aby sa to už nezhoršovalo. Viera sa o mňa v mnohom starala ešte keď som bol zdravý, no po mozgovej príhode celá dlhodobá starostlivosť o mňa ostala na nej. V prvom rade už nikdy nemôžem riadiť auto a vždy keď niekam musím ísť, či už blízko či ďaleko, potrebujem Vierinu pomoc. Taktiež pri cestovaní vlakom sa musí postarať o moju bezpečnosť a doma napríklad pri kúpaní alebo mi pomôcť s umývaním chrbta. Spočiatku mi bolo ťažké jesť ryžu paličkami ľavou rukou, ale v poslednej dobe si na to pomaly zvykám. Niekedy, keď si s nejakým známym sadnem a zarozprávame sa, tak zabudnem, že som postihnutý, no keď sa zrazu postavím, pripomenie sa mi moja pravá postihnutá strana a vrátim sa do reality k mojej pôvodnej chorobe. Viac podrobností o mojej chorobe opisujem v esejach Ďakujem! Moja ľavá noha, ľavá ruka a Pacient po mŕtvici cestuje po svete.

Keď zrazu milovaný partner vážne ochorie, je to ťažká fyzická záťaž pre neho, no zároveň si myslím, že pre Vieru je ťažké aj psychické utrpenie, keď bolesť musí silne pociťovať v srdci, ale navonok sa usmieva a povzbudzuje ma a nedá na sebe nič poznať. Pre mňa bolo veľkým šokom, keď som náhle takto vážne ochorel. Stále som sa pýtal sám seba: „Prečo?“ Znova a znova som si premietal stránky môjho života za posledných 67 rokov, keď som bol zdravý. Ale nedopátral som sa odpovede. Mal som zvýšený krvný tlak, ale môj lekár ma vždy ubezpečoval, že nie je až taký vysoký. Zrejme som zdedil DNA po mame, ktorá tiež mala vysoký tlak.

Veľa vecí závisí od spôsobu myslenia. Vzhľadom na to, že sa môj život mohol skončiť na diaľnici, kde došlo mozgovej príhode, ale prežil som to, tak si myslím, že je to preto, že na tomto svete je ešte pre mňa potrebné urobiť niečo viac. Môj stav spôsobuje problémy mojej rodine a všetkým okolo mňa, ale aj napriek tomu chcem ešte ďalej žiť. Keď však príde moja posledná chvíľa, chcem ísť na druhý svet so slovami pre Vieru „Mami, ďakujem za všetko!“.

10.09.2019

Na záver

Ďakujem, že ste prečítali knihu až do konca.

Páčilo sa vám toto „nahé vyznanie“? Dúfam, že vás zaujalo prehŕňať sa v rôznych témach blízkych k jadru knihy. Väčšina tém v esejach je čerstvá a tematická po tom, čo som asi pred desiatimi rokmi odišiel do dôchodku. Nikdy som nedokázal napísať esej, keď som ešte pracoval, ale myslím si, že keby som bol písal vtedy, kvôli časovej tiesni by nebol obsah taký široký a vyhranený ako dnes.

Asi pred 6 rokmi som prekonal mŕtvicu. Pri zotavení z porážky som mal čiastočne problém s pamäťou, ale pri písaní sa mi postupne vracala. Lepšie si však pamätám staršie udalosti. V dôsledku tohto krvácania mi však zostala ochrnutá pravá polovica tela, najmä s pravou rukou nedokážem voľne pohybovať a pri manipulácii s osobným počítačom môžem písať iba ľavou rukou. Pre mňa, praváka, je to tragédia. Keď ma prepustili z nemocnice, trvalo to dlho, kým som napísal jedinú vetu, ale dávno som to už akceptoval, že je to už moja normálna rýchlosť. Teraz pri písaní ovládam ľavou rukou aj klávesnicu aj myš. Problém je, keď potrebujem pri niektorých funkciách obe ruky, napríklad keď potrebujem mat stlačenú klávesu Shift ľavou rukou a nedočiahnem tou istou rukou na ďalšiu klávesu, ktorá je vzdialená a môže to byť trochu bolestivé.

Približne 70% tejto eseje bolo napísaných počas mojej ochrnutia. Neviem, koľko je ľudí na svete a v Japonsku, ktorí sú v rovnakej situácii ako ja. Ale myslím si, že je naozaj skvelé, keď môžem robiť aspoň jednu vec, písať.

Pravdepodobne ľudia, ktorých najviac zaujme text tejto knihy, sú ľudia v rovnakom veku ako ja, ľudia, ktorí majú túžbu cestovať alebo odísť žiť do zahraničia a tiež ľudia, ktorí majú na Japonsko rôzne pohľady a rozmýšľajú o ňom. Myslím si, že ľudia všetkých vekových kategórií, ktorí cítia, že existujú zaujímavé veci a ktorí nájdu niečo blízke v niektorej eseji. A ešte viac by ma potešilo, keby to zaujalo ľudí, ktorí sú ochrnutí alebo nie sú v úplnej zdravej kondícii. Niektorí čitatelia však po prečítaní tejto knihy môžu uvažovať, že ich myšlienky a názory sú odlišné. To je v pohode. Toto je moja vlastná zbierka esejí, nahá spoveď, aj keď som už z nich unavený.

Keď píšem eseje na zahraničnú tému, tak je to o skutočných zážitkoch a spomienkach na miesta. kde som skutočne bol. Vďaka tomu som mohol napísať eseje o zaujímavých krajinách ako je Anglicko a Slovensko, kde som pracoval a študoval, Poľsko a Grécko sú krajiny, ktoré som navštívil – každú krajinu trikrát, a Ukrajina, ktorá nie je ľahko dostupná z Japonska. Potom odbočíme do juhovýchodnej Ázie, Malajzie, Thajska a Vietnamu, čo sú najúspešnejšie aj keď historicky veľmi skúšané nové veľké mocnosti v juhovýchodnej Ázii. Živé zážitky z týchto krajín robia nahé priznanie ešte príjemnejším.

Ohľadom Japonska som písal o japonskej bezpečnosti, problémoch, ktoré pochádzajú z prostredia, o skvelom Eiichi Shibusawa a ľuďoch, ktorí sa o mňa v živote starali. Tiež je úžasné, že som mohol načrtnúť myšlienky o skutočnom šťastí ako Japonec spolu s hlavnou témou v eseji a porovnať ich navzájom. V ochrnutom stave som napísal nahé priznanie, ale je pre mňa veľkým potešením, že si ho môžem vychutnať s čitateľmi.

03.06.2021

Poďakovanie

Ďakujem kníhkupectvu/vydavateľstvu Sanseido, šéfredaktorovi pánovi Atsushi Takahashimu a pani Yoko Yamaguchi za pomoc pri vydaní tejto knihy.

Osamu Minoo

Od skorej mladosti sa intenzívne zaujímal o medzinárodne dianie, medzinárodnú históriu, politiku, vzťahy, umenie atď. čo ho motivovalo pre štúdium a prácu v zahraničí. Teraz žije v Japonsku, ale jeho vášeň učiť sa (študovať o Japonsku) medzinárodných vzťahoch ho nikdy neopúšťa.

Z japonského originálu s podporou Google Translate
voľne preložila Viera Minoo, marec 2022

Stránky

1. 7. 2024

NAHÁ PRAVDA

Ďakujem, moja ľavá noha a ľavá ruka!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára